Ešte pred necelými sedemdesiatimy rokmi bola jedna z najmalebnejších oblastí Slovenska - Orava centrom vývoja a výroby televíznych prijímačov vo vtedajšom Československu. Štátny podnik Tesla Orava, ktorý po prevrate zmenil názov na OTF bol známy v celej strednej európe a poznali ho aj za atlantickým oceánom. Produkty označené týmto názvom boli pre kupujúceho zárukou, že si za dobrú cenu obstaral kvalitný výrobok.. S novou dobou v poslednom desaťročí minulého storočia sa však u ľudí prejavila ich samoľúbosť, ktorú už nemuseli ukrývať pred štátom, dovtedy propagujúcom tzv. spoločné blaho. Po tom, ako štát prestal kontrolovať manažment, sa vysokopostaveným zamestnancom otvorili dvierka a začala sa éra tunelovania. Ani OTF sa nevyhla tomuto novému štýlu bohatnutia, netrvalo dlho a aj táto kedysi prosperujúca fabrika skrachovala. Pre lepšiu predstavu, pracovalo v nej niečo cez sedemtisíc ľudí vo viacerých výrobných halách, ktorým kraľovala hala M4 so svojimi úctihodnými parametrami: stopäťdesiat metrov dĺžka, štyridsať metrov šírka a to všetko s výškou piatich poschodí. Celková plocha, ktorú táto fabrika zaberala predstavuje približne 180 hektárov. Po krachu sa do jej priestorov postupne nasťahovalo okolo dvadsaťpäť väčšinou strojárskych firiem, po dvadsiatich rokoch sa však európsky parlament rozhodol túto lokalitu odkúpiť a prestavať ju na najväčšie prísne tajné výskumné stredisko materiálov v Európskej Únii. Urobili tak hlavne zo strategických dôvodov, pretože taký dôležitý vývoj, akým nesporne vývoj nových materiálov je, musí byť čo najlepšie chránený proti v poslednej dobe veľmi často sa opakujúcim teroristickým útokom. A nič lepšie ako Orava v tomto smere v celej únii nenájdete J. Z každej strany je totiž obklopená vrchmi a zo severu ju ochraňuje vynikajúco strážená vodná nádrž.

"Kde toľko trčí ten šošón?" Spytoval sa nervózne Tomáš, ktorému už v žalúdku vyhrávali cigáni.

"Veď ho poznáš", odpovedala pokojne Erika, "určite úplne zabudol na to, že žije v časopriestore." Mierne sa usmiala a dodala: "Veď vieš, že jeho terajší výskum je preňho veľmi dôležitý, sníval o tom odvtedy ako sa dostal na vysokú."

"Máš pravdu, ale ja to už asi nevydržím, spodná žalúdočná stena sa už skoro dotýka pažeráka!"

V tom sa otvorili dvere na magnetickom výťahu a vystúpil z nich napoly šťastný a napoly ustarostený Michal. Bol to jeden z tých elegantne zarastených sympatických chlapíkov v bielom plášti. Mal husté, hnedé vlasy, tmavé oči a nosil dioptrické okuliare, ktoré akoby umocňovali jeho príjemný, múdry výraz tváre. Ospravedlňujúco sa pozrel na svojich dvoch kolegov a už už chcel vysloviť dôvod svojho meškania, v tom však rázne zaznel Tomášov nervózny hlas: "Hlavne tu nestojme, môžeme sa porozprávať aj pri jedle."

"Tak fajn, dúfam, že stihneme posledný automatický výdaj, poďme teda" povedal Michal a všetci sa odobrali k TR06. Nasadli, pripútali sa a Erika vyslovila príkaz palubnému počítaču, aby nabral smer jedáleň. TR06 bol jednoduchý transportér vyvinutý v tomto výskumnom ústave v divízii aplikácií nových materiálov. Takmer celý bol vyrobený z kompozitného materiálu, pozostávajúceho z polymérnej matrice a spevňujúcich niklových intermetalických vláken tenkých ako ľudský vlas, avšak nesmierne pevných. Jeho prednosťou však boli najmä jeho batérie, pýcha divízie materiálov pre energetický priemysel. V TR06 ich bolo päť, každá z nich vážila tri kilogramy a po plnom nabití bol tento transportér schopný jazdiť rýchlosťou 30 km/h celých päť týždňov s nákladom až 400 kg. V celom areále ich bolo okolo stopäťdesiat. Keď po piatich minútach vystúpili, príliš ich neprekvapilo, že jedáleň je zaplnená asi tak na jednu pätinu. Do konca posledného výdaja ostávali tri minúty. Pomedzi stoly sa už s ľahkosťou pohybovali upratovacie roboty. Tomáš pristúpil k výdajnému okienku ako prvý. No konečne, pomyslel si. Priložil svoju multifunkčnú podnikovú kartu k senzoru, zvolil si jedlo a už si predstavoval ako sa doň zabára vidličkou a nožíkom a vkladá si sústo za sústom do úst.

"Segedín mám najradšej", usmial sa na Eriku. V tom sa však z bioreproduktora ozvalo: "Vami požadované jedlo sa už bohužiaľ minulo, vyberte si prosím z nasledovných zostávajúcich možností. Tekvicový prívarok." A viac sa už hlas neozval.

"Čo?!" Rozčúlil sa Tomáš. "To je všetko?! Ja sa asi zbláznim, veď je to už po piaty raz za tento mesiac a to sme ešte len v jeho polovici!" Nahnevane sa pozrel na Michala a zvolil si prívarok.

"Prepáč, už sa to viac nestane, mrzí ma to."

