Nie je to tak dávno, čo teoretický fyzik a oddaný bača Jonáš náhodne objavil nečakané vlastnosti ovčej bryndze. V jeho vlastnoručne postavenom laboratóriu skúmal možnosti stabilizácie fúznej reakcie, keď mu odrazu zmes deutéria a trítia kontaminoval chleba s touto syrovou delikatesou. Ako sa to mohlo stať ostáva dodnes záhadou. Výsledkom však bolo, že sa tomuto vedcobačovi s nízkou sebadôverou podarilo stabilizovať fúznu reakciu na deväťdesiat deväť percent. Slovensko sa tak v zapätí stalo prvou krajinou na svete, ktorá vyriešila svoju závislosť na dodávkach energií zo zahraničia a stalo sa v tomto smere úplne sebestačné. To samozrejme spustilo boj o patenty. Záhadu našej technológie chceli odrazu rozlúštiť všetci a bolo im jedno akým spôsobom. No Slovensko si svoje tajomstvo dobre strážilo a to ho vystrelilo s gigantickým náskokom do čela vesmírnych závodov. V čiernote vesmírneho vákua však boje o moc a nadvládu so ostatnými mocnosťami pokračovali ďalej.

„Do interceptorov!“ vydal rozkaz čerstvý kapitán Peter Kráľovič. Ako najvyšší a zároveň jediný preživší dôstojník lode Kamenná Poruba sa snažil uchopiť chaotickú situáciu ako najlepšie vedel. No nikto na jeho pokyn nereagoval. Kamenná Poruba utŕžila niekoľko naozaj tvrdých zásahov, no na rozdiel od zvyšku flotily na tom bola stále ešte dobre. Aj napriek niekoľkým vážnym narušeniam trupu, vyradeniu dvoch zo štyroch motorov a masívnym výpadkom komunikačných systémov, bola táto neveľká loď stále schopná opätovať paľbu. Kapitán Kráľovič pristál v jej hangári len pred pol hodinou ako podporný veliaci dôstojník. To mu zachránilo život, pretože ťažký krížnik Huncovce z ktorého bol vyslaný, krátko nato explodoval pod záplavou výbojov z nepriateľských zbraní. „No tak, čo je to s vami?! Nasadajte do interceptorov a vyrazíme do boja!“ zopakoval rozkaz a aby dodal svojím slovám váhu, niekoľko ráz zakrúžil nad hlavou valaškou. Jej dlhá svetelná čepeľ mu nad hlavou opísala jasnú svätožiaru.“

Nechápavé tváre naňho mĺkvo hľadeli. Ticho nakoniec preťal pilot zásobovacej lode Michal Smrečina. „Kapitán, ale kdeže by sme ich vzali?“ Peter Kráľovič sa rozhliadol po hangári a musel dať Smrečinovi za pravdu. Kamenná Poruba bola zásobovacia loď a moderné stíhače na jej palube neboli a nikdy ani byť nemali. „No tak do skafandrov!“ rozhodol a všetci naokolo sa rozbehli k sýto oranžovým kombinézam. Ich hladká, pružná tkanina bola pokrytá čičmianskym vzorom. Ten vybral pred tromi rokmi slovenský ľud v internetovom hlasovaní. Slovenská vláda tak chcela dať bežným ľuďom možnosť ovplyvniť dizajn novej generácie skafandrov. Kompetentní s výsledným krikľavým vzorom moc nadšení neboli, no keď sa dozvedeli, že na druhom mieste skončil detviansky vzor, boli za víťaza vcelku vďační. Implementovať do skafandru prvok „holý pupok“ by bol pre inžinierov hotová nočná mora. Na treťom mieste skončil v hlasovaní kroj Suchá Hora. Ten bol síce dizajnovo jednoduchší, no na každú prilbu by zas bolo nutné aplikovať sokolie pero. Z toho pre zmenu dostávali nevoľnosť ochrancovia prírody.

Nie všetkým bolo jasné, k čomu sa schyľuje, ale kapitán Kráľovič mal jasno. Na najbližšej konzole bleskovo zhodnotil situáciu a kontaktoval riadiacu miestnosť. „Tu je veliteľ Kráľovič. Nastavte kurz štyri nula nula a všetku zvyšnú energiu presuňte do zadných štítov. Na môj povel – plnou rýchlosťou vzad!“ Niekoľko tvári opäť zneistelo.

„Ten sa asi zbláznil!“ zašomral Michal Smrečina kolegovi, ktorý zamrel uprostred obliekania. Rukami teraz zvieral skafander nasúkaný na členky a vyzeral, že nie je schopný pohybu.

„Hej ty tam, čo ťa seklo?“ okríkol ho Kráľovič, keď si ho všimol. „Makaj a nezabudni sa poriadne vyzbrojiť. To vlastne platí pre vás všetkých. Dáme tým kokotom poriadne po papuli!“