Emil

Dvadsaťtisícový dav vedľa mňa a ja vystrašený ako pes, ale zároveň sa mi týmto splnil sen. Pred mesiacom mi povedali, že sa zúčastním Pochodu. Vedel som, čo ma čaká. Teda aspoň orientačne. Vlastne som nebol vôbec pripravený na to, čo som tu mal zažiť. Úvodný brífing pred začiatkom nás trochu upokojil. Hlavný organizátor, môj šéf, nám vysvetlil základné pravidlá, koho zavolať a na aký problém, rozdal nám upokojujúce bomby pre prípad, že si niekto nepostráži emócie, a ak som správne pochopil, tak tým najpodstatnejším je: „Neposrať sa,“ a vybaviť problém s chladnou hlavou. V duchu som sa zasmial, lebo šéf rozprával Dankerskou sárčinou a v nej doslovný preklad znel: „S mrazom v hlave.“

Dav začínal byť nepokojný. Celkovo som tu videl tridsať rás (arvégov), od tých najmenších až po tie veľké ako dom. Najviac nepokojní sa zdali Harvovia, vodná rasa z planéty Zizzou, ktorí čakali v rieke Vanarg tečúcej vedľa promenády. Môžete si ich predstaviť ako guču horizontálnych a vertikálnych plutiev, z ktorej trčali dve veľké detské oči. Momentálne zabíjali nudu striekaním vody na troch Darwiunov.

„Pripravte sa, Veľká riť je tu, ale chce si ešte spraviť niekoľko fotiek,“ ozval šéf vo vysielačke.

Miestny starosta, ktorý ešte polroka dozadu vyhlásil, že arvégovia nikdy nebudú pochodovať jeho mestom, sa teraz hrdo postavil na čelo pochodu a s úsmevom širokým ako roztiahnuté nožnice sa nechal odfotiť s mojím šéfom a starým Darwiunom, ktorý mal spievať na úvod pochodu. Ktovie čo ho presvedčilo, aby pochod povolil. Možno si vstúpil do svedomia. Možno fakt, že arvégovia, ktorí sa podieľali na transporte potravín do tohto mesta, vyhlásili štrajk. Starosta sa zľakol hladu a následných protestov.

Na chvíľu som zazrel jeho bravčovú tvár, ako si potriasal rukou s každým, kto o to stál.

Prišiel pokyn vyraziť a my sme sa pohli zo Stredného námestia širokou promenádou k námestiu Luddeka Hiskariu.

Darwiunov spev sa rozoznel a jemná melódia sa nám niesla nad hlavami. Sledoval som arvégov, medzi nimi obrovských osmonohých Sansurov, chlpatých trojokých Keifiov, miniatúrnych letcov z pohoria Tarke, ktorí sa vznášali nad pochodom, alebo plaziacich sa Munskulov. Spievali s Darwiunom a keď skončil, tak spievali, čo im prvé napadlo. Na naše nešťastie to bola pieseň Senferi Kazzare, v preklade: „Oprávnení krvou,“ hymnou Odporu. Toho Odporu, ktorý zapálil veliteľstvo DRG a ktorého akcia sa čakala aj na tomto Pochode. Hnutie svojimi radikálnymi akciami komplikoval priebehy udalostí ako bola táto, lebo hneď po jeho akcií sa ju predstavitelia mesta snažili ukončiť.

Veľmi som dúfal, že sa Odpor na chvíľu odmlčí. Chcel som sa zúčastniť Pochodu za malé duše odkedy som mal pätnásť a pochopil som o čom vôbec je. Diskriminácia arvégov síce už nebola čo bývala, ale existovali sústavy, kde s nimi jednali ako so zvieratami a mali tam podobné práva. Podieľaním sa na organizácií pochodu na počesť tých, ktorí zomreli pri snahe o úpravu práv pre arvégov, som si nevedel lepšie predstaviť svoju podporu.