Tomáš si čosi zamrmlal popod nos a išiel si sadnúť. Jeho dvaja priatelia si z výdajne vybrali prívarky a pobrali sa za ním.

"Tak už nám konečne povieš, prečo si zasa meškal?"

"Už som to dokončil."

Tomášovi takmer zabehol kúsok zrejme nedovarenej tekvice. "To myslíš vážne? Veď si nám minule povedal, že to potrvá ešte nejaké tie dva tri roky."

"Áno, viem, ale podarilo sa mi vyriešiť problém s fotónmi. A musím sa priznať, že mi v tom pomohla náhoda."

V tom sa ozvala rovnako ako Tomáš prekvapená Erika: "tak to nám musíš všetko pekne poporiadku porozprávať" a zahľadela sa mu hlboko do jeho tmavých očí...

Ing. Peter Flok bol malej zavalitej postavy s dvojitou bradou a hustým sivým obočím, nad ktorým sa leskla široká plešina lemovaná riedkymi zväzkami bielosivých pramienkov vlasov. Mal už niečo cez sedemdesiat rokov, takže vyzeral primerane svojmu veku. Patril k prvým absolventom Trnavskej Materiálovotechnologickej fakulty v odbore povrchové inžinierstvo. Mal vcelku pestrý život, štyri deti a krásny veľký dom pri Liptovskej Mare. Vo svojom obore bol uznávaným svetovým vedcom, niet sa preto čudovať nad rozhodnutím Európskej vlády obsadiť ho do pozície riaditeľa najmodernejšieho tajného výskumného centra materiálov na svete. Direktorskú stoličku si udržiava už 12 rokov, čo svedčí o jeho vynikajúcich manažérskych schopnostiach a zmysle pre výskum. Keby ste sa opýtali hociktorého pracovníka aký je Flok riaditeľ, určite by vám odpovedal, že je to človek ako stvorený pre túto funkciu, ktorého nemožno mať nerád, i keď býva veľmi často prísny a od každého zamestnanca vyžaduje viac než nadpriemernú prácu. Jeho kancelária je umiestnená v geometrickom strede podzemnej časti výskumného ústavu, kde sa nachádzajú všetky dôležité výskumné oddelenia. Nad povrchom je v prerobenej hale M4 umiestnené komunikačné centrum, jedáleň a dvanásť konferenčných miestností. Flok si navrhol šesťuholníkovú stenu tak, aby z vonkajšej strany pôsobila ako zrkadlo a z vnútrajška ako obyčajné priehľadné sklo, takže tí, ktorí sa pohybovali v blízkosti jeho riaditeľskej operačnej pevnosti nikdy nevedeli, či sa na nich neupierajú jeho prísne tmavé oči. Dnes ráno nemal najlepšiu náladu, pretože vonku bolo nepríjemné sychravé počasie, také aké nemá rád hádam ani jeden človek na tejto zemi. Po príchode do práce si dal uvariť silnú kávu a sekretárke povedal, aby ho nik nevyrušoval. Ku káve ešte pridal dve pilulky proti bolesti hlavy a snažil sa čo najpohodlnejšie sa usadiť vo svojom mäkkom koženom kresle. V hlave sa mu začali vynárať spomienky na staré dobré študentské časy na prelome storočí, keď ešte ani len netušil, čo všetko dokáže a čo všetko sa vo svete udeje. Práve sa mu vyjavil obraz jednej z utorkových nocí v študentskom bare, keď sa snažil v dosť podnapitom stave zaujať jedno krásne dievča svojim neodolateľným šarmom, keď v tom zrazu zaznel z bioreproduktora bojazlivý hlas jeho sekretárky:

"Pán riaditeľ, nehnevajte sa prosím, ale bol neodbytný a hovorí, že je to veľmi dôležité."

Flok vedel, že jeho sekretárka by ho neotravovala, ak by naozaj nebola presvedčená o tom, že ide o dôležitú vec a tak sa jej opýtal, o koho sa jedná. Po jej odpovedi sa v kresle zjavne prekvapený narovnal a ihneď ju poprosil aby ich holograficky spojila. Za necelých desať sekúnd sa pred jeho riaditeľským stolom zjavil holografický obraz osoby, ktorú veľmi dobre poznal. Bol to jeho najlepší doktorand za čias, keď ešte vyučoval na svojej alma máter teóriu fázových premien.

"Počúvam ťa Michal, čo také dôležité potrebuješ so mnou prekonzultovať? Alebo sa niečo stalo v laboratóriu?"

"Nie pán riaditeľ, vlastne áno" povedal Michal značne rozrušene, čo Floka mierne vyvádzalo z miery, "podarilo sa mi dokončiť projekt Omega", dokončil vetu a netrpezlivo čakal na reakciu svojho nadriadeného. Ten od prekvapenia sedel v kresle bez toho aby čo len pohol brvou. Očividne to bol preňho šok. Asi po pätnástich sekundách sa prebral zo zamyslenia a povedal:

"Hneď som pri tebe" a vypol holografické projektory. Hneď na to vstal zo svojho koženého kresla, schmatol na jeho vek ešte silnou rukou po svojom saku a vybehol z pracovne. Okolo sekretárky prebehol bez slovíčka a pri tom všetkom úplne zabudol na bolesť hlavy. Späť sa vrátil celý rozrušený až keď bola jeho sekretárka už dobrú polhodinu po obede. Sadol si a zamyslene sa zapozeral do stropu...

Michal vedel, že kým svojim priateľom niečo nepovie, tak ani nezačnú jesť i keď Tomáš bol už taký hladný, že vo svojom tanieri videl všeličo iné, len nie tekvicový prívarok a zvuky z jeho žalúdka už bolo počuť aj na druhú stranu jedálne.

