Čierny a černejší
Nielen z pomsty žije človek, niektorým však iné neostáva.
„Hej! Viac piva, rýchlo!“ rozkázal si mohutný chlap, sotva do seba obrátil ďalšiu pintu marcového. Krčmár hodil pohľadom k skupine ozbrojencov obsadzujúcich celú miestnosť a s podlízavým prikyvovaním schytil hneď niekoľko džbánov.
„Bež po ďalšie,“ sykol dievčine vychádzajúcej z kuchyne. Napriek neprítomnému výrazu v krásnej tvári poslúchla, zamierila do pivnice.
„Tu je to, panstvo, nech sa ráči, divina bude čochvíľa...“
„Len ho prepeč, diviačisko jedno,“ zaburácal ďalší z rytierov, o hlavu vyšší a polovicu širší než prvý, „hádam sto rokov mu Pán dožičil. Tri oštepy zlomené, než som mu prebil kožu, ani čoby ju týždeň vyvárali...“
„Prepečiem, urodzenstvo, prepečiem,“ pritakával hostinský.
„A daj doniesť čistej vody, lebo tu naskutku umriem od smädu uprostred kvasu a páleného,“ dodal ozrutný chlap a viac si krčmára nevšímal, zaujatý smiechom ostatných.
Družina počítala na tridsať chlapov, z toho tretinu pasovaných erbových rytierov. Dvaja najväčší boli bratia, široko-ďaleko preslávení v boji a ukrutnostiach, keďže vraj ako deti prišli o rodičov umučených im pred očami a teraz odplácali všetko rovnakou mincou. S povolením kráľa zriekli sa mien i erbov, štíty pretreli čiernou a boli známi len ako Strach a Hrôza, toľko hostinský vedel, preto sa ukláňal až po samú zem, sotva ich na dvore spoznal.
-
„Bež im odniesť,“ nakázal dievčine, len čo sa objavila, hlavou ukázal na bratov. Ešte sa ani dno džbánov poriadne nedotklo dubového stola, už sa ju mladší Strach pokúsil pritiahnuť bližšie, posadiť na kolená. Mykla sa, vykrútila a za všeobecného rehotu cúvla pár krokov.
„No, no, no, dievčatko, neobanuješ,“ vstal zarastený rytier z lavice, vzápätí sa zachmúril, keď zbadal gestá namierené proti nemu. Aj ostatní stíchli vidiac pokrútené prsty a bez hlesu sa otvárajúce ústa.
„Tfuj, bosorka,“ odpľul si Strach a trikrát sa pokrižoval.
„Krčmár! Čo za háveď tu chováš?!“ zrúkol holohlavý Hrôza, stanúc si k bratovi.
„Odpustite, veľkomožní, pomätená je, chúďatko,“ mrmlal pribiehajúci hostinský, hneď stiahol dievčaťu ruky k telu, „vidíte, načisto bezduchá.“
„Ale bosoráctva činí. Čo je zač?“ vyzvedal Hrôza.
„Zatúlanča, pán rytier, zo severu. Ujali sme sa jej, veď sme ľudia predsa. Nemá je, alebo onemela z toho, čo sa jej prihodilo, ktovie, objavila sa na jar po tej výprave, viete...“
„Vieme, poslední sme bránili hranicu,“ prikývol Hrôza, musel sa ovládnuť, aby sa nezachvel. Nechcel spomínať. „Ďalej.“
„Nuž prišla, vyhladovaná, zbedačená. Nachovali sme ju, za duchovným vzali, na krku mala krížik, tak sme dúfali, že sviatosti pomôžu, ale...“
„Nepomohli,“ dokončil Strach, „tupá ostala.“
„Ticho!“ zahrmel Hrôza, „Vrav, krčmár.“
„Farár povedali, že urobia, čo sa dá, aj Svätú inkvizíciu privolali, no iba to isté všetci opakovali – naša je, zdravá len telesne, dušu jej nečistí zmrzačili, keď ju kvôli jej kráse... iste chápete, páni rytieri.“
„Chápeme,“ zamrmlal Hrôza a skúsil pohladiť dievča po líci. Ustúpila, no keď ruku stiahol, ostala pokojne stáť.
„Vojakov sa bojí, veľkomožný, vlastne skoro všetkých chlapov, len chlapcov, starých a duchovných akosi rozozná.“
„Mal som ísť za farára, dala by mi!“ zasmial sa Strach, bol však sám. Hrôzov pohľad dokázal uzemniť.