Aj keď to znamenalo, že na mňa budú pokrikovať ľudia z planéty Tradika 8, pre nás známou pod názvom Xenofobika 88. Spoza zábran milície sa nadrapovali ako Kentyrské medvede v tých svojich čiernych kožených kabátoch, kývajúci zástavami s čiernou svastikou na zelenom poli. Najhlučnejší z nich, členovia sekty Biblokanonistov, stáli prvý pred zábranami a hádzali výbušné lopty na druhú stranu. Ani jedna k nám nepriletela, polícia výnimočne prekvapila a okrem zábran postavili aj generátory lokálneho silového poľa. ,,Blbokanoistom“ to však nevadilo, odetí od sutanách, pretože jediná koža, ktorá smie byť odhalená, je tá na rukách alebo hlave, hádzali lopty bez prestávky ďalej.

Vlastne neprišli s ničím novým, toto sme presne čakali, ale potom sa zmenila farba na stenách budov, okolo ktorých sme prechádzali a zjavili sa rôzne heslá DRG a obrázky rozsekaných arvégov. Podarilo sa im hacknúť inteligentnú farbu. Vo vysielačke zaznelo, nech to ignorujeme, pracuje sa na tom. Do dvoch minút sa obrazy na stenách zmenili na kvety a šteniatka. A obrázok Luddeka Hiskariu fajčiaceho halucinogénny gryd v plavkách. Dav vedľa mňa sa hlasne rehotal.

„Vidíte tých bláznov v rieke?“ ozval sa iný organizátor vo vysielačke.

Prešiel som k zábradliu. Voda unášala piatich mužov s čiapkami DRG na hlavách, ktoré si však teraz dávali dole, lebo si ich všimli Harvovia a zvedavo si ich obzerali. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale podľa zmeny farby vody okolo dvoch mužov by som povedal, že sa pomočili. Minimálne sa na to tvárili dostatočne vystrašene.

„Vytiahneme ich?“ opýtal som sa do vysielačky.

„Načo? Podľa mňa sa dobre bavia. Teda aspoň ja sa dobre bavím,“ odpovedal mi šéf.

Vrátil som sa na moje miesto a užíval si skandovanie DRG, ktoré sľubovalo moju rýchlu smrť na pohlavnú chorobu, ktorá sa nevyskytovala inde ako na Xenofobike a jej podporných staniciach. Kvôli odmietaniu nových vedeckých metód ako inak. Prípadne ma chceli kastrovať, lebo moje DNA sa nesmelo v žiadnom prípade šíriť. To mi pripomenulo snahu Tradiky vypestovať si vlastnú pšenicu, pretože chceli byť samostatní. Poviem len toľko, že to nedopadlo dobre a velenie planetárneho Okruhu muselo poslať svoje nemocničné lode, aby zastavilo úmrtia. Niekedy príroda nepotrebuje cestu, aby sa zbavila poškodeného DNA, ľudia jej postavia diaľnicu.

Nad DRG, alebo Dominussare Rassa Genestro (Naša rasa vládne) sa mi vždy zastavoval rozum. Xenofóbiu rozhadzovali po Pla-Nete ako bahno. Mali konšpiračnú teóriu na všetko, ale najviac ma dostala teória, že vláda, nech už chápu vládu akokoľvek, sa snažila zlomiť ich vieru, alebo čo to vlastne bolo tak, že vyvinula Darwiunov. Darwiuni vytvárali páry bez ohľadu na pohlavie, ale pokiaľ chceli mať potomkov, museli byť páry rovnakého pohlavia. Sedemdesiat percent obsahu článkov, reportov, vlogov a vlastne všetkého, čo DRG vyprodukovala sa týkalo Darwiunov, lebo DRG si nevedelo predstaviť lepší cieľ svojej nenávisti.

Výbuch ma vytrhol z rozmýšľania. Tlaková vlna ma odsotila pár krokov dozadu. Predo mnou dopadli mreže, ktoré výbuch vytrhol z okien, a črepy. Muži vo flanelových košeliach so zelenými páskami na rukách vyskákali na ulicu a rozbehli sa k nám, v tvárach šialené výrazy. Adrenalín mi vyrazil na hraničné hodnoty. Hodil som pohľadom za seba. Pochod sa zastavil a všetci sledovali mužov valiacich sa k nim. Zmrzol som, nespravil som nič.

Muži sa dovalili k nám.

A objali nás.

Niektorí mali obhorené dlhé brady a obočia, iní krvácali z rôznych častí tiel. Šialene sa na nás usmievali a objímali všetkých bez ohľadu na výzor a rasu.

