„Nástup!“ z celého hrdla kričal kapitán, zatiaľ čo okolo neho trielili vojaci, vyrušení od večerí. „Všetci obsadiť pozície, pripraviť sa na útok!“ kapitán vydával rozkazy, seržanti ich niesli ďalej, po celej dĺžke frontovej línie.

„Čo sa to deje?“ omámene sa spýtal Grol, ktorý si počas večere doprial zakázaného alkoholu, zatiaľ čo sa snažil rozpomenúť si ako sa ovláda jemu pridelený guľomet

„Zase tí hajzli,“ odvetil Seit, ktorý mu robil nabíjača. „Vraj zase útočia, kurvy odporné,“ povedal a odpľul si.

„Nemali mať dnes nejaký ten ich sviatok? Niečo o bohovskom pasákovi?“ nahlas premýšľal Grol a kontroloval či mu funguje zbraň.

„Mňa z teba raz šľak trafí,“ povedal Seit a vyvrátil oči dohora. „Božský spasiteľ by to mal byť, už som ti to hovoril asi stokrát,“ hovoril, zatiaľ čo kontroloval nábojové pásy. Vyzerali byť v poriadku, no aj tak každý pohladil. Mal to vo zvyku, bral to ako svoj osobný rituál.

„Mne je jedno čo je to za debila, len nech mi ho nepchajú pod nos,“ posťažoval si Grol keď dokončil kontrolu. „Stanovište 21-V pripravené,“ zahlásil do vysielačky a poriadne si odgrgol.

„Už som ti povedal že si nechutný?“ spýtal sa Seit a naoko trafil Grola do pleca.

„Možno, nespomínam si,“ odvetil a opätoval mu úder. Takto sa chvíľu klbčili, pripravovali si tak nervy na blížiaci sa boj. Všetko bolo lepšie ako nečinne stáť a počúvať, ako sa ku nimi pomaly približuje nepriateľ. To by vlastne ani nebolo zlé, keby si stále nespievali.

„Počuješ to?“ spýtal sa Seit, zatiaľ čo Grol držal jeho hlavu v kravate.

„Len sa ti marí, alebo už nevydržíš toľko čo kedysi,“ odvetil Grol, no Seit sa nedal odbiť.

„Naozaj, počúvaj,“ povedal a odmlčal sa. Grol tiež stíchol. Sprvoti nebolo nič počuť, no po chvíli sa ku nim dostali prvé slová.

„Tichá noc... svätá noc...“ doliehalo spredu, občas prerušené krátkou dávkou so samopalu, či strelou z dela.

„Veliteľstvo, tu Stanovište 21-V, nepriateľ sa blíži,“ povedal Grol do vysielačky. Snažil sa tváriť pokojne, no Seit videl ako sa mu trasú ruky a po spánkoch mu steká pot.

„Stanovište 21-V, tu veliteľstvo,“ ozval sa praskavý hlas z vysielačky, „máte vizuálny kontakt s nepriateľom?“

„Nie pane, no počujeme ich, blížia sa.“

„Stanovište 21-V, nestrieľajte pokým nedostanete rozkaz. Je to jasné?“

„Ale pane...“ Grol chcel niečo povedať, no hlas na druhej strane vysielačky ho prerušil.

„Dostali ste rozkaz slobodník, alebo o ňom chcete debatovať!“

„Nie pane, vykonáme rozkaz,“ odpovedal Grol, zatiaľ čo si so Seitom vymenil bojazlivý pohľad. „Stanovište 21-V končí,“ povedal a položil vysielačku.

„Zbláznili sa?“ neveriacky sa spýtal Seit, stále pozerajúc na vysielačku.

„Rozkaz je rozkaz,“ odpovedal Grol a otočil sa mu chrbtom.

„Ale...“ Seit chcel namietať, no Grol mu skočil do reči.

„ROZKAZ JE ROZKAZ!“ zreval, až mu sliny prskali z úst. Hnev mu však na tvári dlho nevydržal a miesto toho sa mu na nej objavilo zahanbenie. „Nechcel som kričať,“ povedal takmer ospravedlňujúco, „no počul si, dostali sme rozkazy. Musíme sa nimi riadiť.“

„Ako povieš,“ povedal Seit a zobral do ruky ďalekohľad.

Nepriatelia prichádzali. Ich šíky sa pomaly presúvali cez rozbahnenú zem nikoho, ktorá bola posiata stovkami kráterov a tisíckami mŕtvol z jednej aj druhej strany.

