V piatok ráno Bratislavský hrad sčernel. Niektorí to chápali ako začiatok apokalypsy a internet sa topil vo fotkách hradu s nápisom: „Koniec sveta?“, „Prišli Rusi?“ „Prišli Američania?“. Iní si povedali, že sa zase niečo zanedbalo a hrad požiera veľmi agresívny fungus. V každom prípade nad tým veľa ľudí mávlo rukou a pokračovali ďalej do roboty.

Potom sa hradby kúsok po kúsku v rôznych častiach začali drobiť a padali na domy pod nimi. Všetko, čo malo právomoc vyhnať ľudí z domov vyrazilo k hradu a evakuovalo obyvateľov podhradia (pokiaľ to už sami nespravili).

Centrum mesta prestalo pracovať, všetky oči sledovali niekoľkostoročnú stavbu, ktorá sa pred nimi rozpadala, ako keby bola z lega. Osadenstvá korporátov to sledovali buď vlastnými očami, alebo cez kamery mobilov a v hĺbke duše sa tešili, že ich typickú korparátnu apatiu narušilo niečo napínavé.

Nikto to nevidel, ale na jednom mieste hradieb sa objavil malý fliačik, mikroskopický, nemožný uvidieť voľným okom. Ale zväčšoval sa, ako kvapka, ktorej vlny rozvíria hladinu vody. Pôvodné farby muriva sa vracali a čierna ustupovala. Z malej bodky sa za pár minút stal veľký kruh, ktorý sa nekompromisne šíril a vytláčal čiernotu až po nej nezostala ani spomienka. Múry a hrad síce vyzerali ako po bombardovaní, ale aspoň držali pokope.

Neozvalo sa jasanie, oslavné chorály ani chválospevy. Internet nevybuchol, len zmĺkol. Niečo sa udialo, nikto nechápal čo, ale už to skončilo a po pár minútach napätého čakania, sa obyvatelia centra vrátili k tomu, čo robili predtým.

Nikto nevedel o Duši mesta a jeho Pilieroch a preto nikto nepochopil, že to, čo sa práve udialo, nemohlo byť nič iné ako vyhratý boj jedného za seržantov, ktorý ochránil Pilier.

Na streche petržalského paneláka si muž v trenkách, ktoré mu boli o číslo väčšie a v tričku, ktoré mu bolo o číslo menšie, unavene sadol a vydýchol.

„To bolo tesné,“ povedal Seržant a zapálil si dlhú cigaretu.

***

Mužov by sa dalo ľahko pomýliť s bezdomovcami. Minimálne oblečením od toho nemali ďaleko - tričká deravé, nohavice otrhané, topánky ošúchané. Tváre ale nemali strhané, zuby svietili bielobou, držanie tela vzpriamené. Patrili k Seržantom, dohliadali na mágiu v meste a chránili Piliere.

Sedeli za stolom v kuchyni muža v trenkách a tričku.

„Pekná práca, ale čo to, preboha, bolo?“ opýtal sa chlap s upravenou hustou bradou, ktorý svojou obrovskou telesnou konštrukciou ničil stoličku pod sebou. Ivan Rytier. V civile kamenár a chronický sukničkár.

„Vďaka a nemám ani tušenie,“ povedal mu muž v trenkách. Škrabal sa na začínajúcej plešine a občas na pivnom bruchu. Kamil Mág, majiteľ krčmy, kde sa agresívni zákazníci menili na potkany. Dočasne, samozrejme. „Hrad chráni niekoľko úrovní svetla a tá kliatba ich obišla všetky. Keby Baltas pred sto rokmi nevsadil do hradieb a hradu amulety, tak by hrad už nestál.“

„Takú silu nemá žiadna frakcia,“ povedal tretí muž stojaci vo dverách kuchyne. Priemerná výška, priemerná váha, priemerná zarastená tvár. Uvoľnene sa opieral o zárubňu dverí a hľadel z okna. Bartolomej Strelec sa vo voľnom čase venoval značkovaniu medveďov, lebo nikdy neminul.