„Milujeme vás,“ opakovali rozcítene.

Pokračovalo to, až kým nepribehla milícia, všetkých ich nezatkla a neodviedla.

Niekoľko arvégov a organizátorov sa chvíľu radilo, či neukončiť Pochod kvôli bezpečnostnému riziku, ale šéf im povedal, že je to stále lepšie ako na Jakubovej planéte, kde sa akcia skončila trojdňovou vojnou. Napokon všetci súhlasili s pokračovaním.

Zmätene sme na seba hľadeli a kráčali. Jeden Sansur začal spievať a postupne sa k nemu všetci pripojili. Vrátili sme sa do normálu, ale aspoň ja som nad tým stále rozmýšľal.

Prešlo dvadsať minút a dostali sme sa do cieľa. Námestie Luddeka Hiskariu, najväčšie námestie v meste, ležalo pred katedrálou Najsvätejšieho. Rozsiahla budova siahala do výšky tristo metrov a zaberala územie šiestich blokov. Neexistovala väčšia provokácia ako ukončiť Pochod na tomto mieste. S úľavou som si vydýchol, lebo som čakal, že už sa nič nestane. Väčšinou sa to najhoršie stane na ceste k cieľu.

Oslepilo ma ostré svetlo doprevádzané mohutným výbuchom.

DRG sa to podarilo.

Enrikir

Prišiel náš čas. Tento deň sa zapíše veľkými písmenami do všetkých análov. Deň, keď spravodlivosť znova vyjde na svetlo, prišiel práve dnes.

Vystúpili sme zo Žrebca spravodlivosti, našej upravenej dodávky a vošli do baráku, ktorý sme si prenajali týždeň dozadu. Síce malá chajda, ale jesť bolo kde, spať bolo kde, aj srať bolo kde. Za mňa pohoda.

Rozložili sme sa v obývačke, dve veľké športové tašky sme nahádzali do stredu miestnosti a hodili sme sa na gauč. Všetci sme sa poznali dlhé roky, my synovia Tradiky sme vedeli, že sme boli vybraní a požehnaní zrodením na tak skvelom mieste. Potom sme dostali možnosť ukázať našu vieru a silu, skrátka, skoro sme sa posrali od radosti. Nás, spoločenstvo Dynatritu, ako sme sa nazvali, vybrali vrátiť normálnosť na tento svet. Vrazíme do Morgulu a porazíme vojská zdegenerovaných Pelvov. Krásne, proste krásne.

„Dnes to bude husté, páni,“ povedal Aragog. Rád chodil, tak sme ho nazvali podľa Chodca z tej knihy od Heinleina.

„Kurva, že hej,“ zakričal náš nový šofér a jediný blondín v bratstve, dodaný miestnymi spojencami. Dostal prezývku Levisgas.

„Pokojne, chlapi, ešte sme nevyhrali,“ povedal som.

„Kurva, že, hej, Gadolf.“

Moji chlapci, moja elita.

Cesta sem do Vanargasu z Tradiky trvala osem hodín, ale pre mužov v takej kondícií ako sme my, to nestálo ani za reč. Hneď za pristávacím poľom sme sa rozdelili na tri bunky. Ja a moji najvernejší sme hladko prešli bezpečnostným skenom a potom sme sa odviezli do štvrte Paskaja, kde na nás čakal Žrebec spravodlivosti, Levisgas a adresa tohto baráku.

Išlo to hladko, lebo keď sa do niečoho pustí Spoločenstvo Dynatritu, tak to ani inak ísť nemôže.

Niekto zazvonil a všetci spozorneli. Gestom som ich upokojil. Vedel som, kto prišiel.

Otvoril som dvere a zvítal sa s vysokým mužom okolo päťdesiatky. Nechal som ho prejsť okolo mňa a predstavil chlapom. Volal sa Joaqen, mal krátku bradu a oči pokojného muža, ktorý nehovorí, ale robí. A tento Joaqen veľa robil, lebo nám doniesol veľa zbraní.

Dostať na túto planétu poriadne zbrane, ktoré nie sú nikde registrované je ako nájsť pannu v Malej Kotve. Nemožné. A pritom to takto nebolo vždy. Ešte dva roky dozadu som tu vedel zohnať úplne všetko. Potom prišiel guvernér, ktorý ten odpad začal volať „našimi spoluobčanmi“, „priateľmi“ a podľa neho je všetko „v poriadku“. Budem grcať.

