Už sa brieždi a ona sa ukladá spať. Dlhé čierne vlasy si starostlivo prečesáva, s vráskami na čele z hrebeňa vyťahuje chuchvalce vlasov. V mysli má dieru a v srdci niečo, čomu sa hovorí prahnutie. Túži po ňom celá jej bytosť. V starej zrúcanine kaštieľa má na povale svoje miesto, už je príliš stará, aby sa vrhala do víru noci, zostáva tu a hladná. Už si stihla všimnúť, že potrava za ňou príde sama. Tulák bez prístrešia, zvedavci chtiví prehliadnuť si starý opustený dom alebo zver. Keď sa dvere rozletia, od ľaku ňou trhne.

Do domu vtrhnú opilci, ktorí neďaleko celú noc pili. Vrieskajú a rozbíjajú, čo im príde pod ruku. Štyria mladíci jačia ako jelene v obore, akoby ani neboli ľudia. Alkohol urobil svoje.

„Hej, pozri čo mám!“ vykríkne jeden z nich a nasadí si na hlavu klobúk. Začne sa v ňom promenádovať ako slečinka na trhu.

Ostatní sa rehocú a prezerajú si veci, aby zo seba urobili minimálne rovnakých šašov. Jeden z nich nájde ženské topánky a ihneď do nich natlačí nohy.

„Pozerajte, idem na trh pre jablkááá,“ zanôti medzi odgrgávaním. "Tá mala nohy ako lode!"

Dvaja, čo nedokážu nájsť nič, vďaka čomu by rozosmiali kamarátov, začnú rozbíjať nábytok a hádzať ho doprostred sálu.

„Urobíme si ohníček, že ho uvidia až v táborisku kamoši.“

Nie je hladná, do čerta. Dlhým pazúrom si prejde po hladkej bledej tvári a pozrie sa do zrkadla. Nič nevidí, našťastie, nemala by z jeho odrazu radosť. Čakala za nejakú dobu bezdomovca, zvedavca, no, a ona sem zamierila zver. Nie je to prvýkrát, dole pri rieke je táborisko pre vodákov, ktorí splavujú rieku. Keď sa nasýti, získa tým chvíľu s ním a tie sú vzácne ako drahokamy. Z prízemia sa ozve trieskanie a jačanie. Rozbíjajú nábytok. Veď jej to tu úplne zničia.

„Čo to je!“ vykríkne jeden z opilcov.

„Niiiič, čo by to bolo, ty debil,“ okríkne ho kamoš.

„Videl som, ako sa v tom rohu mihol tieň,“ trvá si na svojom ten vystrašený.

„Bože môj, gentlemani, robte niečo,“ hovorí ten v ženských topánkach.

„Sú to zbabelci drahá,“ odpovedá ženským hlasom ten s klobúkom. „Idem tam kukunúť,“ dodá ešte a už sa motá k dverám, kde bol prízrak zahliadnutý.

Tí dvaja, čo sa postarali o rozbitie nábytku už škrtajú zápalkou. Našťastie ju nie a nie zapáliť. S vyvinutím nadľudskej snahy sa im to napokon podarí. Denné svetlo už dovoľuje rozoznávať obrysy, ale ešte stále zostáva dosť priestoru na fantáziu a oheň, ktorý predlžuje tiene ponurej atmosfére prispieva značnou mierou. Začujú výkrik kamaráta, ktorý vstúpil do druhej miestnosti. Ustrnú.

„Pomóóóc,“ vychádza neľudsky až odniekiaľ z bránice. Chraptí. Znovu sa kaštieľom ozvú neľudské zvuky, ale tentokrát predznamenávajú blížiacu sa smrť. A potom nastane ticho...

Ešte stále meravo stoja a prerývane dýchajú. Z vedľajšej miestnosti sa ozýva sŕkanie. Drevené nohy sú nepoužiteľné. Sŕkanie stíchne. Počujú kroky? Alebo sa im to len marí? Adrenalín z tela nekompromisne vytlačuje alkohol. Zakladatelia ohňa sa rozbehnú smerom k východu, ten blbec čo šaškoval, zabudol, že má na nohách obuté lodičky, a tak sa pri pokusu o útek roztiahne na podlahu. Kráča k nemu bledá žena s havraními vlasmi, vodák nahmatá v puzdre nôž a keď sa k nemu žena skloní, roztrasenými rukami ho do nej zabodne. Mandolína a sa usmeje a vytiahne si nôž z hrude. Potom zabodne dlhý pazúr do jeho hltanu a on sa začne dusiť vlastnou krvou. Ucho si priloží k jeho ústam a spokojne počúva ako v jeho tele klokoce krv. Túži po nej.Počuje ako na záhrade vyje jej milý.

„Je tu pes!“ zakričí jeden z dvojice vodákov, ktorí sú asi len nejakým omylom stále živí.

Vlk zavrčí a vrhne sa na jedného z nich. Najprv mu rozhryzne krk a potom mu rozpára brucho ostrými zubami. Hltavo z opilca vyjedá vnútornosti. Druhý je už pri kovovej bránke, keď mu ju pred nosom zabuchne akási ruka s ostrými pazúrmi. Poblednutá žena sa usmieva, akoby mu chcela pomôcť, ale opak je pravdou. Prepichne ho tromi ostrými pazúrmi. Padá na zem a jačí. Ešte nejakú chvíľu sa pozerá, ako ho žena a vlk požierajú, kým sa mu podarí zomrieť.

Po hostine naberie Mandolína vodu do vedra, je treba uhasiť oheň skôr, než pohltí celý dom. Vlk kráča po jej pravici.

Kedysi spolu pracovali v hereckej spoločnosti. Milovali sa a on ju volal Mandolína, pretože na ňu vedela krásne hrať. Stávalo sa prežívali veľmi zlé časy, veď nie nadarmo sa hovorí - hladný ako herec. Nikdy sa na to nemali dať. Okradnúť vešticu bolo to najhoršie rozhodnutie, aké v živote učinili. Prinieslo im prekliatie.

Mandolína chrstne vodu z vedra na oheň.

„Dnes budeme tancovať a baviť sa!“ vykríkne. Telom jej koluje obrovská dávka alkoholu. Vlk po jej boku zavyje.