„Vidím ich,“ lakonicky povedal Seit, zrak neodtrhol od ďalekohľadu. Grol nereagoval, akoby ho ani nepočul.

Vpredu, na samotnom čele vojska stáli ich elitní sapéri, pripravení zneškodniť a neutralizovať prvú líniu obrany. V rukách niesli obrovské plameňomety a granátomety, niektorí boli vyzbrojení automatickými sekerami. Seit videl čo dokážu urobiť s človekom a rozhodne nechcel aby tak skončil.

„Blížia sa,“ povedal, Grol však stále mlčal. „Čo je to s tebou?“ spýtal sa a odložil ďalekohľad. Až vtedy si všimol, že je na svojom stanovisku sám. „Grol, kde si?!“ zakričal. Žiadna odpoveď však neprišla. „Čo sa to deje?“ zašepkal si sám pre seba, no v nasledujúcej sekunde sa vrhol ku vysielačke. „Veliteľstvo, tu Stanovište 21-V, nepriateľ sa blíži, máme vizuálny kontakt!“ kričal. „Veliteľstvo, som tu sám, slobodník Grol zmizol!“ zvreskol, no stále sa nikto neozýval. „Pre Kézara, čo sa stalo?“ spýtal sa sám seba a obzrel sa. Nepriateľ bol už len necelých tristo metrov pred ním. Seit na nič nečakal, chopil sa guľometu a začal páliť. Prví sapéri padli ako stromčeky počas hurikánu, netušili čo ich trafilo, ich rúcha vyšívané zlatom s podobizňou kríža padali do všadeprítomného blata. „Tu máte, nažerte sa vy svine!“ kričal Seit, nedbal na svoju bezpečnosť, pálil jednu dávku za druhou. „Fututus et mori in igni!“ kričal, keď musel prebiť. Odpoveďou mu bola prudká streľba zo všetkých nepriateľských zbraní, dokonca počul aj dvojitý kanón ich najnovšej zbrane, tanku ktorý prezývali Gabriel.

Takto ubehli hodiny. Seit stratil pojem o čase, jediné čo vnímal bol jeho guľomet a nepriatelia pred ním. Kosil ich s takou ľahkosťou, ako sedliak kosí seno na jeho domovskej planéte. Nikto pred ním neobstál, ani dekani, najťažšie pechotné jednotky Oltárnikov, ktoré boli voči nemu vyslané. Poradil si s každým, veď na svojej strane mal Kézara.

*/*

„Kde je?“ spýtal sa admirál, zatiaľ čo prechádzal lazaretom. Bol zvyknutý na jatky, zväčša bol ich tvorcom, no to čo videl pred sebou bolo veľa aj na jeho žalúdok. Z bataliónu Meister, ktorý mal na starosti pomerne pokojný úsek fronty, zostalo zo desať mužov a aj tí vyzerali, že sa nedožijú rána. Až na jedného.

„To je on,“ povedal kapitán ktorý ho sprevádzal a ukázal na spútaného vojaka, ktorý mal tvár celú od krvi. To však nebolo nič v porovnaní s jeho očami. Tie žiarili ako dva uhlíky čírej šialenosti, pripravenej preskočiť na nového nešťastníka. Sám admirál musel už po pár sekundách odvrátiť, nedokázal zniesť ten pohľad.

„Čo sa stalo?“ potichu sa spýtal a pozrel sa na kapitána.

„Predsunuté hliadky nám hlásili nepriateľský pohyb, nuž sme zalarmovali mužstvo a vyslali ich na bojové pozície. Asi o päť minút neskôr nám vyzvedači priniesli správu o tom, že nepriateľ sa chystá použiť nový typ zbrane. Všetci sme predpokladali že sa jedná o Gabriela, nemohli sme predpokladať....“ Kapitán bol čoraz bledší a bledší, nakoniec ho admirál umlčal mávnutím ruky.

„To stačí. Detaily si vypočujem na súde,“ povedal, otočil sa a vybral sa naspäť, no pred dverami lazaretu sa zastavil. „Nech sa tomu vojakovi nič nestane, beriem ho so sebou,“ povedal.

„Rozkaz admirál Wulf!“ kapitán takmer nadskočil keď zasalutoval. V pozore zostal pokiaľ Wulf neodišiel, až potom si dovolil odpľuť si. „Bastard,“ zašomral si popod nos a vydal sa splniť jeho rozkaz.