„Asi, ale viem si predstaviť aj iných, ktorý by chceli zničiť hrad,“ povedal Mág.

„Aspoň troch,“ Povedal štvrtý muž, s vrstvou gélu vo vlasoch, ktorá by mohla suplovať helmu a v šatách síce rovnako otrhaných, ale pre zmenu módnym spôsobom. Ivan Kostra a jeho rodina vlastnili pohrebníctvo, ktoré pochovalo už niekoľko ľudských problémov, na ktoré narazila.

„Možno aj viac.“

„Budeš sa musieť porýpať v tej tvojej knihe, pán Mág,“ povedal Rytier.

„To áno, ale najprv sa potrebujem porozprávať s Kapitánom.“

Odviezli sa v Mágovom Daewoo Tico, nenápadnom aute, ktoré svojimi rozmermi vedelo vyvolať klaustrofóbiu u svojich pasažierov.

Zaparkovali na Hurbanovom námestí, na mieste kde sa definitívne nemalo parkovať. Mág položil na prístrojovú dosku tabuľku s nápisom ,,Zásobovanie“. Rytier kúsok od nej položil tabuľku s nápisom ,,Dobrovoľní hasiči“.

Vystúpili a prešli ku klubu na okraji námestia. Mág zavolal Kapitánovi, ale nikto nebral. Rytier silno zabúchal na dvere, ale nikto im neprišiel otvoriť. Strelec pozrel na Mága a ten priložil ruku na dvere. Klapol zámok a ocitli sa dnu. Prešli gýčovým interiérom, ktorý tvorili hlavne kožené kreslá, stoly s pozlátenými nohami a disko guľa, ktorá sa sem absolútne nehodila.

Prešli okolo barového pultu a lietacími dverami vošli do prázdnej kuchyne. Rytier zaklopal na dvere napravo a rovno nimi vošiel. Ostatní ho nasledovali do kancelárie s jedným mohutným stolom a notebookom na ňom. Za stolom nik nesedel, prázdno a ticho.

„Je možné, aby všetci išli v jednej chvíli na obed?“ opýtal sa Kostra.

„Ani náhodou,“ Mág.

Kapitán slúžil ako hromozvod mágie. Cítil každé kúzlo, zaklínadlo, kliatbu, alebo jednoduchý čar a preto sa každý kúzelník, čarodejník, víla, šarlatán, alebo kaukliar museli hlásiť v jeho kancelárii a vysvetliť použitie mágie.

„Niekto ho uniesol,“ ozval sa tichý chrapľavý hlas a huňatý vlk vyšiel spoza stola. Upieral na nich zmätené, vystrašené oči. „Neviem ho nájsť. Necítim ho.“

„Videl si, kto ho uniesol, Tesák?“ opýtal sa Mág.

„Neviem. Pamätám si len klopanie na dvere a zaspal som,“ povedal Tesák. „Pán tu nebol, keď som sa prebudil.“

„Netráp sa, my ho nájdeme,“ povedal Mág. „Kedy si počul klopanie?“

„Asi pred hodinou.“

„Skús, či niečo nenájdeš,“ povedal Strelec Mágovi.

„Pohľadám personál,“ Rytier vyšiel von z kancelárie.

Mág pozrel na vlka a ten prikývol.

Mág vytiahol z vrecka nohavíc krabičku cigariet a zapálil ju. Hodil ju do stredu miestnosti a potichu povedal krátke zaklínadlo. Dym sa zavlnil a získal tvar nízkej ľudskej postavy. Mág vytiahol druhú krabičku cigariet a zapálil aj tú. Krátke zaklínadlo a postava sa stala jasnejšou. Drobná postava s dlhou bradou. Trpaslík.

„Raimon,“ povedal Kostra.

„Raimon na toto nemá silu, je to idiot,“ povedal Kostra.

