„Väčší zobák mu daj!“ radila šťastne a len veľmi-veľmi ťažko potláčala pišťanie.

Dal mu väčší zobák a model padol na tvár.

Smiala sa.

„Musíme na to ísť inak, Nina,“ poučoval ju zase raz. „Kde historické pramene nestačia a čo systém dopočítava príliš kreatívne, tam musíme zasiahnuť my, pravdaže. Ale s mierou! Obludný zobák,“ usmial sa zmierlivo, „je síce krásny nápad, ale chceme, aby lietal, nie robil kotrmelce.“

„Ale veď! Aj tak je to nezmysel,“ bránila svoj prístup Nina. „Žiadny živý tvor sám nikdy nelietal, nikdy. Vy-lú-če-né!“ bránila sa ešte viac.

„Na Zemi ich bolo mnoho. Len si sa o nich ešte neučila.“

Ninin úsmev zmizol a vystriedalo ho mračenie.

„Vypni sa,“ zašepkala oduto a projekcia jej učiteľa, kamaráta a otravná pripomienka jej vlastných nedostatkov v jednom, zmizla. Mala štyri roky a bola jedinou organickou dušou na zdanlivo nekonečnej Persefone. Nevedla, kam ju loď vezie a prečo. Verila, že jedného dňa to odhalí.

Zoskočila z nízkeho stolíka spolu s dekou, ktorú mala omotanú okolo seba ako plášť. Pyžamo plnilo funkciu tepla, deka plnila funkciu bezpečia. Bosými nohami precupitala k priveľkému kreslu pri blikajúcom ovládacom paneli. Sadla si a znova sa zamotala do deky až po uši.

Učiteľ sa vypol, ale jeho modelovací program nie. Na Učiteľa náladu vôbec nemala, no na program áno.

„Väčší zobááák!“

Model padol na tvár.

Nina sa nesmiala.

Program nebol plne pod jej kontrolou. Mal v sebe pomocné systémy, ktoré priam magicky pomáhali používateľovi v práci. Ale nie všetky boli aktivované – Učiteľ ich nepotreboval.

„POMOC?“ vyskočilo jej v pravom dolnom rohu. Chvíľu sa hnevala na samú seba, ale nikto ju pri tom predsa nevidel a pomoc potrebovala.

Váhavo potvrdila.

Okolo jej neumelej napodobeniny vtáka sa začali prudko formovať variácie, ktoré program našiel vo svojej historickej databáze. Snažil sa predpokladať, čo pre Ninu pri jej dizajne bolo najdôležitejšie a múdro zvolil zobák.

Nina ticho sledovala ako sa pred ňou v ľahšie uchopiteľných krokoch formuje predstava, ktorú si niesla v hlave. Telo sa predĺžilo, nohy cúvli, poloha krídel sa zmenila, ich tvar tiež. Program jej bokom pripravoval detailnú správu, ale to si môže pozrieť neskôr. Teraz hltala divadlo pred sebou.

Šťastne sa zasmiala. Model bol hotový, nepadal na tvár a zobák mal žiarivo oranžový.

„Toucan!“ vykríkla, nevediac, že ho vyslovuje úplne zle a Učiteľ ju zajtra opraví.

„VYTLAČIŤ?“

Oboma rukami hrmotne potvrdila. Cítila sa mocná. Niečo chcela, bolo jej povedané, že sa to nedá a ona to zvádla! Prakticky, skoro, akoby aj úplne sama!

„Toucan-toucan!“ opakovala pri tlačiarni o pár miestností vedľa. Vedela, že nebude živý-živý a že porušuje hneď niekoľko pravidiel, keď si len tak veselo tlačí. Ale vedela tiež, že niekedy má výnimky dovolené. Keď je to naozaj-naozaj dôležité.

Dvere tlačiarne sa bezhlasne otvorili. Von vykukol ten najväčší zobák na celej Persefone. Jeho majiteľ žmurkol, naklonil hlavu a urobil pár sebaistých krokov vpred. Zobák sa pootvoril a vyšla z neho séria rýchlych klepotavých zvukov.

Tukan vzlietol. Persefona bola zdanlivo nekonečná a aj vták veľký takmer ako Nina sama sa v nej mohol cítiť slobodne.

„TOUCAN!“ zvolala Nina bojovne hromovým hlasom s rukami víťazne vztýčenými k pokoreným stropom lode. Aj deka jej spadla.