"Viete" - začal - "včera som si povedal, že v práci potiahnem trošku dlhšie, pretože som potreboval zostaviť experiment na zistenie použiteľných frekvencií v mojom projekte, tak som jednu zo vzoriek upevnil do nefritových čeľustí a namieril som na ňu fotónový vyvíjač. Potom som začal skúšať rôzne diskrétne hodnoty frekvencií fotónov na vopred vybrané atómy môjho materiálu. Stále sa mi však nedarilo nájsť tú pravú, veď akoby aj nie, pravdepodobnosť, že ju nájdem a že vôbec taká existuje je ohromne malá. Boli už tri hodiny ráno a moje oči prestávali zvládať také pracovné napätie a postupne sa ozývala únava celého tela, nuž som si povedal, že si nachvíľku oddýchnem a položil som si ruky a hlavu na stôl. Spal som tak asi hodinu, avšak muselo sa mi snívať niečo zvláštne, pretože som sa zrazu strhol a spadol zo stoličky."

"No vidíš, to je tá tvoja teória, že stoličky bez operadiel priaznivo pôsobia proti únave a zvyšujú efektivitu práce" - začal sa mu posmievať Tomáš - "skôr ťa privedú efektívnejšie do hrobu alebo na invalidný vozík."

Michal sa usmial, pozrel sa šibalsky na Eriku a pokračoval: "Ako som padal, rukou som nechtiac drgol do ovládacieho panelu vyvíjača a v tom sa to stalo." Hovoril to s takým napätím v hlase, že z neho obaja ani na okamih nespustili zrak. "Nechtiac som nastavil konkrétnu hodnotu frekvencie a na obrazovke snímacieho prístroja sa zobrazilo akcia vykonaná úspešne. Pretrel som si oči, lebo som si myslel, že to všetko sa mi ešte stále sníva, ale videl som stále to isté! Tak som si frekvenciu presne odpísal a navolil som inú. Na obrazovke sa objavilo to, čo som tam mal vídavať najmenej tri roky, ak nie celý život: akcia neúspešná. Potom som znovu pustil fotón s odpísanou frekvenciou a skoro som dostal infarkt. Skúšal som celú noc a výsledok bol presvedčivejší a presvedčivejší, až som tomu nakoniec uveril." Michal sa celý rozžiaril a dodal: "Ráno som to hneď oznámil Flokovi a ten bol z toho tiež mimo. Projekt Omega je ukončený a to úspešne!"

Erika sa postavila, podala mu ruku, vrúcne ho objala a pošepkala: "Ja som vedela, že to dokážeš" - a nežne ho pobozkala na pravé líce. Z objatia ich vyrušil až jedálenský upratovací robot, ktorý im oznámil, že za päť minút bude jedáleň uzatvorená, takže by sa mali vo vlastnom záujme poponáhľať, aby nemali zbytočné problémy s ochrankou. Tej sa tu pohybovalo relatívne veľké množstvo, keďže celý objekt výskumného strediska a široké okolie patrili do šiesteho, teda najvyššieho stupňa vojenskej ochrany.

Posledná noc a deň boli pre Michala jednoducho nepochopiteľné a úžasné zároveň. Podarilo sa mu niečo, čo takmer všetci vedci v posledných desaťročiach považovali za nemožné. Teraz sa zamyslene pozeral cez biosklenné okno svojho služobného bytu na kaplnku na náprotivnom kopci a v duchu ďakoval Bohu za to, že sa to podarilo práve jemu.

Projekt Omega bol jedným z najviac utajovaných projektov schválených na najvyššej rade pre výskum materiálov v roku 2041 v Londýne. Vtedy Európska armáda požiadala o vývoj materiálu, v ktorom by sa dali nenápadne prenášať dôležité informácie. To bola v tej dobe priam nevyhnuteľná požiadavka, pretože teroristické oddiely boli v odpočúvaní na takej vysokej úrovni, že už dopredu vedeli kto, kde a kedy na nich udrie, alebo kde a kedy sa uskutoční nejaká dôležitá konferencia, či iné podujatie, kde by mohli spôsobiť čo najväčšiu škodu. Armáda robila čo mohla, ale ich protivníci vedeli takmer o všetkom dostatočne včas a darilo sa im unikať spravodlivosti. Preto špičkoví armádny stratégovia prišli s myšlienkou prevážať informácie nejakým spôsobom ukryté v kryštálovej mriežke kovu. Ak by to bolo možné, dokázali by zasielať dôležité rozkazy napr. v obyčajnej kovovej tyči, ktorá by v tomto svete preplnenom vlnovými a optickými komunikačnými možnosťami nevzbudzovala žiadne podozrenie, že by sa mohlo jednať o komunikačný prostriedok. Z rozpočtu sa pre tento projekt vyčlenili nemalé finančné prostriedky a Flokovi, ktorý bol vtedy druhý rok riaditeľom Európskeho centra pre výskum materiálov dali za úlohu vyčleniť tím vedcov a priviesť tento nápad do reálneho konca. Ten sa obrátil práve na Michala, najlepšieho doktoranda z jeho profesorských čias a spýtal sa ho, či by nechcel pracovať v perfektne zariadenom laboratóriu na jednom veľmi zaujímavom projekte. Michal neváhal a keďže býval neďaleko od miesta o ktorom jeho bývalý profesor rozprával, ihneď prikývol. I tak si však nevedel dať dohromady laboratórne vybavenie o ktorom bol oboznámený a miesto, kam sa mal presťahovať. Tam predsa stála iba jedna veľká budova v ktorej sa konali vedecké konferencie a nebol tam sústredený žiaden výskum; a asi 15 novopostavených vysokopodlažných bytoviek. To však ešte netušil, čo všetko mu za posledné dva roky uniklo a malo uniknúť.