„Išiel niekto skontrolovať ostatné Piliere?“ Strelec.

„Nemá, to teda vôbec nemá,“ povedal Mág. „A áno, volali mi hneď potom ako som ochránil hrad. Sokoliar skontroloval Prešpora a teraz stráži Stanicu.“

„Tak poďme za ním.." ozval sa Kostra.

Mág sa zamyslel. „Deje sa tu niečo čudné. Pôjdeš za starcom?“ Mág pozrel na Strelca a ten prikývol.

„Zober si auto, my pôjdeme pešo.“

Strelec si zobral kľúče z Mágovej ruky a vyšiel z miestnosti.

Ostatní povedali vlkovi, nech čaká a stráži kanceláriu a tiež odišli.

***

Hlavnú stanicu by za Pilier mesta nikto nepovažoval. Budova mala charizmu štrbavej prostitútky, ktorú pravidelne bili promile do bezvedomia.. Tak ako veľa budovám v meste, aj tejto dal niekoľko rán komunizmus s jeho architektonickou kreativitou, postavenou na pravítku s ryskou, a tým utrpela aj Duša mesta.

Podstata Hlavnej stanice ako Piliera však spočívala inde. Jej história sa však ťahala od čias, keď Bratislavu brázdili koče a muži a ženy nosili nepohodlné šaty v akomkoľvek počasí. Prešli ňou myslitelia, politici, básnici, spisovatelia, turisti, asociáli, extrémisti a bežní ľudia, ktorí sa buď prišli opiť, zarobiť, alebo sa len tak pozrieť. Budova bola neodbytne spätá s históriou Bratislavy a ľuďmi, ktorý ňou prišli do mesta. V tom najlepšom aj najhoršom.

Teraz horela.

Mág, Kostra a Rytier sledovali už len zvyšky budovy utopené v dyme a zeleno-fialovom ohni. Požiarnici odhodlane kŕmili vodou plamene, ktoré ju stoicky prijímali a ďalej horeli s rovnakou intenzitou. Nakoniec to zmätení vzdali a len sa prizerali ako Hlavná stanica zanikla.

„Koľko kúziel chránilo Stanicu?“ opýtal sa Rytier.

„Všetky,“ povedal Mág.

„Kde je Sokoliar?“ opýtal sa Kostra.

„Netuším.“

„Zistím,“ povedal Rytier a odišiel za niekoľkými hasičmi, ktorý postávali pri cisterne a fajčili. Chvíľu s nimi hovoril a vrátil sa k mužom.

„Niekoľko ľudí vraj videlo chlapa so sokolom na ruke. Podľa nich uhorel.“

„Chudák Sokoliar,“ povedal Mág. „Dobrý chlap. Budeme to musieť povedať jeho otcovi.“

„Chudák Piaty.“

„Volám Strelca,“ Kostra vytiahol mobil z vrecka.

Niekoľko krát sa ozval vyzváňací tón.

„Ocením tu vašu prítomnosť,“ ozval sa Strelec a zazneli tri výstrely. „Je tu rušno,“ zložil.

Strelec našiel miesto na parkovanie v uličkách okolo Malej scény, čo by sa mu nepodarilo nebyť Mágovho začarovaného auta. Stačilo splniť podmienku a spomaliť na dvadsať kilometrov za hodinu a miesto sa samé zjavilo.

Strelec zazvonil na zvonček s menom Eduard Prešpor. Hneď sa ozvalo pípanie, lebo Prešpor už dávno vedel, že sa blíži.

Čakal v otvorených dverách svojho bytu. Štíhly osemdesiatnik s jasnými očami, duchom viac ako prítomný, hladko oholený, dokonalá biela košeľa, sviežo modré nohavice a kožené šľapky na nohách. Jeho byt pravidelne navštevovala dvadsaťročná študentka.

Prešpor už tri storočia slúžil ako Pamäť mesta.