„Drž hubu, braček, lebo ti ju vskutku rozmlátim. Mňa vážne zaujíma táto slúžtička,“ dodal starší brat s prižmúrenými očami. Chvíľu dievčinu len tak pozoroval, potom siahol po meči. Padla na kolená, okamžite začala vzlykať.
„Toto robí pri každej veľkej zbrani, urodzený, bojí sa, pamätá si,“ vysvetľoval krčmár celkom očividné. Hrôza sa zamyslel.
„Pri veľkej? A čo urobí pri malej?“ vytasil dýku.
„To radšej...“ Smiech tentoraz prehlušil všetky slová, dievčina sa totiž zvalila na chrbát, pevne zatvorila oči a rýchlo si vyhŕňala šaty.
„Ticho!“ zreval Hrôza napokon, „Pamätá si, vravíš? Vyzerá nedotknutá.“
„To... odpustite, veľkomožný, čary, inkvizítor tak povedali. Že nečistí ju stále napravili, aby si viac užili hriešnej rozkoše,“ vysvetľoval krčmár, zatiaľ čo si rytier kľakol a skúsil siahnuť na štíhle snehobiele stehno. Nebránila sa.
„Vedeli, čo činia, takáto nádhera... ako mramor, najkrásnejší alabaster...“ šepkal si pre seba, napokon však pokrútil hlavou a vstal. „Ale je bláznivá a pomätenci sú len v rukách Božích, tak nás učí Písmo. Nikto sa jej ani nedotkne. Nikto,“ zopakoval, hľadiac bratovi do očí. Strach si odpľul, znechutene sadol k stolu a poriadne si uhol z plného džbánu.
„Tu,“ hodil Hrôza krčmárovi pár zlatiek, „to je pre ňu, aby jej nič nechýbalo. A drž ju od zbraní, nemusí sa každému ukazovať.“
„Ako poviete, veľkomožný, ďakujem ponížene, za seba aj za ňu...“
„Dobre, dobre. Pošli ju teraz preč, nech má pokoj. A dones už konečne vody, ja kvas piť nebudem.“
„Isteže, urodzený, pošlem, prinesiem...“ mrmlal, no rytier už nepočúval. Opäť si sadol, posunkom privolal panoša a čosi mu pošepol. Mladík Karol sa nenápadne vytratil.
-
Odišla do stajne, pomohla paholkovi obriadiť kone družiny a keď chlapec odišiel, ostala stáť s pohľadom upretým do prázdna. Karol sa poľahky dostal nad ňu a drepiac na tráme ju sledoval.
Nebolo to prvý raz, čo mu dal Hrôza podobný príkaz, no vždy to bol niekto dôležitý, nepriateľ či zradca, nie akási šialená pobehlica. Aspoň to núkalo iné možnosti, veď nikto nemusí vedieť, pomyslel si a narovnal sa, nohavice ho začínali tlačiť.
Drevo zapraskalo, dievčina sa strhla, pozrela pod strechu. V očiach jej prebleskol strach, na okamih azda poznanie, potom sa vrátila ľahostajnosť. Zasmrkala, utrela nos do rukávu a ostala hľadieť do steny.
Karol zoskočil, s bijúcim srdcom nahmatal rukoväť dýky. Stačil by okamih a mal by ju, svoju prvú ženu, už by nebol ostatným na smiech, že ho vytiahli zo zničeného kláštora. Možno im to nebude môcť povedať, ale aspoň...
Zachvel sa, keď si uvedomil, že na neho pozerá, nie do prázdna, ale priamo do očí. Cítil varovanie, prsty sa jej skrútili.
Hrôza zakázal, pomyslel si, iba preto neskončí v sene. Vedel, že klame sám seba, mágie sa bál ešte viac než Hrôzu, lenže nemohol priznať, že ho vydesí bláznivá sliepka. Keby toto ostatní vedeli...
Aspoň jej na odchode napľul do tváre. Špehovať môže aj neskôr.
-
Hrôza hľadel do pohára, no vedel, že čistou vodou spomienky nezaženie. Krčmár privolal obrazy, na ktoré sa rytier márne snažil zabudnúť. Videl už kadečo, sám mal toho na rováši akurát dosť, hoci konal v mene Pánovom, avšak spomienka na jar ním otriasla zakaždým. Tisíce mŕtvych, spľundrovaný pás krajiny od hraníc k Budínu, do tla vypálené predmestia a nebyť rýchleho zásahu Benátok a Janova zničené samotné mesto, to všetko šlo na jeho hlavu.