Nechal som Joaqena nech nám predstaví, čo priniesol. Začal puškami Berqer s vysoko prieraznými nábojmi. Úplné žrádlo. Keby som sa nevedel dokonale ovládať, tak by sa mi postavil. A toto bola zatiaľ predohra. Joaqen pokračoval s brokovnicami s dáždnikovými strelami. To sú tie mrchy, ktoré roztrhajú človeka ako bábiku. Dokonalé na tých ľudských zradcov, organizátorov a tie zvieratá, ktoré tam budú obskakovať. Pochod za dušičky a kurvičky, alebo ako sa tá maškaráda volala. Bude to ako žatva, keď tam vletíme. Jazdci Apokalypsy.

Joaqen sa nedal zahanbiť ani chladnými zbraňami. Proste milujem nože. Rezal by som celý deň. Nože z planéty Kassk, nezničiteľné a prakticky nezachytiteľné hocijakým skenom. Súprava dýk z Tureckej sústavy. Dokonalé.

Záver som síce čakal, ale aj tak to bol vrchol ako sa patrí.

Vesty s našitými vreckami, zatiaľ bez C8, pre istotu. Joaqen nám vysvetlil ako sa všetko zapája. Vyskúšali sme si ich, Aragog v nej dokonca kľukoval. Samozrejme nebudeme mať tieto vesty na sebe, keď vybuchnú. Hodíme ich do davu a budeme sa smiať na tej kaši, ktorá z neho po výbuchu zostane.

Mali sme všetko, boli sme pripravení.

Zaplatil som Joaqenovi a prihodil mu aj niečo navyše. „Zájdi do Malej Kotvy na našu počesť,“ povedal som mu a žmurkol naňho. Mám ten bordel rád, vždy ho odporučím. Joaqen sa tiež usmial a zabuchol za sebou dvere.

Naložili sme všetko do Žrebca spravodlivosti a ja som zavolal našu druhú bunku, aby začala. Päť chlapov hore po rieke čakalo na povel nasypať do rieky soľný roztok, ktorý tým polorybám, polohovnám pekne spríjemní vodičku. Nech sa len dusia.

Sadli sme si do zadnej časti dodávky, do malého okienka na stene, oddeľujúcej šoféra od zadného priestoru, som povedal Levisgasovi, aby vyrazil.

Prišiel ten moment. Už to nič nezastaví. Vracajú sa mi spomienky na detstvo, na roky krádeží až som narazil na vnuka Luddeka Hiskariu, ktorý mi dal šancu a urobil zo mňa najlepšieho možného človeka, akého sa len dalo. Nesklamem nikoho. Som predurčený, som meč, som skaza, som pravda.

Za pár minút sa ozvalo buchnutie na stenu s okienkom a ja som zavolal tretej bunke, nech vypustí plyn z toho baráku vedľa promenády, nech majú zvieratá a zradcovia trochu halucinácie. Bude to ako strieľať ryby v sude, keď prídeme na námestie. Ten odpad nebude špiniť námestie s katedrálou a sochou nášho buditeľa.

Usmieval som sa pre seba, keď sa auto začalo nakláňať zo strany na stranu, ako sa Levisgas vyhýbal niečomu na ulici. Pozrel som sa okienkom a uvidel stavenisko. Z tohto mesta zostal len tieň, jeden rozrýpaný tieň.

Neskôr dodávka odbočila na cestu priamo vedúcu k námestiu Luddeka Hyskariu, známeho aj ako Harvobijcu. Videl som dav, všetko to nechutné tam pokojne stálo a nemravne súložilo a zneucťovalo Najsvätejšieho.