„Čakal som, že sa tu jeden z vás objaví, aj keď tu už bol Sokoliar. A potvrdilo sa mi to, keď si sa objavil pri zvončeku,“ povedal na úvod.

Strelcovi sa raz pokúsil vysvetliť, ako to, že vždy vie, kto k nemu prišiel. Strelec sa do minúty tváril skepticky, potom zmätene a keď sa začal tváriť frustrovane, Prešpor to uzavrel s tým, že to proste vie.

„Videl si hrad?“ Strelec.

„Videl, ale Kamil sa predviedol,“ povedal s úsmevom.

„Kapitán zmizol. Uniesli ho.“

Prešpor naňho chvíľu hľadel bez slova. „Sokoliar nič také nevravel, dúfam, že niekto nezabil Tesáka,“ povedal potom.

„Sokoliar o tom nevedel. Neboj, je otrasený, ale inak v poriadku.“

Prešpor si vydýchol. Nikdy sa netajil tým, že si vlka obľúbil. „Poď ďalej,“ ustúpil Strelcovi z cesty a zavrel za ním dvere.

„Čaj? Vodka? Preháňadlo?“ opýtal sa Strelca ako vždy, keď k nemu prišiel.

Strelec ako vždy odpovedal: „Všetko dokopy a poriadne premiešať.“

Usadili sa v obývačke. „Stiahol som nejaké filmy, kvôli mladej, chceš si niečo pozrieť?“ Prešpor.

„Na toto nie je práve najvhodnejšia chvíľa a nevravel si, že nemá vkus?“

„Buďme k sebe úprimní, ani ty nie si veľmi náročný divák.“

„Tak niečo teda pus..." Náraz do dverí bol tak silný, že uťal Strelca uprostred vety. Hneď siahol za chrbát a vytiahol mohutný revolver. Ozval sa druhý náraz, ale dvere stále držali na mieste. Strelec pozrel na Prešpora.

„Mágova práca, tie dvere neotvoríš ani keby si na ne hodil planétu,“ Slabo sa usmial.

Strelec prikývol. Predpokladal, že Prešpor bude chránený silnou mágiou, ale toto zaklínadlo muselo byť jedno z tých, po ktorých Mág ochorel na mesiac.

Lenže Mág sa veľakrát až príliš spoliehal na imbecilitu protivníka, preto po ďalšom drvivom náraze do dverí (ani prach z nich nespadol), nasledoval náraz do steny vedľa dverí a v obývačke sa ocitol veľký tvor, niečo medzi medveďom a levom.

"Daj nám ho, leb..." zareval tvor, ale guľka mu preťala tok myšlienok. Bezvládne sa zložil na zem.

Za tvorom sa hnal prúd menších čiernych postáv, démonov. Rysy tváre mali nejasné, telá nízke a chudé, ale pohybovali sa prekvapivo rýchlo a v ruke držali nôž. Strelec ustupoval a bez prestania strieľal. Prešpor naňho čakal, ruky na kľučke kuchynských dverí, pripravený okamžite zavrieť. Strelec zasiahol niekoľko postáv do hlavy a skočil do kuchyne. Prešpor zamkol dvere a odstúpil od nich. Postavy z druhej strany narazili do dverí, ozývalo sa škrabanie a údery.

Strelcovi zazvonil mobil, prijal hovor od Kostru a trikrát vystrelil na dvere. Keď zložil, chytil stôl a zasunul ho k dverám. Vystrelil do dverí, ktoré viditeľne nechránilo zaklínadlo a rýchlo podliehalo postavám na druhej strane.

Strelec zobral z poličky vedľa drezu tie najdrahšie fľaše alkoholu. Otvoril ich a spolu s Prešporom vyrobilo niekoľko Molotovových kokteilov. Dvere medzitým začali praskať, tvory nadšene vrčali.