Každý si myslel, že tieto budovy, ktoré tu vláda nechala vystavať po zvalcovaní takmer všetkých pozostatkov starej firmy sú len jedným z mnohých vedeckých konferenčných táborov, kde sa mali vedci navzájom informovať a diskutovať o dosiahnutých výsledkoch. Po bývalej fabrike tu ostala len zmodernizovaná M4-ka. Prítomnosť vojenských hliadok bola v tejto dobe úplne normálna a to, že práve v tejto lokalite ich bolo o niečo viac sa vysvetľovalo blízkosťou Oravskej priehrady, dôležitej veľkej vodnej nádrže. Michal bol už v M4-ke prednášať viackrát, dokonca tu obhajoval aj svoju dizertačnú prácu. Mimochodom tá sa týkala využitia germániových nanokryštálov v gélových solárnych zmesiach na báze HgTe-gél. Keď sa potom stretol pred M4-kou so svojim bývalým školiteľom, hneď sa ho teda opýtal, kde sa v tejto budove nachádza laboratórium o akom mu pri holografickom prenose rozprával. Ten sa mierne usmial, otcovsky ho potľapkal po ramene a povedal mu:

"Nič sa neboj, všetko sa dozvieš, najprv ti však ukážem tvoj nový byt. Nie je to nič extra, ale keď si tam prinesieš nejaké tie kvety a akvárium, tak sa budeš cítiť ako doma." Ako to dopovedal, prifrčalo k nim hliadkové vozidlo, vystúpil z neho uniformovaný mladík a na Michalove veľké začudovanie zasalutoval pred Flokom:

"Dobrý deň pán riaditeľ, k vašim službám!"

Michal bol očividne zaskočený: "Riaditeľ?"

"Synku, ešte ti toho musím veľa povedať, teraz sadaj. Odvezte nás k bloku G8 poručík."

Tam sa spolu vyviezli na najvyššie 18-te poschodie, Flok mu odovzdal kľúče od jeho nového bydliska a Michal si tam odložil veci. Potom ich to isté vozidlo zaviezlo naspäť pred M4-ku, vystúpili a znova každý uniformovaný chlapík salutoval. Flok na ich pozdravy akoby nereagoval, len sa vždy letmo usmial kútikom úst. Keď prišli ku hlavnému výťahu, pozrel sa na svojho bývalého žiaka, ktorý ešte nič nechápal a povedal mu:

"Všetko, čo odteraz uvidíš je prísne tajné, pod šiestym ochranným stupňom."

Michal však vedel len o piatich takýchto stupňoch a tak naň hodil nechápavý pohľad.

"Nič si z toho nerob, aj väčšina vlády si myslí, že existuje len päť stupňov, šiesty je totiž tajný už aj pre nich." Ako dokončil vetu, priložil na obrazovku ruku a spod nej sa vysunula akási kovová škatuľka.

"To je čítačka našich univerzálnych kariet, aj ty takú kartu vyfasuješ." Vyňal z náprsného vrecka svoju kartu a vsunul ju do čítačky. Na obrazovke sa zobrazilo jeho meno, 3D fotografia celej postavy, firemné postavenie a asi milión ďalších informácií. Nad obrazovkou sa vysunulo niečo, čo pripomínalo potápačské okuliare, v skutočnosti to však bol senzor očných zreníc, do ktorého sa Flok nachvíľku zahľadel a na obrazovke sa zobrazilo potvrdzujem. Potom ešte vyťukal na obrazovke asi tak osem miestny číselný kód a výťah sa zrazu pohol smerom dolu.

"Vieš, je to trochu zdĺhavé, ale inak to nejde synku."

Po dvadsiatich sekundách sa magnetický výťah zastavil a otvorili sa jeho zrkadlové dvere. Za nimi však boli ďalšie, zrejme zložené z viacerých plátov nejakej pevnej titánovej zliatiny, teda aspoň tak to Michalovi pripadalo. Keď sa aj tie s jemným syčaním otvorili, zjavilo sa pred ním niečo, čo nikdy v živote nevidel. Zostal stáť v nemom úžase, akoby ho niekto oblial tekutým dusíkom.

"Sme tridsať metrov pod povrchom, mimo dosah aj tých najvýkonnejších odpočúvacích a sledovacích zariadení. Plafón je zložený z viacerých vrstiev pohlcujúcich infražiarenie, ktoré by nás mohlo prezradiť hĺbkovým termometrickým špionážnym zariadeniam, funguje aj ako dokonalý pohlcovač akustických vĺn, takže celý tento podzemný priestor pre tých čo sú vonku a pozorujú, akoby vôbec neexistoval" - začal s vysvetľovaním Flok a ďalej hrdo pokračoval - "pracuje tu na tri smeny takmer tritisíc vedcov z celej Európy, rozlohou zaberáme 2,3 km2. Neexistuje prístroj používajúci sa v našom fachu, ktorý by sme tu nemali. Najvýkonnejšie elektrónové, rastrovacie a plazmové mikroskopy, supervýkonné počítače o akých sa bežnému človeku ani len nesníva, najmodernejšie vákuové pece, priebežná pec s ochrannou atmosférou, na akú si len spomenieš, okolo celej tejto podzemnej budovy je dokonca postavený cyklónový urýchľovač častíc, s našimi kryštalizátormi dokážeme vytvárať tie načistejšie monokryštály a je tu toho ešte oveľa oveľa viac milý synu." Pozrel sa na Michala, ktorý ešte stále nehybne stál a priam civel na všetko pred sebou. Pred jeho očami pobehovali muži a ženy v bielych plášťoch ako pilné včielky starajúce sa o svoje larvy v úli. Bolo pred ním najväčšie výskumné centrum aké kedy videl. Chcel niečo povedať, ale zmohol sa iba na otázku:

"Ako...?"

