V predvečer svätojánskej noci z čarovnej fontány vždy tieklo víno. V ten rok ale bolo všetko inak. Keď kráľ zdvihol k ústam času naplnenú sýtočervenou tekutinou, do nosa mu udrela aróma železa. Voda sa namiesto vína zmenila na krv. Drahokamami zdobený pohár mu vykĺzol z ruky a rozbil sa o dlažbu. Zo zhromaždeného davu sa ozvali prvé výkriky.

* * *

„Č-čo hovoria hviezdy?“ Kráľ dôverčivo obrátil oči k svojmu astrológovi. Kožu okolo nechtov si za posledné týždne od nervozity strhal a prsty mu na mnohých miestach krvácali. Zase tá červená. Bielovlasý muž v honosnom modrom zamatovom plášti si vzdychol, potom ešte raz prezrel ďalekohľadom oblohu, akoby sa chcel uistiť, že pozícia nebeské telesá sa za tú chvíľku nepresunuli do priaznivejších konštelácií.

„Hviezdy veštia smrť, výsosť. Len smrť a skazu.“

„To nás už nič nezachráni?“ zaškriekal kráľ.

„Možno keby ste sa skúsili obrátiť na toho, kto tú fontánu postavil.“

* * *

Čarodej Vizz bol mimoriadne vysoký, kráľ musel vyvrátiť hlavu dohora, aby sa dokázal pozrieť do jeho prenikavých svetlomodrých očí. Človek by čakal, že mág jeho povesti bude mať najmenej sto rokov, poriadny hrb a všetky chlpy na tele plešivé. Vizz ešte nemal ani tridsať, na vrchol svojho remesla sa vyšvihol mimoriadne rýchlo.

„Neviem, ako vám pomôcť, veličenstvo. Fontána je síce mojím dielom, ale na jej veštby nemám vplyv. Či z nej potečie víno, alebo krv, o tom rozhoduje len osud.“

„A-a-le... Zaplatím ti! Dvojnásobne ako za samotnú stavbu. Kráľovstvo je bohaté, veľmi bohaté.“

„Nie, pane, ja naozaj nič nemôžem…“

„Nemôžeš, ale musíš. Sever už týždne sužujú búrky, na juhu zase schnú polia, lebo od Jána nepršalo. Na východe sa šíri podivná choroba a západný sused podľa správ mojich špehov začal zbrojiť…“

„Veličenstvo, keby som mohol pomôžem, ale…“

„Spravím ťa následníkom a dám ti za ženu Kvetanu.“

Vizz sa zasekol. Kráľ bol skutočné odhodlaný zachrániť ríšu stoj čo stoj.

„No dobre. Poznám jeden rituál…“

* * *

Hoci zámok prekypoval kvetinami, na chodbách vyhrávali hudobníci a víno tieklo potokom, vo svadobný deň princeznej Kvetany vládlo vo vzduchu napätie. Hoci to malo byť tajné, všetci, hostia i služobníctvo, vedeli, že ženícha vo svadobnú noc nečaká len zvyčajná povinnosť. O polnoci, hneď po hostine, sa pustí do náročného kúzla, a ak mu nevyjde, všetci budú stratení.

„Je čas, dcéra moja.“ Keď kráľ, zhrbený tiažou zlých znamení, zaklopal na princeznine dvere, tá si len vymenila pohľad so svojimi komornými a poslušne sa pobrala do kaplnky. O chvíľku už kňaz dlhou bielou stuhou spájal jej ruky s dlaňami muža, ktorého z celého srdca nenávidela.

„Ani sa na mňa neusmeješ, moja najdrahšia?“ opýtal sa jej novopečený manžel počas štvrtého chodu bohatej svadobnej hostiny. Podával sa plnený páv, ale princezná sluhu s podnosom, tak ako pri všetkých chodoch okrem polievky, odmávala, aby šiel kade ľahšie. Vína zato pila do sýtosti. Po ľavici jej sedel otec, svoju nespokojnosť s mladou nevestou dával najavo mračením. Mladý zať, po pravici, sa celý večer široko usmieval, akoby ho nečakala magická povinnosť, ktorá má rozhodnúť o osude krajiny.

Princezná si z plných pľúc vzdychla a na nového manžela sa krivo usmiala.

„Musíš mi odpustiť, milý môj, som pomerne nesmelá.“ Na dúšok vypila zbytok svojho pohára, pritiahla si čarodejníka za golier a vtisla mu na pery poriadnu pusu. Sálou sa ozvalo opité povzbudzovanie, no vzápätí ho vystriedali prekvapené výkriky. Z tieňov sa vynorili postavy v čiernom a jedna za druhou sa pustili podrezávať krky vybraným hosťom. Štyria ženíchovi priatelia aj kráľovský astrológ padli na zem v červených mlákach.

„Na to ani nepomysli!“ štekla princezná a priložila novému manželovi dýku ku krčnej tepne. „Toto si navleč!“ Prikázala nekompromisne a podala mu putá z čarodejného kovu zadržiavajúceho mágiu.

„Kvetana, čo to?“ vyskočil kráľ zo stoličky.

„Len sa zbavujem zradcov,“ zasyčala. „Všetci v tom išli spolu. Tam leží čarodej Albert zo severu kráľovstva, výborný počasník, špecialista na búrky. Druhý pán, o ktorého sa moje komorné postarali, je jeho brat, ten vraj dažďu dokáže dokonale zabrániť. A oženil sa do istej dedinky na južnej hranici. Tretí mŕtvy čarodej sa špecializuje na zosielanie chorôb. V poslednom čase ho videli potulovať sa na východe. Štvrtý je Bernard, dvorný čarodej kráľa Vratislava, nášho západného suseda. Aj tvoj milovaný astrológ v tom šiel s nimi. A hlavou celého sprisahania je, samozrejme, tu môj milý manželíček. To on očaroval fontánu, zosnoval všetky znamenia, aby ťa zbavil trónu. A ty si mu, otec môj, ako všetkým takýmto šarlatánom zvykneš, opäť na to skočil.“

„To nie j...“ ozval sa kráľovský zať, ale dosiahol len to, že princeznina dýka sa silnejšie oprela o jeho krčnú tepnu.

„No dobre,“ vydýchol. „Všetko je pravda. Neviem, odkiaľ má tvoja dcéruška informácie, ale má to úplne presne. Len na jedno zabudla.“ Dramaticky zhodil putá, ktoré si v skutočnosti nenasadil, a začal sa premieňať. Pred očami všetkých sa mu skrátili nohy i ruky, na pleciach začalo rašiť perie. Kvetana mu na poslednú chvíľu pevne zovrela krk a vyčkala, kým sa jej namiesto čarodejníka nezmietal v rukách čierny havran.

„Na nič som nezabudla.“ Povedala a nekompromisne zakrútila čiernym krkom, až to prasklo.