Miroj mal dar. Vedel stínať hlavy svojich protivníkov so strašidelnou ľahkosťou. Uvedomoval si to a vyťažil zo svojho talentu naozaj veľa. Dalo by sa povedať, že svoj závideniahodný život vybudoval na kotúľajúcich sa hlavách svojich protivníkov.

„Možno bolo tých hláv až priveľa?“ pýtal sa sám seba uprostred noci. Zo spánku ho necitlivo vytiahla chladivá čepeľ na hrdle. A spalo sa mu tak dobre! Služobníctvo mu vyhrialo izbu tak akurát, prikrývka voňala ako sen a všade bolo dokonalé ticho.

Z vlastnej skúsenosti vedel dve veci: že jeho stráž mu už nijako nepomôže a že útočník od neho niečo chce.

„-, -, -,“ odkašľal si takmer nehlučne a tlak čepele sa opatrne uvoľnil. „Čo… čo chceš?“ opýtal sa vyčerpane Miroj.

Z temnoty za ním sa ozval tichý, no sebaistý mužský hlas: „Nemôžeš si ma pamätať.“

„Dobre,“ súhlasil Miroj. Nebolo to prvýkrát, čo si niekoho nepämatal.

„Zničil si môj rod. Zničil si moju budúcnosť. Zničil si celý môj svet.“

Toto si nepýtalo žiadnu reakciu. Svet bojovníkov nebol nikdy čiernobiely a Mirojovi bolo jasné, že aj jeho boje mali vždy najmenej dve pravdy. Aj ilúziu, že on je tým dobrým stratil pradávno. Hrdinom bol v očiach mnohých len preto, že nikdy z boja neušiel a vždy zvíťazil. Bez mágie či bohov.

„Som tu, aby som sa pomstil. Som tu, aby si to ty už na nikom inom nemohol zopakovať.“

„Mhm,“ konštatoval Miroj neprekvapene. Zatiaľ sa všetko vyvíjalo presne ako zvyčajne. Chýbalo len to posledne dôležité zrnko, bez ktorého by pokusy o jeho život vyznievali akosi plocho.

„Chcem vedieť len jedno,“ pokračoval hlas a Miroj spokojne privrel oči. Teraz príde otázka! Onen posledný kúsok skladačky!

„...prečo?“

Menej skúsený cieľ pomsty by možno zneistel. Možno by celkom nemúdro vypúlil oči. Alebo by sa opýtal „prečo prečo?“. Alebo, a to by bola úplne najzúfalejšia chyba, by podcenil inteligenciu protivníka.

„Pretože som si nikdy neveril...,“ začal Miroj s odpoveďou. V posledných rokoch sa mu darilo pointu prepracovať k dokonalosti. To, čo ho kedysi stálo celý monológ, hmkanie a krivkajúce argumenty, dnes dokázal vložiť do jednej jedinej údernej vety.

Telo neznámeho pomstiteľa sa bezhlavo zviezlo na kamennú dlážku. Mirojovú tvár zaliala krv.

„...ale vždy som mal o čepeľ viac, než si myslel ten druhý!“ dodal ešte do tmy Miroj a otrel zafŕkaný krátky meč do rukáva.

Posadil sa. Vzdychol. Pošúchal si spánky. Pokrútil hlavou. Kedysi sa im to snažil vysvetliť. Nie, aby uľavil svojej duši. Akosi ani neveril, že ešte nejakú má. Robil to, pretože v tej chvíli už vedel, že prehrali. Chcel im dať šancu, aby cúvli. Chcel, aby pochopili, že nie sú ako on a že pre nich je najlepšie z boja ujsť.

Ale príliš si verili.