"Tak poď, sadneme si na kávu v mojej kancelárii." A vykročil s ním smerom k podivuhodnému malému akoby autíčku s nápisom TR06.

Teraz, keď sa tak Michal k tomu všetkému vracia ešte stále stojaci pred oknom vo svojom byte, uvedomuje si, aké šťastie mal v živote, že sa dal dokopy s Flokom. Bez neho by nikdy nedokázal to, čo sa mu podarilo dnes. Usmial sa a vybral sa smerom do kúpelne. Ozval sa jeho centrálny bytový počítač nežným ženským hlasom:

"Budete si priať horúci kúpeľ?"

"Áno Dagmar a pridaj tam aj trochu voňavých éterických olejov na uvoľnenie."

"Ako si želáte pán domáci." V tom sa vaňa začala napúšťať vodou s vôňou jasmínu a začala sa na nej tvoriť aj hustá do bledomodra sfarbená pena. Michal si zobral z chladničky fľašu červeného vína, položil ju na bok vane, vyšmykol sa zo svojich spotených šiat a pomaly vkĺzol pod penu.

"Dagmar, stlm prosím ťa svetlá a pusti niečo ukľudňujúce."

"Áno pán domáci" - a už znela v tlmenom oranžovožltom svetle kúpeľňových lámp melodická klavírna hudba. Už dávno sa necítil tak dobre. Keby tu tak so mnou bola aj Erika, túžobne si pomyslel a logol si z fľaše pár glgov vína. Už dávno som nemal možnosť byť s ňou aspoň chvíľočku osamote a povedať jej aké má prekrásne hlboké modré oči... Ešte sa napil červeného a myšlienkami zablúdil do čias, keď sa s Erikou spoznal. Bolo to vo štvrtom ročníku na vysokej v Trnave na jednej malej internátnej akcii. Jeho spoulužiačka oslavovala narodeniny a tak si pozvala zopár spolužiakov a priateľov na menšiu alkoholovú seansu. Medzi pozvanými bol aj Michal, ale príliš sa mu tam nechcelo, pretože na druhý deň ho čakala dôležitá zápočtovka, ale nakoniec sa rozhodol, že tam predsalen pôjde, zagratuluje, chvíľku posedí a vráti sa ku knihám. Tak sa aj stalo, ale keď sa už chystal odísť, jeho spolužiačka ho zastavila medzi dverami so slovami:

"Miško, však sa na mňa nenahneváš, tuto naoproti býva jedna moja dobrá kamarátka - tretiačka, ktorá má problémy s hydrotermomechanikou." A začala mu vysvetľovať, že jej povedala, že pozná jedného chalana, ktorý to mal za jedna a vie to aj vysvetliť. Tým chalanom bol samozrejme on.

"Veď nemusíš ju to doučiť hneď teraz, ale skús sa s ňou aspoň dohodnúť, vravela, že ti za to aj zaplatí. Počkaj tu, idem sa pozrieť, či je na izbe." Ani jej nestihol oponovať. O chvíľu vybehla z náprotivnej izby:

"Tak bež, práve sedí nad knihami, urob to pre mňa." A dala mu bozk na pravé líce. A tak hoci nerád, rozhodol sa, že ta pôjde. Trikrát zaklopal a spoza dverí sa ozval jemný dievčenský hlas:

"Ďalej!"

Po tom ako otvoril s tichým vrzotom dvere už nikdy neľutoval, že ho jeho spolužiačka do toho nanútila. V bielom svetle neónovej lampy sedelo na posteli v tureckom sede asi najroztomilejšie dievča aké kedy videl. Malo oblečenú bledomodrú nočnú košeľu s tmavomodrými bodkami, ktoré ladili s jej rovnako sfarbenými veľkými očami. Jej tmavé čierne vlasy zostrihnuté tesne nad ramená, kde sa mierne stáčali do vlny, pôsobili priam božsky. Na tvári sa jej zračil šibalský úsmev a keď vstala spomedzi všetkých tých papierov a kníh, ktoré mala rozložené na posteli aby sa predstavila, nemohol si nevšimnúť jej pevné plné prsia, veľkosťou primerané jej drobnejšej postave, ktoré jemne obopínala jej nočná košeľa.