Joaqen

Nakoniec to išlo hladšie než som čakal. To najlepšie, čo mohla Tradika poslať sa ukázalo ako pomerne nevídaná zbierka jedincov. Samých seba nazvali Spoločenstvo akejsi trhaviny a prezývky si dali podľa postáv z tej knihy, kde išli hlavné postavy bojovať do Mordoru a nie do Morgulu, ako sa ma snažili presvedčiť. Popritom ako som im prezentoval zbrane som fakt tuho rozmýšľal, či si Pána prsteňov naozaj tak zle pamätám. Nie, nepamätám, len títo géniovia čítali verziu od Lana Davidiana, ktorý napísal vlastnú verziu Pána prsteňov. Knihu, ktorá bola napísaná s tak obmedzenou slovnou zásobou, že pre širokú verejnosť bola považovaná za detskú knihu a ktorej dej hovoril o tom, že deväť bielych mužov išlo bojovať do temného kraja, kde ešte temnejší kmeňový vodca organizoval mnoho „multikulturalistov“ rôznych rás a náboženstiev, aby potom napadol biele kráľovstvo Kondomdor. Davidian nielen, že skomolil mená, ale aj pomiešal postavy z iných kníh, veľa ľudí jeho knihu radšej spálilo. Ale treba uznať, že prekonal sám seba, lebo od muža, čo mal šestnásť detí a žil z podpory, by ste nečakali, že zbúcha knihu.

A títo dospelí muži sa touto knihou nechali inšpirovať. Preto som sa ani nečudoval, že keď som ani poriadne nezačal vysvetľovať ako fungujú zbrane, som sa zrazu cítil ako obklopený maniakálnymi deťmi, ktoré viseli na každom mojom slove a všetky zbrane si hneď museli chytiť do ruky. Ich šéf mal dokonca erekciu, keď som mu dal do ruky pušku. Hovoril, že má veľké skúsenosti so zbraňami, ale pri manipuláciu s puškou omylom dvakrát stlačil spúšť. Iný, jeho hlavný poskok, skúšal ostrosť nožov tak, že sa porezal a ďalší debil cvičil s explozívnou vestou na sebe.

Kde sú tie časy, keď som robil s profesionálmi.

Napríklad, keď som predal Kovbojom z Južného mora špeciálne taktické vesty, ktoré sa nedali prestreliť prakticky ničím. Chceli vyhladiť susedný gang, lebo im kradli drogy, alebo im kradli štetky a posielali im ich späť nadrogované a obrátené na vieru Najsvätejšieho.

Obchod s Komančami na Amerike 12 uprostred umelej prérie, ktorú lokálna vláda dala Komančom do užívania, mal svojské čaro. Komančovia už síce dávno neexistujú, respektíve existujú, ale ich krv sa tak premiešala, že som vtedy stál na umelom trávniku oproti pomaľovaným bielym chlapom, ktorí chceli lokálnu vládu vyhodiť do vzduchu. Vypýtali si toľko výbušniny, že by to posunulo planétu.

Najlepší obchod prebehol so ženským gangom na Londýne 2. Všetky členky patrili ešte rok dozadu k špeciálnym jednotkám, o zbraniach vedeli úplne všetko, konverzácia inteligentná. Všetky boli krásne ako obrázok, čo bol príjemný bonus. Ich členke zohavili tvár vojaci z velenia základne Burton. Obstaral som im tank.

Keď som na to tak spomínal, uvedomil som si, že som sa vlastne podieľal na niekoľkých masakroch.

Teda teoreticky.

Kovboji dostali vesty, ktoré neboli z technoplastu, ale iba z plastu. Ich konkurencia odo mňa dostala špeciálne zbrane, ktoré som vedel stlačením jedného gombíka zablokovať. Kovboji už neexistujú a ich konkurencia je v base.

Komanči stihli naložiť vznášadlo nefunkčnou výbušninou a proste som ich s chlapmi zatkol. Ako civil som ich chápal, že sú riadne nasraní.

Ženský gang som zamkol v tanku, keď sa do neho všetky nastrkali.

Patrím k HROB-u, čiže Husske Regias Omberra Battlen, Bataliónu so špeciálnym určením, keby niekto nevedel čo tá skratka znamená. Nie som policajt, nie som vojak, skôr niečo medzi.

Zazvonil mi mobil.

„Kapitán, sledujeme ten prvý tím, chcú niečo vysypať do rieky.“ Ozval sa druhý seržant.

„Hoďte ich do rieky,“ chlapom z DRG trocha kúpania nezaškodí a hocikedy ich môžeme vyloviť z rieky ako ryby.