Bolo tomu pár rokov, čo z jeho popudu s pomocou koncilu duchovných udreli priamo na Čákov rod, v jediný deň za pomoci mágie a portálov zavraždili všetkých kráľových synov aj ďalších príbuzných skôr, než stačilo Bratstvo poriadne zareagovať. Nepriateľská obdoba Svätej inkvizície síce ochránila kráľa a obe princezné, Matúšova zem sa však zmietala v chaose, ktorý temer dokázalo Uhorsko využiť.
Temer, pretože napriek Hrôzovým výzvam kráľ otáľal zvolať riadne vojsko, azda dúfajúc, že sa Terramathia zničí sama. Než zaútočili, rozkol medzi zvyšnými Čákovcami bol urovnaný a opäť zjednotené kráľovstvo sa ubránilo. Navyše, od tých čias začalo byť Bratstvo omnoho aktívnejšie, jeho členovia tajne prenikali na uhorské územie a škodili, kde mohli.
Preto neskôr Hrôza navrhol ďalší útok, pri Veľkých Kostoľanoch sa rozkladal najväčší tábor, stále plný bratov najrôznejšieho zaradenia. Ako už predtým, vynorili sa Uhri z portálov priamo medzi stanmi a rúbali, čo prišlo pod ruku. Na dvetisíc vojakov Bratstva padlo, kapitána Švehlu neskôr obesili na výstrahu v dohľade nepriateľských hradieb, no najdôležitejší cieľ nesplnili.
Sila Bratstva totiž nebola vo vojakoch, lež v zabijakoch, špehoch a záškodníkoch a tých v tábore veľa nedostali. Ani hlavného kapitána Vlka nezajali, zato jeho odplata bola desaťnásobná a každý mŕtvy sa počítal na vrub Hrôzovi.
Preto s bratom križovali hranicu, kráľovi prisahal, že si neoddýchne, kým za jedného mŕtveho kresťana nevezme život dvom nečistým.
-
„Na kone! Ideme, banda lenivá, nepriateľ čaká!“ vyháňal Hrôza oneskorencov. Sám bol ako vždy pripravený už hodinu pred úsvitom, vyraziť treba čo najskôr. Napriek tomu sa ešte zdržal.
„Krčmár, kde máš dievča?“
„Nevedno, veľkomožný, nemožno ju nájsť. Azda ušla, v komôrke mala všetko rozhádzané...“
„Niekto za ňou predsa zašiel,“ zachmúril sa rytier, „niekto ju chcel pretiahnuť. Kto z vás to bol, vy psi? Chamraď špinavá, capom jebaná, kto za ňou bol, hoci som to zakázal?!“ reval Hrôza.
To už bola na dvore celá družina, ticho však rušili len fŕkajúce kone. Hrôzove výbuchy boli ojedinelé, o to však horšie, najmä ak začal nadávať, k čomu sa inak neznižoval.
„Tak, vy skurvenci zo psej matere, teraz vystúpia všetci, čo ju videli, odkedy som ju poslal preč,“ vyhlásil, keď sa ovládol, hnev ho však neopúšťal. Ako očakával, prihlásili sa ledva piati, väčšina sa spila do nemoty a zaspala, kde bola.
„Tak ty si ju videl, Karolko?“ oslovil panoša, vedel, že pätnásťročný mladíček mu nedokáže klamať.
„Videl,“ prisvedčil chlapec.
„A zazdalo sa ti, že by si mohol okúsiť ženu, čo, ty malomocný sodomita?“ zdrapil ho za golier.
„Áno! Áno! Ale zakázali ste, nič som neurobil!“
„Dobre, toľko ti verím, že si mal chuť,“ rytier obrátil mladíka k ostatným, „Teraz vrav, kto to bol, čo ju pretiahol tak, že ušla? A nepovedz, že si nebol triezvy, omšové nenájdeš na desať míľ.“
„Bol som, pane. Nikto, pane, ubránila sa.“
„Ako sa mohla, však sme všetci videli...“
„Neviem, pane, asi zabudol nôž, nevidel som všetko.“
„Tak kto to skúšal?“ nástojil Hrôza. Mladíkove oči skákali z jedného na druhého, pery sa mu chveli. Majú ho za poskoka, teraz bude aj zradca...