"Ahoj, ty budeš asi Michal, ja sa volám Erika, teší ma. Dáš si čaj?" Ani na chvíľku nerozmýšľal a povedal áno. Veď knihy ho predsa nachvíľku počkajú a už si to aj tak potrebuje iba zopakovať, pomyslel si. Tú noc presedeli pri čaji takmer štyri hodiny. Michal ju začal chodiť doučovať a po čase sa spolu začali stretávať častejšie. Rozumeli si a boli si navzájom veľmi dobrými priateľmi. Ich priateľstvo sa však nemohlo ďalej rozvíjať, pretože po dvoch mesiacoch dostal Michal štipendium na Michiganskej univerzite a musel na dva roky odísť. Ich lúčenie bolo nekonečné, sľúbili si, že si budú písať a volať, ale každý veľmi dobre vie, že dva roky sú dlhá doba. Navyše, keď sa vrátil z Michiganu, Erika sa akoby stratila, niekam sa s celou jej rodinou presťahovali a nedala vedieť kam. Michal bol ešte dlhú dobu smutný, ale potom sa mu akosi podarilo zabudnúť a popritom úspešne dokončil doktorandúru, zobral od banky úver a zriadil si vo svojej rodnej dedine súkromné malé výskumné laboratórium. Keď ho potom na druhý deň po príchode do jeho novej práce pod M4-kou Flok zoznámil s členmi jeho tímu, s ktorými mal pracovať na tajnom projekte pre armádu, takmer spadol na zadok, ako sa hovorí. Podával si ruku s jeho dávnou láskou Erikou, ktorá ho tiež celá prekvapená obdarila na vlas rovnakým úsmevom ako kedysi na internátnej izbe, keď sa prvýkrát stretli. Za tie roky sa moc nezmenila, akurát, že sa z mladého dievčaťa stala zrelá žena.

Keď sa na druhý deň prebudil, hrozne ho bolela hlava. Posadil sa, oboma rukami sa chytil za hlavu a ubolene vzdychol:

"Ja somár! To som musel vypiť celú fľašu? Dagmar!"

"Áno pán domáci, dobré ráno, čo môžem pre vás urobiť?"

"Máme nejaké tabletky proti bolesti hlavy?"

"Pán domáci, stačí ak si na chvíľku sadnete do ozdravovacieho kúta a ostatné už nechajte na mňa."

"Skoro som zabudol, že sme už v šesťdesiatych rokoch, neviem prečo sa mi zazdalo, že som v škole na internáte."

"Potvrdzujem pán domáci, dnes v noci ste zo spánku vydávali rôzne zaujímavé citoslovce a neustále ste spomínali jedno ženské meno. Všetko to mám nahrané v registrovači snov, pustím vám audionahrávku?" I keď bola Dagmar len počítačom, Michal sa pred ňou zrazu cítil zahanbene.

"Nie, nie, netreba Dagmar, môžeš to vymazať", a sadol si do ergonomicky tvarovaného kresla, ktoré bolo v jednom z kútov jeho spálne. Pôvodne bolo toto kreslo vyrobené ako protimigrénové ultraľahké kreslo do medziplanetárnych raketoplánov, kde boli vďaka dlhým letovým časom častejšie navštevovaným miestom ako toaleta. Po dvadsiatich rokoch sa však už dali bežne kúpiť v hypermarketoch ako užitočný doplnok do domácnosti a to dokonca vo viacerých farbách a s viacerými vylepšeniami. Michal si hlavu pohodlne položil na operadlo.

"Môžeš Dagmar." V tom sa z oboch bokov operadla začali vyťahovať kovové poloblúky šírky asi dva centimentre, ktoré sa nad Michalovým čelom spojili a začali liečbu. V podstate išlo o vhodne usmernené elektrostatické pole, ktorým sa naprávali hladiny mozgových vzruchov. Celý proces trval len niekoľko sekúnd.

"Hotovo pán domáci, prajete si aj celotelovú masáž?"

"Nie Dagmar, ďakujem, ale dnes sa ponáhľam do práce, mám dôležitú schôdzu."

S potešením si uvedomil, že ho už nebolí hlava. Z chladničky si vybral zvyšok včerajšej večere, položil ju na stôl a prikázal Dagmar, aby mu ju zohriala. Z kuchynského stropu sa pustil päťcentimetrový, pre ľudské oko neviditeľný lúč tepelného žiarenia, vďaka ktorému bolo jedlo v momente teplé.

"Vašich obľúbených 53 stupňov celzia pán domáci."

"Ďakujem Dagmar." Rýchlo to do seba nahádzal, osprchoval sa, natiahol na seba výnimočne oblek a rozbehol sa smerom k výťahu. Ešte stihol zakričať, aby Dagmar pozhasínala svetlá a nechala automatický vysávač povysávať celý byt.

Do Flokovej kancelárie stihol dobehnúť včas, na stole ho už čakala káva a za stolom Flok s neuveriteľne spokojným výrazom tváre. Veď sa vlastne niet čomu čudovať, určite už hovoril so svojimi nadriadenými a oznámil im, že sme hotoví; pomyslel si Michal, keď sa usádzal do kresla pre návštevy.

"Pred malou chvíľou som hovoril s mojimi nadriadenými a chcú, aby si si pripravil prezentáciu a malú ukážku projektu Omega. Zajtra totiž poletíš do Londýna, kde im všetkým ukážeš čo a ako si dosiahol. Všetko bude naďalej podliehať šiestemu ochrannému stupňu. Ty, tvoja cesta, prednáška a tvoji traja spolupracovníci tiež."

"Moji traja spolupracovníci? Veď posledné dva roky som všetko dokončoval sám, zobrali ste mi celý tím, vraj kôli zamedzeniu úniku dôležitých informácií."

"Áno, ale rada rozhodla, že musíš do problému zasvätiť ďalších troch, pre prípad, že by sa ti niečo stalo, dúfam, že to chápeš. Vybrali týchto troch, všetci sú z tvojho bývalého tímu." V tom sa otvorili zrkadlovo sklenné dvere jeho kancelárie a dnu vstúpil Tomáš, za ním Erika a ako posledný vošiel Martin, jeho bývalý experimentálny technik.

"Už som ich oboznámil s úlohou a všetci súhlasili." Akoby aj nie, veď museli, pomyslel si Michal.

"Tak dáma a páni, dajte sa do práce, zajtra vás všetkých očakávam v sekcii PRX o 7.00", vyhlásil Flok a rukou im naznačil, že už môžu odísť.