Potom sa na dverách vytvorila preliačina, v ktorej sa ako kvet otvorila diera. Tvory víťazne zavyli a tlačili sa ňou do kuchyne. Privítal ich Molotovov kokteil. Postavy bolestivo zaskučali, keď sa im oheň zahryzol do kože, ale ďalší za nimi sa tým nedali zastrašiť. Tlačili horiacich dopredu len aby potom sami horeli, Prešpor do nich hodil všetky fľaše a Strelec im otváral lebky projektilmi. Prúd postáv sa zastavil, nikto sa už netlačil do diery v dverách. Oproti hluku, ktorý tu pred chvíľou vládol, bolo ticho, ktoré nastalo až sureálne.

Postavy to buď vzdali, alebo sa pripravovali na druhé kolo.

Potom sa jedna z postáv pohla, trhane, nekoordinovane.

Potom Strelec začul svišťanie meča.

Postava sa postavila na nohy a rozbehla sa z kuchyne. Strelec ju nasledoval okrajovo si uvedomujúc, že sa aj ďalšie postavy prebúdzali. Preskočil dierou v stene bytu a začal strieľať na prvú postavu, ktorá proti nemu vyrazila. Spoza neho vybiehali ďalší čierni mužíci, ktorí sa vrhali proti svojím vlastným a trhali ich a hrýzli. Pri schodoch si všimol Mága, ktorý mával palicou a postavy lietali po chodbe ako igelit vo vetre. Za ním, ďalej v chodbe videl Rytiera a jeho dvojmetrový meč pri práci.

Spriatelené postavy sa prebili až k Mágovi a pokračovali ďalej chodbou.

„Prešpor?“ pozrel Mág na Strelca a utrel si pot z čela.

„V poriadku. Ale asi sa bude sťahovať.“

Boj na chodbe utíchol a prišiel Rytier mečom v jednej ruke a trpaslíkom v druhej. Držal ho ako mačka mačiatko, za krkom a pol metra nad zemou. Trpaslík sa tváril primerane nazlostene a trápne zároveň.

„Raimon,“ povedal Strelec.

„Choď do riti, Bartolomej,“ povedal Raimon. Veľmi potichu.

„Musíme prebrať tie Piliere.“

„Necítim sa úplne na to vám niečo povedať.“

„Tvoje pocity sa veľmi rýchlo zmenia, môžeš mi veriť,“ povedal Mág.

Čierne postavy priniesli Kostru. Počas boja prišiel o obe nohy a ruku. Tri postavy stáli za ním a končatiny držali v rukách.

„Ako dlho sa budeš dávať dokopy?“ opýtal sa Strelec.

Kostra sa zasmial. „Deň, možno dva. Zrastám rýchlo.“

Pohľady sa obrátili späť k Raimonovi.

„Bude to jednoduchšie, keď rovno začneš hovoriť.“

Mág sedel v kresle, Raimon zviazaný na gauči oproti nemu. Rytier sediac na stoličke si brúsil meč, ktorý potom zastrčil do obalu, ktorý by sedel skôr na dýku, ale robustný meč doňho hladko vkĺzol až po záštitu. Strelec stál pri okne a čistil si revolver. Kostra ležal v spálni a oddychoval. Prešpor všetkým až na trpaslíka robil čaj.

„Nechcem hovoriť a nebudem,“ Trpaslík sa tváril zarputilo, ale zároveň sa neuveriteľne potil.

„Ja by som vedel navrhnúť, ako ťa prinútiť hovoriť,“ ozval sa Kostra zo spálne, kde zrastal.

„Potom môžeš umrieť hrdý, že si sa za svoje mlčanie bil až do roztrhania tela,“ povedal Strelec a milo sa usmial.

Objem trpaslíkovho potu by momentálne zvýšil hladinu Liptovskej Mary. Rytier mu položil ruku na rameno, trpaslík sa strhol. „Tak čo? Začneme, nech to máme za sebou?“ opýtal sa starostlivo.

Trpaslík zbledol a zdalo sa, že omdlie.

„Mateus Turček,“ povedal.

