Jej kožúšok ma šteklil na zápästí. Roztiahla labku a nechala ju visieť vo vzduchu ako keby čakala, že sa jej dotknem dlaňou. Ja som ju ale nechala čakať a tak to vzdala. Obtrela si o mňa tvár, narážala do mňa ako keby sa dožadovala pozornosti, ktorú som jej prirodzene už preukazovala. Aké asi boli iné zvieratá? Tiež mali kožúšky a mäkké labky, ktoré vystierali k svojim ľudským kamarátom? Vedela som, že mačky nežijú tak dlho ako ľudia. V deň, keď som to našla v denníkových zápiskoch som celý preplakala.

"Na domovskom korábe L-325 boli roky našej existencie rátané podľa návštev planét, na ktoré sme pravidelne vysielali posádky, ktoré hľadali známky inteligentného života." To bolo napísané v otcovom denníku. "Planéta KN-9887 prekypuje vegetáciou. Pri porovnávaní sme zistili veľké podobnosti so vzorkami z tropických pralesov na planéte Zem."

„Musíme nájsť iné inteligentné tvory. Nechcem tu ostať úplne sama,“ vysvetľovala som Mačke, ktorá naklonila hlavu ako keby sa mi snažila porozumieť. Po chvíľke môjho monológu sa však vybrala hrabať neďalekú piesočnú pôdu. Zapisovala som do otcových tabuliek hodnoty, ktoré mi ukazoval na meračoch, keď ešte žil. Teraz ležal na dne jamy obrovskej jamy. Dotiahla som tam jeho spálené telo. Trvalo mi to jeden a pol dňa a keby okrem mňa nebol na planéte jediným človekom, nevedela by som, že je to on. Mačka bola prirodzene so mnou. Doviedla ma za ním. Bolo to ďaleko od nášho príbytku. Nikdy som tak ďaleko nebola a nebyť Mačky, vrátila by som sa s plačom naspäť. Svojim prskaním mi dodávala odvahu, keď som sa bála a pradením ma upokojovala, keď som nevedela utíšiť vzlyky. Keď sme ho našli, Mačka začala oblizovať jeho spálenú hlavu. Keď som však skropila telo slzami, presunula sa ku mne. Jej horúce telo mi dodalo aspoň na chvíľu útechu a otupilo zúfalstvo, aby som necítila takú osamelosť. Moja mama bola na dne tej jamy tiež. Aj všetci ostatní. Na planétach s takou rozvinutou vegetáciou bola pravdepodobnosť, že sa na nej bude nachádzať inteligentný život veľmi vysoká. Preto tam ostávali prieskumné tímy, aby zistili potenciálnu možnosť života. A aj keď žiadny nebol zaznamenaný, vždy sme vychádzali z predpokladu, že inteligentné bytosti sa pred nami dokážu určitým spôsobom skrývať a neodhalia ich ani naše prístroje.

"KN-9887, deň 31. odo dňa, kedy som otca hodila do jamy. Počet inteligentných bytostí na planéte - dve. Dnes podniknem cestu na dno jamy. Predpokladaný počet inteligentných bytostí na planéte 32. deň - jedna Mačka. Koniec denníkových zápiskov."

Jednou nohu som natiahla pred seba. Idem za vami, pomyslela som si. Mačka sa vrhla k nohe, ktorú som mala pevne na zemi. Postavila sa na zadné a mňaukala o sto šesť. Potom na moje prekvapenie odstúpila a hlavou mi pokynula do diaľky ako keď sme išli hľadať otca. Žeby? Predsa mám všetok čas sveta skočiť. Rozbehla som sa za ňou. Prosím, prosím, modlila som sa počas behu. Stromy okolo nás hustli a vtedy Mačka zastala. Zamňaukala. Zo šera na mňa zablikali dve biele bodky a zachytila som obrysy bytostí, ktoré vyzerali ako stromy. Ale pohybovali sa a blížili sa k nám. Zdvihla som ruku na pozdrav. Keď nezareagovali, vzdala som to a ruka mi klesla. Mačka zamňaukala, obtrela sa mi o nohu a opustila ma. Začala bežať, čo jej sily stačili naspäť odkiaľ sme prišli. Ostala som stáť ako obarená a posledná myšlienka, ktorá mi preletela mysľou bola, či ma Mačka dokáže sama odvliecť naspäť do jamy.