Po ceste do Michalovho laboratória sa zastavili pri automate na kávu a každý z nich si dal jednu veľkú silnú, pretože si uvedomovali, že ich čaká pravdepodobne najdlhší deň za posledných pár rokov a že takmer určite budú pracovať aj celú noc. I keď spolu kedysi na projekte Omega pracovali, Michal ich aj tak bude musieť oboznámiť s jeho pokusmi a výsledkami, ktoré za tie posledné dva roky bez nich urobil. Potom ich budú musieť spracovať do formy holografickej prezentácie a navyše budú musieť celý experiment zbaliť na cestu, aby ho mohli pred radou prakticky predviesť.

"Som rád, že sme zasa po takej dlhej dobe všetci pohromade", prerušil trápne ticho Michal a dobrácky sa usmial.

"Tebe nevadí, že za svoj úspech nezožneš potlesk a slávu iba ty, ale aj my, i keď s tým projektom už dva roky nemáme nič spoločné?"

"Tak nehovor Martin! Každý z nás predsa veľmi dobre vie, že keby nás tí nad nami od seba neodlúčili, tak by sme ho dokončili spoločne. Navyše, bez vás všetkých by sa to na začiatku ani len nepohlo, každý máme v Omege kus svôjho ja. A okrem toho, sám by som to do zajtra aj tak určite nestihol."

"Tak teda ako za starých čias?" Podhodila otázku Erika.

"Ako za starých čias!" Odpovedal s úsmevom Michal.

"Takže, pôjdeme pekne poporiadku, aby sme si osviežili pamäť a aby sme boli všetci v plnom obraze." Začal Michal. "Ak sa pamätáte, keď sme dostali za úlohu riešiť projekt Omega, dlho sme si lámali hlavu nad tým, aký materiál pre tento účel použiť. Materiál mal byť v prvom rade úplne všedný, pretože takto by teoreticky neupútal na seba pozornosť ak by sa z neho odliata tyč alebo iný predmet jednoduchého tvaru dostali do rúk nepriateľa. Okrem toho armáda požadovala, aby bol pomerne húževnatý a pevný." Všetci pozorne počúvali sediac na malých trojnohých stoličkách a Michal sa s vážnym výrazom na tvári prechádzal pomedzi nich ako generál zoznamujúci svojich dôstojníkov s novou vojenskou úlohou. Rozhadzoval rukami a v jednej z nich držal tupú ceruzku, s ktorou pri vysvetľovaní kýval sem a tam.

"Potom sme prišli na to" - pokračoval Michal - "že ak chceme nejakým efektívnym spôsobom uložiť informáciu v kryštálovej mriežke, tak v nej potrebujeme vytvoriť nami ovplyvniteľný systém núl a jednotiek, podobne ako to funguje pri počítačoch. Najprv sme chceli použiť zliatinu dvoch prvkov s rozpustnosťou v celom jej koncentračnom intervale, pričom ako jednotky by sme použili atómy jedného prvku a ako nuly atómy druhého prvku. Aj napriek mnohým našim pokusom sme nedokázali objaviť alebo vymyslieť technológiu pomocou ktorej by sme mohli jednotlivé atómy premiestňovať na vopred určené miesto. A navyše takýto materiál by nespĺňal prvú podmienku a síce všednosť, pretože úplnú rozpustnosť má napríklad taká zliatina zlata so striebrom a to hovorí za všetko. Drahé a nápadné. Museli sme skúsiť niečo iné a napadlo nás, že by sme mohli rozlišovať jednotky a nuly tak, že by sme atómom priraďovali dve možné energie. Tu sme však narazili na jeden zo základných princípov celej materiálovej vedy, na difúziu, čiže na neustále premiestňovanie atómov v objeme. Teda atómy by sa nepredvídateľne pohybovali a informácia by sa rozpŕchla do objemu a stala by sa nerozšifrovateľnou. Podarilo sa nám však zabrániť difúznym pochodom pomocou uväznenia atómov v kvarkovostatickom poli, a to dokonca na niekoľko desiatok hodín. No, a potom vás troch z projektu stiahli."

"Teda... Nevedel som, že dokážeš takto vysvetľovať", povedal posmešne Tomáš a uštipačne dodal: "S tou ceruzkou hýbeš ako profesionálny dirigent krčmového speváckeho zboru." Michal naň zaostril zrak a šmaril ju po ňom tak, že ho trafil gumovou stranou priamo do stredu jeho vysokého čela.

"Zásah!" Skričala Erika a celým laboratóriom sa niesol ich hlasný smiech.

"Tak a teraz nám porozprávaj o tvojich objavoch."

"Po dlhých úvahách som sa rozhodol ako materiál použiť zakalenú mosadz s vysokým obsahom medi. Potom som začal premýšľať o tom, či by nebolo možné dodať atómu v mriežke takú energiu, aby začal kmitať tak, že by sa jeho výsledná energia aspoň pár dní nemenila. Vychádzal som z toho, že ak máme napríklad guličku, ktorú gúľame po nejakej kopcovitej dráhe, tak za normálnych okolností vždy zaujme polohu s najmenšou energiou, teda zíde do jamy a tam sa proste zastaví. Teoreticky sa však dá táto guľka zastaviť aj v takzvanej nestabilnej polohe, čiže priamo na špici kopčeka. Tým by som dosiahol systém jednotiek a núl.

"Chceš nám povedať, že sa ti podarilo niečo, čo vedci považovali za nemožné?"