Prišla správa o tretej bunke, ktorá mala vypustiť plyn na promenádu. DRG zmrvilo recept na plyn a aj výrobu prístroja, ktorý ho mal vypustiť. To sa stáva, keď špeciálny útvar na informačnú vojnu kŕmi konšpiračné a radikálne weby receptami na nervový plyn a návodmi na prístroj, ktorý ho vie veľmi efektívne uvoľniť do ovzdušia. Potom vám z toho vyjde niečo na báze rajského plynu, ktorý vám vybuchne do tváre.

Nasadol som do naštartovaného auta o ulicu ďalej.

„Kde sú?“ opýtal som sa šoféra.

„Už sa blížia, ale tie naše staveniská ich spomalili.“

Prehnali sme sa niekoľkými ulicami a prišli sme práve včas na to, aby som videl začiatok zásahu. Dve čierne dodávky zablokovali bielu dodávku, z čiernych vyskákali dve skupiny mužov v tmavomodrých kombinézach a s taktickým výstrojom a výzbrojou. Niekoľko z nich držalo na reťaziach belgických ovčiakov. Aj keď žijeme v dobe, keď transport z jednej planéty na druhú trvá minúty, mám rád biologických psov, niet nad tú hrôzu v očiach zločincov, keď uvidia ako sa na nich rútia.

Dvaja muži vypáčili dvere a vypustili sme psy. Muži vnútri dodávky už držali v rukách zbrane, odhodlaní hrdinsky padnúť.

Potom uvideli psov.

Potom stlačili spúšte a kohútiky udreli naprázdno.

Psy vleteli dovnútra dodávky a dohrýzli, na čo dočiahli. Muži sa stále snažili sfunkčniť zbrane stláčaním spúšte, ale bez výsledku. Niekoľko mojich chlapov vbehlo do dodávky a mlátili borcov z DRG obuškami. Stál som päť metrov od celej scény a usmieval sa.

Ja, kurva, milujem moju robotu.

Do minúty bolo po všetkom. Dohryzení muži plakali na zemi a nechápali, ako sme na nich prišli. Všetci ma, samozrejme, spoznali a nadávali mi. Môj prvý seržant im zavrel huby s tým, že pokiaľ v tom chcú pokračovať, tak aj psy budú pokračovať.

„Ako?“ opýtal ich šéf potom.

„Nechávali ste stopy všade.“ povedal som s úsmevom a krátko pozrel napravo, kde stál za dodávkou muž, ktorého chlapi z DRG volali Levisgas. S úsmevom na mňa žmurkol.

Fanatici sú zvláštne živočíchy. Považujú sa za kladných hrdinov vo svojich životných filmoch, cítia sa oprávnení vykonávať všetko protizákonné, nemorálne, čo oni naozaj nechcú, ale nemajú na výber, lebo sú na tej správnej strane a tá musí vyhrať. A to sa nestane.

Nechal som ich za sebou a s desiatimi mužmi v civilnom oblečení som sa vybral k námestiu, kde prebiehal záver pochodu.

Z vrchu Katedrály Najsvätejšieho sa zableslo jasné svetlo až som musel prižmúriť oči. Doľahol ku mne zvuk výbuchu. Hľadal som odkiaľ ten zvuk prišiel a dole pod ňou som uvidel na tvári ležiacu sochu Luddeka Hiskariu. Hore na nej členovia Odporu spievali Senferi Kazzare a vešali obrovskú vlajku Odporu po celej dĺžke katedrály.

„Zatknite ich.“ povedal som niekoľkým mojím chlapom, ktorí následne zmizli v dave.

Oprel som sa o zábradlie pri rieke a sledoval arvégov ako sa zabávajú. Dobre sa na nich pozeralo, napríklad Letcov z Tarke som si pamätal ešte z detstva, keď sa niekoľko rodín nasťahovalo vedľa mojich rodičov. Ich komplikované formácie ma vždy fascinovali.

„Pomoc,“ počul som šepot a nahol som sa ponad zábradlie.

Chlapec sa držal skaly trčiacej z dna rieky a upieral na mňa vystrašené oči. Jeden z DRG plavcov.

Dvom mojich chlapov som nakázal nech ho vytiahnu. Pri tom som nemusel byť. V mojom veku už nikto nečaká, že napíšem správu o akcii do hodiny a na týchto pochodoch dobre varia. Išiel som si teda niečo pohľadať.