„Bol to Hans,“ zahádal rytier. Zbrojnoš jeho brata padol na kolená.
„Nikdy! Nikdy by som...“
„Neporušil príkaz svojho pána,“ dokončil plačlivo Karol, aj tak to už Hrôza vie. Aspoň to Hansovi vráti za tie... za všetko. „Jeho pán mu ale vraj nič nezakázal. Bol to on.“
„Ty špinavý...“ vyrazil zbrojnoš, no obrnená päsť ho zrazila do blata.
„Nič som nezakázal, Hans? Azda sa presviedčaš, že môj brat a všetci jeho muži nepodliehajú mne? Strach, braček, ako to je?“
„Ty velíš,“ zaškrípal mladší rytier zubami.
„Tak teda, Hans, asi som predsa tvoj pán. Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše, sme vo vojne a náš dobrý kráľ Matej, z Božej milosti nám daný, odobril rozsudok bez súdu. Dôkazy sú jasné, svedok prehovoril, ja vynášam ortieľ. Ver mi, keby tu bolo dievča, trvalo by to dlhšie, aby vedela, že som spravodlivý, ale takto...“ Dýka sa mihla vzduchom, z preťatého hrdla vytryskla krv. Mykajúce telo sa zvalilo do blata.
„Za odpratanie, krčmár.“ Ďalšia zlatka zmenila majiteľa, kým družina strhala z mŕtvoly všetko, čo malo cenu. „Dievčaťa je mi... je ho škoda. Odchádzame!“
-
Azda je lepšie, že neprežili, dumal Hrôza, príliš si nevšímajúc cestu, však družina sa postará. Lepšie nežiť, než tak, ako to dievča, zažila toľko bolesti, až sa zbláznila a ani potom neprišiel koniec. Dobre, že to jeho sestry nemuseli zakúsiť - staršiu zabili, keď sa bránila mečom, no proti nečistým nemala šancu. Roztrhali ju na kusy, no i tak lepšie...
Najmladšiu zabila kopija, ktorá naskrz prebodla utekajúcu pestúnku, nesúcu dievča na hrudi. Jazdec si to hádam ani nevšimol, rútil sa ďalej, tasil meč, aby vraždil ďalších bezbranných...
Posledná sestra zmizla, keď ju zasiahlo kúzlo. Cítil na tvári jej krv, no ešte nechápal, čo sa stalo. Koľko mal vtedy rokov? Málo, už si nespomínal ani na ich mená, možno si nechcel spomenúť. Stačilo, aby si pamätal, že sa musí pomstiť.
Pomsta je slovo rytiera, vravieval otec, je to bremeno aj česť. Urob, čo musíš, no nebuď horší, než tí, ktorým sa mstíš...
Nebude horší, ledaže by bol úplne rovnaký.
-
„Ktorým smerom?“ pozrel Strach na brata, keď podvečer dorazili na križovatku. Až príliš sa kvôli nemu vliekli a v noci boli všetky cesty v pohraničí rovnako nebezpečné.
„Utáboríme sa,“ zahundral Hrôza. Nechal panoša obriadiť koňa, sám si sadol k starému ohnisku a bez slova hľadel do zeme.
Strach tiež zosadol, bublajúca zlosť mu však nedovolila zostať nablízku. Všimol si dvoch či troch svojich verných, chceli ho nasledovať, no posunkom ich vrátil späť. Iba toľko mu zostalo, keď brat Hansa poslal rovno do pekla. Na druhej strane, ten hlupák si za to mohol sám.
Rozkaz bol rozkaz, obzvlášť, ak sa týkal takej mladej dievčinky. Jeho brat akosi potreboval ochraňovať všetky chúďatká, čo mu len trochu pripomínali mŕtve sestričky. On sám by najradšej pretiahol a zabil všetky tie dcéry, sestry a matky nepriateľov, nech vedia, aké to je, najlepšie keby sa všetci dívali – lenže táto nebola nepriateľ...
Podvedome sa prikrčil, keď zbadal pohyb, schoval sa za skalou. Tridsať krokov pred ním les pretínal potok, umývala sa v ňom akási do pása nahá žena. Nadýchol sa – nie, to nemohla byť pravda! Ako by sa dostala až sem?
Nemohol však premýšľať, všimla si ho a natiahla sa po šaty. Rozbehol sa k nej.
