Kvapka na bukovom liste pomaly predlžovala svoj tvar, prispôsobila sa žliabku v strede a vplyvom gravitácie sa presunula k jeho okraju. Padla. V dutinke kameňa vydala tlmený zvuk, mikročľapot, ktorý dokonale zapadal do vlhkého ticha lesa. Ďalšia kvapka, ktorá nič nenaruší a ani nezmení, gúľa sa dole listom bútľavého buka. Hmla plynie húštinou, staré drevo vŕzga.

Žuch! Žuch! - dva batohy rachli o zem. Okamžite za nimi dva zadky.

„Čo to, kurva, bolo?! “ lapal po dychu dlháň Jožo. „Jeleň, či diviak, či aká čertovina?“

„Ohyzdné dačo... a strašne to smrdelo, boha!“ snažil sa pomôcť nájsť odpovedˇkrivák Ďuri. „Nás to riadne prehnalo! Šprinty lesom fakt nemusím!“ huhňal, zapaľujúc si cigaretu. „Počkáme na Fešáka, vypijeme, oddýchneme a ideme ďalej!“

„Fešák! Fešáááák! Ozvi saaa!“ hulákal Dlháň, vyťahujúc ploskačku z batohu. Potreboval okamžitú prvú pomoc. Síce ich už nič nenaháňa, no strach stále dobieha. V tejto chvíli sa usadil v kolenách, ktorým spôsoboval mohutnú triašku. „Počuj, Ďuri, že to nebol ten... jak sa mu hovorí... no, veď vieš, koho myslím...“ škrabal sa Dlháň po lysej lebke.

„Krakoš?“ odtušil Krivák.

„Hej, ten... ale to neni možné, že, Ďuri? Šak to je len legenda.“

„Báchorky pre malé deti, Dlháň, nič viac to neni!“

Žuch! A Fešák bol znovu s kamarátmi. Batoh však už nemal. Aj tak by mu bol nanič. Vlasy strapaté plné lístia, tvár zasvinená od bahna, oči dokorán a sánka vyklbená v hrôze. Od krku nadol chýbal.

„Áááááá!“ Ááááááááááá!“ dvojitý soprán vzniesol sa do korún mladých bukov. Dlháň s Krivákom stuhli v hrôze, bedrá však jak huspenina, utekať nemožné.

Hmlová opona sa rozostúpila, postava temná jak najhlbšie peklo ukázala sa nešťastníkom. Hnáty purpurové, v očiach oheň skazy a zatratenia. Na hlave klobúk starší jak pralesná tôňa, na pleci žaba.

Kašľavý chrapot vydal démon: „Krah, krah, krah. Ostaň v bučine naveky, alebo zhyň, naveky!“ Ale tam je dvakrát naveky! KURVA! Málo ľudí stretávam, musím častejšie... trénovať!“

„Čože!?“ Dlháň a Krivák čumeli v údese.

„Nič, mládenci, pre Vás už nič, krah, krah, krah“ zarehotal sa bes a Dlháňovi vyšklbol črevá. Kriváksa vydal na útek, konečne, no ďaleko neodobehol. Krakoš brnkol do strechy klobúka krvavou paprčou akrivák už nebežal, lež skákal, ako ďalší žabiakv lesnej tôni.

„Tak, to by sme mali, kra, krah.“ prehodil spokojný Krakoš.

A hmla plynie húštinou a staré drevo vŕzga.