Muži prestali robiť (okrem Kostru, ktorý sa stále zrastal) to, čo robili a zahľadeli sa na trpaslíka.

„Blbosť,“ povedal Mág.

„Prisahám,“ pípol trpaslík.

„Nemôže to byť on.“

Strelec pozrel na Kostru. „Postrážiš starého pána?“

„Samozrejme, už sem ide moja rodina. Vy choďte za Mateusom,“ povedal.

„Pomohol som. Teraz odídem, áno?“ opýtal Raimon sebavedomejšie.

Rytier pobúchal Raimona po pleci a tým ho zarazil hlbšie do kresla. „Si šikovný trpaslík, ale nedráždi ma.“

***

Mateus Turček o sebe rád hovoril, že je historik, ktorý občas niečo postaví. Jeho projekty rešpektovali históriu budov, ktoré chceli zrekonštruovať, alebo miesto, na ktorých stáli. Hľadať v ich portfóliu nechutne moderné stavby, ktoré na akomkoľvek mieste vyzerajú nepatrične, by bolo nemožné.

Zároveň to bol Sokoliarov otec.

Ako sídlo svojej spoločnosti si vybral dvojposchodovú budovu v centre Bratislavy. Možno si vybral aj recepčnú, ktorá mužov privítala žiarivým úsmevom a hlasom, ktorým by mohla uspávať šteňatá.

„Prepáčte, ale musíte mať dohodnuté stretnutie,“ povedala mäkko, ale jasne.

Strelec prešiel okolo nej. Mág a Rytier naňho pozreli a vydali sa za ním.

„Prepáčte, ale kam idete?“ Hlas recepčnej znel menej mäkko.

„Ideme za vaším šéfom,“ povedal Strelec pokojne, keď stúpal do schodov.

Prudko zdvihla slúchadlo telefónu pred sebou, ale už nestihli začuť, čo doňho hovorí, lebo zašli za roh.

Nad druhom poschodí ich čakal štíhly muž v okuliaroch so zlatým rámom, drahým a na milimeter presným účesom, a v drahom obleku s aktovkou v ruke.

Vyrazil k nim s vystretou rukou. „Dobrý deň, Richard Barbaj, právnik pána Turčeka, môžem pomôcť?“

„Nie, vďaka,“ povedal Rytier.

Právnik pred nimi ustupoval a zastavil sa pred dverami do Turčekovej kancelárie. Stál pred ňou ako strážca háremu, so sebavedomým úsmevom a zdvihnutým obočím, akoby tým chcel povedať: Nechcete spraviť niečo, za čo by platili ešte vaši pra-pra-pravnuci.

„Sme známi pána Turčeka, určite nás chce vidieť,“ povedal Mág.

„Určite nie, o tom by som dozaista vedel,“ a nenútene sa poškrabal na brade.

Škrabanie na brade sa neodporúča pokiaľ po a) niekomu stojíte v ceste a ste tupo presvedčený, že sa vám napriek tomu nič nestane a po b) keď máte na ruke tetovanie Lykanskej ligy, čiže ani náhodou nie ste právnik a nie ste ani človek. Vlkolaci by sa už mohli naučiť, že to tetovanie vidno, aj keď zmenia podobu.

Vlkolak v ľudskej koži sa ešte stále škrabal na brade, keď ho zasiahla Rytierova päsť priamo do nosa. Rana mu zlomila nos a dvere za ním mu pukli lebku. Muži prekročili jeho nehybné telo a otvorili dvere do Turčekovej kancelárie.

***

Ako prvé uvideli dvadsať vlkolakov stojacich pekne v dvoch radoch na druhej strane miestnosti. Potom Kapitána ležiaceho na gauči napravo a troch malých rozkošných Baavanov, ktorí mu pili krv z predlaktí. Nakoniec malého neduživého muža, sediaceho lesklým stolom, ktorý vyzeral úplne ako Turček, ale mal v očiach to, čo videli už štyrikrát predtým.