„Tak sa ukáž,“ zasyčal a tasil dýku. Nečakal, až si ľahne, sotil ju a kľakol si. Nohy roztiahla sama, napätá čakala s odvrátenou tvárou. Strach zhodil rukavice, siahol na ňu. Bola jemná, hebká a teplá, krásna a dokonalá. S úškrnom surovo stlačil drobné prsia v dlaniach, videl ako zatína zuby.
„To nič nebolo, dievčatko,“ zasmial sa, keď ju pustil a začal zápasiť so šnúrkami na nohaviciach. Práve teraz sa mu zauzlili, teraz, keď to potreboval viac než hocikedy, teraz...
Prerezal ich a ľahol na ňu, ani mu nenapadlo odložiť zbroj.
-
„Ty hlupák!“ zreval Hrôza a skopol brata, vyčerpane ležiaceho na dievčine. Bola celá otlčená a poškriabaná, ležala však bez pohybu, možno si ani neuvedomovala, čo sa stalo.
„Ty nadržaný cap! Bodaj ti vajcia spuchli!“ hromžil, kým sa mladší zdvíhal.
„To tebe spuchli, chumaj! Odkedy si nemal ženu, há? Chlapov preťahuješ, ale keď sa ti takáto...“ úder do panciera ho umlčal, opäť sa zvalil na zem.
„Neopovažuj sa ma obviňovať zo sodomie, braček. Svoj sľub čistoty som nikdy neporušil, nech si vraví, kto chce, čo chce.“
„A z toho semena už nevieš jasne uvažovať!“
„Práve preto viem až príliš dobre, čo robím! Už si zabudol? Stráňte sa slastí pozemských a sily nečisté vám neublížia, v mene Pána bojujte a priblížite Jeho kráľovstvo!“
„To preto?“ zarazil sa Strach, „Preto sa tebe nikdy nič nestane? Veď to boli len také báchorky slepého...“
„Slová svätého muža to boli a dnes vieme, že sa naplnili. Mne nič a tebe sa stávali len malé zranenia, lebo na hranici aspoň nieto veľa žien, hoci si stále chľastal a všetko ostatné. Lenže teraz a rovno pannu... čo robíš, dievča?“ Ani si neuvedomil, kedy sa k nemu na kolenách priblížila a začala ťahať za šnúrky na nohaviciach. V očiach mala túžbu, pery pootvorené.
„Bože,“ zašepkal, pohladil ju po vlasoch.
„Na, tu máš svoju čistotu,“ uchechtol sa Strach, „len ťa chytí za vtáka a si rovnaký chlap ako všetci.“
„Nie,“ vzdychol Hrôza. Potiahol za vlasy, prinútil ju vstať, pozrieť mu do očí. „Kto si?“
„Čo čakáš, že ti povie, však je nemá. Daj ju radšej sem, ak nechceš, aspoň si užijem, keď už sľuby išli do pekiel...“
„Ber, ale nebudeme ju ťahať so sebou, necháš ju tu.“
-
Hrôza sedel na spadnutom strome a sledoval brata, ktorý si až pričasto robil po svojom. Bol príliš mladý, keď stratili rodičov a to ho poznačilo. Nečistí nedbali prosieb, oboch prinútili dívať sa, prinútili a potom prepustili, vraj deti nezabíjajú, ak sa nepripletú do boja. Hrôzu možno nie, no vedel, že v jeho bratovi ten deň tiež čosi zabili. Nedokázal ho zvládnuť, ani keď ho mal rovno na očiach.
Aj teraz, nie aby ju zas pretiahol a nechal, on sa s ňou hral. Vybíjal si na nej zlosť, hoci už dávno priznal, že v pomste nenachádza nič, len nekonečný hnev na celý svet – pritom táto za nič nemohla. Hrôza sa na to nedokázal pozerať, hoci dievča nevydalo ani hláska. Vstal.
„Mal si si užiť, niet tu jej príbuzných, aby si sa mstil. Skonči to, lebo ju z milosrdenstva podrežem sám.“
Dievčina zrazu obrátila hlavu. V očiach nemala slzy ani bolesť, len chladnú nenávisť a rozumu až priveľa.
„Hneď, braček!“ zreval, no to už Strachov pancier prerazili dve šípky z kuše.