"Hneď vám to vysvetlím. V podstate niečomu takému prekážalo len to, že atómy zo sebou vzájomne interagovali a stačí, keď niečomu, čo je v nestabilnej polohe dodáte čo len minimum energie a dostane sa do polohy stabilnej. Mojou úlohou teda bolo zabezpečiť materiál tak, aby na neho nemalo vplyv vonkajšie prostredie a aby som našiel také antibozónové pole, ktoré bude schopné na určitý čas pôsobiť proti interakciám medzi atómami a tak vlastne udržať atómy chvíľu v nestabilnej polohe. Doteraz sa nad tým nikto nezamýšľal, pretože okrem toho, že to považovali za nemožné, tak to pre nich nemalo nijaký význam. Ale pre nás to význam má.

"A ako si dokázal prinútiť atómy kmitať v nestabilnej polohe?" Opýtal sa Martin.

"To je na tom všetkom to najlepšie, nám to už prezradil minule pri obede, ak sa nemýlim." Ozval sa Tomáš.

"Každý z vás dobre vie, ako funguje vyvíjač fotónov."

Ostatní Michalovi prikývli.

"Dokáže vytvoriť fotón s presne takou hodnotou kvanta energie, akú si zažiadate zadaním hodnoty jeho frekvencie. Ja som ho trošku upravil a to tak, že viem nielenže vytvoriť akýkoľvek fotón, ale viem ho aj namieriť s presnosťou o veľkosti šírky polovice najmenšieho známeho atómu. To znamená, že dokážem presne trafiť vybraný atóm fotónom až do hĺbky dvanástich atómových rovín. Potom už dochádza k rozptylu a fotón sa odkláňa z dráhy."

"Ale veď to je super, ty si génius!" Povedala Erika.

"Malo to však jeden háčik. Nikto totiž nevedel vypočítať akú hodnotu by mala mať frekvencia takéhoto bombardujúceho fotónu. A tak som sa rozhodol, že budem proste naslepo hľadať a strieľať fotóny, až kým nenájdem ten pravý. Čakal som, že mi to bude trvať roky, ale pomohla tomu náhoda."

A keďže Martin tú príhodu so zaspatím a zrútením sa zo stoličky ešte nepočul, tak mu ju celú rozpovedal.

"Tak tomu sa hovorí šťastie!" Povedal prekvapene Martin.

"Teda už som mal svoj fotón, čo mi pomohlo presne vypočítať hodnotu antibozónového poľa a už chýbala iba jedna jediná vec. Zamedziť vplyvu vonkajšieho prostredia. Na to som však bol už dávno pripravený. Ešte za svojich študentských čias sa mi totiž podarilo vytvoriť spolu s Flokom tenkú nástrekovú vrstvu, ktorá funguje ako termoska a dokáže neprepúšťať teplo a na moje potešenie som zistil, že od hrúbky takejto vrstvy závisí aj to, aký fotón prepustí, takže som to nakoniec všetko dohromady zladil a projekt Omega sa stal skutočnosťou."

"Úžasné, proste neuveriteľné", zhodli sa ostatní.

"Tak na to si teraz pripijeme a potom sa pustíme do holografickej prezentácie a balenia prístrojov" - prehlásil Martin - "súhlasíte?"

Ozvalo sa zborové a radostné: "No jasné!"

"Chlapci! Vstávajte!" Budila ich Erika.

"Čo je? Kde to som? Čo ma budíš mami, ešte chcem spať!" Pretieral si oči Tomáš.

"Už je pol šiestej, za hodinu a pol musíme byť aj s vecami pri Flokovi!" Na to sa všetci prebudili zo spánku.

"Dobre, teraz bežte všetci ku sebe a dajte si sprchu, o hodinu sa tu stretneme."

"Platí."

Presne za hodinu už boli znovu všetci v Michalovom laboratóriu a robili posledné zabezpečenia na bedniach, v ktorých bol zabalený celý experiment. Svoje tašky s osobnými vecami dali do jednej debničky a všetko naložili do troch TR06-tiek. Do prvej nastúpili Michal s Erikou a do druhej a tretej Tomáš s Martinom.

"Po akom dlhom čase sme spolu sami, hm?" Podhodil otázku Michal. Erika sa k nemu otočila a chvíľu sa naňho len tak pozerala a nežne usmievala. Vtedy by sa bol na ňu najradšej vrhol, ale gentlmensky v sebe potlačil tieto mužské pudy a šepotom jej povedal: "Na tieto nádherné oči by som sa dokázal pozerať hoci aj celú večnosť" - a pomaly sa začal naklánať smerom ku nej. Ako sa ich tváre k sebe približovali, cítili presne taký istý zvláštny náboj ako pred niekoľkými rokmi, ako keby zrazu medzi nimi ionizoval vzduch. Už už sa ich pery navzájom dotýkali, keď sa zrazu ozvalo z bioreproduktora krátkodosahového komunikátora, ktorý má každý transportér TR06:

"Hej vy dvaja, tak čo je! Už by sme sa aj mohli pohnúť, lebo medzi tými krabicami sa mi nejako extra pohodlne nesedí! Prepínam."

Erika jemne vzdychla, odvrátila sa od Michala a odpovedala:

"Prepáč Tomáš, mali sme tu menší problém s palubným počítačom, ale už je to v poriadku. Môžeme vyraziť k sekcii PRX. Prepínam."

"Rozumiem. Martin, potvrď aj ty!"

"Potvrdzujem, môžeme." Všetci zadali palubnému počítaču rozkaz, aby nabral smer ku sekcii PRX. Tam ich už čakal riaditeľ Flok aj s päticou ozbrojených agentov. Dostavili sa desať minút pred siedmou.