Valencia sa prešmykne úzkym priestorom medzi ulicami Elvas a Maron. Hľadá hostinec Býčia hlava. Možno by tam už bola, ak by sa mohla spýtať na cestu miestnych, ale to nie je možné. V takejto štvrti sa cudzinec nesmie k nikomu ozvať, strhol by na seba pozornosť tunajších hrdlorezov. Takmer každý obyvateľ štvrte je zločinec, alebo pre nich pracuje. A ona by vážne nerada skončila na čiernom trhu. Valencia si pritiahne kabát bližšie k telu. Sychravá jeseň vystrkuje pazúre a zatína jej ich hlboko do kostí. Pri chôdzi na nerovnej dlažbe zakopne a stratí rovnováhu. Dotkne sa steny domu po svojej ľavici. Jej ťarbavosť pritiahne pozornosť muža sediaceho na schodoch pre zavretou krčmou. Žena v duchu zanadáva. Musí mať pevný krok, nezastavovať, inak prídu na to, že sem nepatrí. Znovu si pritiahne kabát bližšie k telu. Pod ním sa rysuje drobné bruško. Možno by to mala vzdať a vrátiť sa späť do paláca. Lenže polnoc sa blíži. Má iba jedinú šancu zachrániť dieťa, ktoré v sebe nosí. Počuje za sebou zvuk krokov. Povaľač sa rozhodol, že ju bude prenasledovať. Nečudo, z neopatrného privandrovalca zízajú dobré peniaze. Zahne do vedľajšej uličky a spokojne si vydýchne. Nad tretími dverami v zástavbe na seba nalepených meštianskych domov visí ceduľa s nápisom Býčia hlava. V prízemí hostinca je malá útulná krčmička. Posadí sa za stôl a objedná si poriadny džbán piva. Nevľúdna krčmárka špinavou handrou zmetie zo stola omrvinky a odoberie sa splniť prianie veľkomožnej. Určite sem prišla zjednať manželovu vraždu. Alebo si chce užiť s hrdlorezom v niektorej z tých izieb, ktoré majú hore, aj preto sem tie namydlené paničky chodia. Valencia nespúšťa zrak z nástenných hodín. Od očakávaného okamihu ju delí už len polhodina. Veštice ju poslali na toto miesto. Nikdy sa nemýlia. Ak chce zachrániť svoje dieťa, musí vyčkať na jeho príchod. Keby nechala dieťa v Myranu, kráľovná by ho vypátrala a zabila. Žiadne kráľovo nemanželské dieťa sa nedožilo desiatich narodenín. Do hostinca vkráča povaľač a sadne si za stôl naproti nej. Tiež si nechá priniesť džbán piva. Valencia stŕpne, už iba chvíľočka ju delí od jeho príchodu. Lampáše na oknách zablikajú. Miestnosť osvetlí žiara, ktorá priam vypaľuje zrak. Keď Valencia otvorí oči, stojí pred ňou obrovský zelený netvor. Uprostred miestnosti žiari zlatá čiara, otvor do iného sveta. Obor drží v ruke prázdnu priehľadnú fľaštičku. Otvorí ju a pritisne ju k oblému brušku. Z brucha vychádzajú zlaté lúče a plnia malú nádobku. Tu z rohu miestnosti vyskočí povaľač a udrie obra do brady. Prenos lúčov sa preruší. Obor sa k nemu otočí a zlovestne zareve. Než sa stihne do odvážlivca pustiť, ten neváha, prudkým kopancom zasiahne netvora priamo do brucha. Potom pridá ešte jeden úder päsťou do brady a obor sa zatacká. Stratí rovnováhu a spadne priamo do žiarivej trhliny, ktorá ho pohltí a zmizne.

„Prečo?!“ kričí Valencia ako zmyslov zbavená. Bola to jediná možnosť ako dieťa zachrániť.

„Pretože ja som Terton.“

Žena zmĺkne a poriadne si prezrie povaľačovu tvár. Pozerajú sa na ňu jej oči. Pod zahnutým orlím nosom sa rysujú rovnako vykrojené ústa. Áno, jej syn sa mal volať Terton.

„Ako?“ dostane zo seba jediné.

„Veľmi ťažko matka. V skutočnosti má kráľovná dohodu s čarodejnicou Laranou. Tá kráľove deti používa pri čiernej mágii. Bol som jej miláčik, preto som prežil. Naučila ma čarovať, ale moje schopnosti sú obmedzené. Musel som ti zabrániť, aby si ma jej dala.“

„Lenže v tomto svete neprežiješ,“ hovorí smutne Valencia.

„Musíš ma dať pustovníkovi Vezovi, ten jediný ma zachráni, aj on je čarodejník. Až sa môj čas naplní, premôžem Laranu.“

Keď Valencia prikývne, Terton zmizne. Lampáše zablikajú, do mesta sa vkradne iný príbeh.