-
Vytasil, zároveň priskočil ku bratovi. Pomohol mu na nohy, dievča skopol na zem. Siahol na šípky, hroty síce prešli kyrysom, nemuseli však prebiť aj hrubú prešívanicu. Keby aj, Strach už prežil onakvejšie zranenia.
Osudnými sa mu stali spustené nohavice, zamotal sa a padol. Než sa opäť zdvihol aspoň na kolená, do krku mu zaťala sekera.
Hrôza to vnímal len kútikom oka, sám čelil ďalším bleskurýchlym protivníkom. Nedal sa oklamať, hneď vedel, že má dočinenia s vyrovnanými súpermi, mali prevahu a všetko boli neľudia.
Podarilo sa mu zaduť na roh, dúfal, že družina počula. Uskočil pred sekerou poloobryne o hlavu vyššej aj od neho, sekol po pazúroch vlkolačice uprostred premeny. Na chrbát mu skočila divožienka, nákrčník však neprekonala ani dýka, ani krvilačné zubiská. Ešte než ju striasol, zadunel výstrel a Hrôza pocítil úder do žalúdka, keď do panciera narazila guľka z arkebúzy.
Nestačil obzrieť, či olovo prebilo oceľ, naraz mu nohy omotali korene, vyrastajúce všade naokolo. Sotva sa ho však dotkli, uhnívali a sťahovali sa späť.
Jazyk plameňa si všimol v poslednom okamihu, akurát čo zodvihol ruku. Plechová rukavica a chránič predlaktia sa rozžeravili, on však necítil ani len závan tepla. Vzápätí mu nekryté rameno zasiahla sekera, taká rana by zložila aj býka. Jemu iba praskla zbroj, tela sa oceľ nedotkla.
Moja čistota ma stále chráni, uvedomil si a so zúrivým revom prešiel do protiútoku.
-
„Ideme! Berte Kláru!“ skríkla čarodejnica držiaca sa v úzadí. Prvá pochopila, že tu už nič nepomôže, proti nedotknuteľnému protivníkovi sa nedá bojovať. Zmizli v portáloch len chvíľu predtým, než okolo zapraskali konáre.
„Vraciame sa do Budína,“ rozkázal Hrôza, keď sa uistil, že všetci nepriatelia sú preč a brat je mŕtvy. Naskutku vyrazili proti noci, všetci jastrili do tmy očakávajúc zákerný útok. Ten neprichádzal, Hrôza teda došiel k presvedčeniu, že ich nebolo viac a na celú družinu – s nezraniteľným veliteľom – si netrúfnu a skôr chceli zachrániť dievča.
Zradná suka to bola, nie dievča, dumal, musela byť človek, ak ju neodhalila ani Svätá inkvizícia a jednako sa spolčila s nečistými. Že Bratstvo berie aj ženy, sa povrávalo už dávnejšie, ale tomu Hrôza neveril. Ak bolo na bratoch čosi dobré, potom to bola ich oddanosť veci, to im vedel uznať, hoci stáli na nesprávnej strane. Nie, oni by medzi seba ženské nepustili, no nechcelo sa mu veriť, že by samé pripravili takúto pascu – a prečo práve na nich?
S bratom boli len dvaja rytieri z mnohých, na útokoch proti kráľovskému rodu a Bratstvu sa zúčastnili stovky ďalších, hoci myšlienka patrila jemu. O tom však nemali ako vedieť, rozkazy vydával samotný kráľ. Pri ich prísahe čistoty bola len družina a vari nikto tie slová nebral vážne, však ani Strach nepochopil, že sa nimi mal riadiť. Tie baby azda netušili, s kým majú dočinenia, inak by neútočili samé neľudské...
Lenže prečo ich zvádzala obyčajná žena?
-
Nebránila sa, nechala liečiteľku napraviť celé telo, hoci okrem hlasu na ničom nezáležalo. Keď však vstala a prezrela sa, usúdila, že sa jej dokonalosť ešte bude hodiť. Obliekala sa pomaly, premýšľala, kde urobila chybu.
Nemrzelo ju to, nemohlo ju to mrzieť, ani sa nedokázala tešiť z čiastočného úspechu. Ostatné to nechápali, necítiť považovali za prekliatie. Možno by bolo, ak by necítila vôbec nič.
„Klára?“ nakukla do miestnosti ďalšia zo sestier, „Zmenilo sa niečo? Jeden je mŕtvy.“
„Nie.“ pokrútila hlavou, „Len pomsta a nenávisť ako stále. Holými rukami by som mohla zboriť budínske hradby.“
„To mi je ľúto, dúfala som, že aspoň teraz...“
„Neľutuj svoj nástroj, princezná. Musíme pokračovať, Hrôzovi to dôjde rýchlo. Je rozumnejší a zásadovejší, než sme čakali.“
„Môžeme hneď, ak si v poriadku. Sestry čakajú.“
„Tak poďme. Musíme naverbovať viac žien a nutne potrebujeme Bratstvo. Terramathia je v ohrození.“
-
„Vedela to, tá Klára,“ zašomral Hrôza nakoniec, keď už cestu osvietili prvé zore, „bola to pasca, s Bratstvom či bez. Však ona uvidí, ten sľub platí, takže... Karolko?“
„Áno, pane?“
„Mater z teba chcela mať farára, všakže?“
„To áno, ale kláštor... veď viete.“
„Tak aspoň sľub čistoty zložíš, chlapče. Potom uvidíš tú kurvu prašivú skapínať v bolestiach, pohľadáme ju, len čo vzkriesime brata.“
„Vzkriesime, môj pane?“ zachvel sa panoš.
„Veru, vzkriesime...“ uchechtol sa Hrôza. Slová slepého starca mal stále v pamäti.
Ray Janonoff
Pokiaľ si pamätám, písal som vždy.
Dnes to už nie je hrozné, hoci zďaleka nie dobré.
Preto som tu.
Diskusia
Veles
Nápad zaujímavý, aj prevedenie je celkom dobré.
Ale zase mi to príde len ako úvod ku niečomu väčšiemu, akoby to bola prvá kapitola. Plus ten koniec je trochu uponáhľaný, povedal by som. A neviem či som správne pochopil pohnútky jednej aj druhej skupiny.
Jednoznačne to ale patrí k lepším poviedkam tohto kola.
09.01.2023
Nápad zaujímavý, aj prevedenie je celkom dobré.
Ale zase mi to príde len ako úvod ku niečomu väčšiemu, akoby to bola prvá kapitola. Plus ten koniec je trochu uponáhľaný, povedal by som. A neviem či som správne pochopil pohnútky jednej aj druhej skupiny.
Jednoznačne to ale patrí k lepším poviedkam tohto kola.
09.01.2023
Hieronymus
Páči sa mi svet, v ktorom sa to odohráva. Rovnako ako Veles mám pocit, že to je začiatok niečoho väčšieho, ale na kvalite to poviedke neuberá. Prečítal by som si to, keby sa autor rozhodol z toho spraviť román.
10.01.2023
Páči sa mi svet, v ktorom sa to odohráva. Rovnako ako Veles mám pocit, že to je začiatok niečoho väčšieho, ale na kvalite to poviedke neuberá. Prečítal by som si to, keby sa autor rozhodol z toho spraviť román.
10.01.2023
Arcey
Parádna poviedka. Podľa mňa skončila v momente keď mala a ďalšie dobrodružstvá môžu pokračovať v ďalších poviedkach, aj keď je pravda, že forma románu by tomu asi svedčil viac. Niektoré štylistické chyby ale mierne znížili zážitok z textu. Páčilo sa m, v akom období sa to odohráva a aj to pekné prepojenie fantasy so skutočnou históriou, taká alternatívna fantasy. Škoda, že nebolo veľmi vysvetlené, aký dôvod má Klára oboch bratov nenávidieť, ale v kontexte udalostí sa dá viac menej uhádnuť dôvod. Len viac by prospelo, keby to tam bolo zahrnuté, možno v pokračovaniach sa dozvieme viac.
Hodnotím: 9/10
26.01.2023
Parádna poviedka. Podľa mňa skončila v momente keď mala a ďalšie dobrodružstvá môžu pokračovať v ďalších poviedkach, aj keď je pravda, že forma románu by tomu asi svedčil viac. Niektoré štylistické chyby ale mierne znížili zážitok z textu. Páčilo sa m, v akom období sa to odohráva a aj to pekné prepojenie fantasy so skutočnou históriou, taká alternatívna fantasy. Škoda, že nebolo veľmi vysvetlené, aký dôvod má Klára oboch bratov nenávidieť, ale v kontexte udalostí sa dá viac menej uhádnuť dôvod. Len viac by prospelo, keby to tam bolo zahrnuté, možno v pokračovaniach sa dozvieme viac.
Hodnotím: 9/10
26.01.2023