Strelec vytasil revolver a zastrelil jedného z Baavanov skôr ako niekto stihol niečo povedať, alebo urobiť. Malý tvor ochabol a padol na zem. Zvyšní dvaja Baavanovia utiekli k Turčekovi za stolom. Kapitán ťažko dýchal na gauči.

„Ste rýchly, pán Strelec,“ povedal Turček bez emócií. „Ale už strieľať nebudete. Inak pán Prešpor bude hltať zem.“

Zazvonil mu mobil, prijal hovor a počúval. Do jeho tváre sa vrátili emócie. Zmätenie a strach. Na kratučký okamih sa pozrel na mužov pokojne stojacich pri dverách a hneď sa vrhol k zemi. Lepšie rozhodnutie v tej chvíli nemohol spraviť, lebo opierkou, kde mal predtým hlavu, preletela guľka.

Rytier z celého hrdla zreval, vytasil meč a vrhol sa na vlkolakov, viditeľne zaskočených vývojom situácie. Mág spojil ruky pred telom a stôl, za ktorým sa skrýval Turček vzbĺkol. Vlkolaci od neho odskočili a dymiaci Turček vyskočil z okna s malými Baavanmi držiacimi sa jeho saka ako opice mamy.

Rytier sa skúsene presekal burinou vlkolakov. Končatiny a hlavy lietali všetkými smermi a Strelec strieľal na ten zvyšok, ktorého sa ešte nedotkol Rytierov meč. Mág medzitým pomáhal Kapitánovi, ktorý sa striedavo preberal a upadal do bezvedomia.

Kapitán prišiel o veľa krvi a normálny človek by už mŕtvy tuhol. Mág napľul na rany od Baavanov a nasypal na ne prášok z malej ampulky, ktorú vytiahol z bundy. Z rán stúpal dym a zaceľovali sa rýchlosťou akou sa zavrie hladina vody nad kameňom. Chvíľu počkal a potom priložil Kapitánovi ruky na krk, stlačil ho a pustil. Zopakoval to trikrát a Kapitán otvoril oči. Pozrel na Mága.

„On je Piaty. Zabil Turčeka.“ povedal.

Mág len prikývol, lebo to tušil. „Hlavne sa veľmi nehýb. Ešte stále si slabý.“

Kapitán nepatrne pokrčil plecami. „Zahral sa na Turčeka a kým som stihol naliať, tak ma vlkolaci brali z podniku a Tesák ležal v bezvedomí na zemi.“ Zhlboka sa nadýchol, potom si na niečo spomenul. „Poslal niekoho k Prešporovi, vravel, že ho zabije, ak sa nevzdáte.“

„Prešpor je v poriadku. Je pod Bratislavou, chránený Kostrovou rodinou. Oddychuj. Zoberieme ťa k Tesákovi.“

„Nie. Piaty vie o Prameni. Baavani zo mňa vysali odpoveď.“

Mág zbledol.

Obrátil sa k Rytierovi, ktorý zadýchaný stál uprostred mŕtvych vlkolakov, a Strelcovi s dymiacou zbraňou v ruke.

„Volajte Kostru, nech sem pošle niekoho zo svojich.“ povedal mužom Mág.

„Choďte, utekajte už. Tesák je na ceste, vlastne už je veľmi blízko.“ skríkol Kapitán.

Trojica neváhala, nechali ho v Turčekovej/Piateho kancelárii. Na schodoch stretli Tesáka.

„Vďaka, vďaka.“ povedal, keď sa okolo nich preletel ženúc sa za svojím pánom.

Preleteli centrom a míňali budovy, z ktorých padala omietka a nahrádzali ich výčnelky ostrých tvarov a temných farieb. Hrad znova černel. Videli duchov starých Prešporákov v dobových šatách, ako sa zmätení potácajú ulicami. Mnohí z nich stáli uprostred Štefánikovej ulice a nechápali, čo sa deje. Vôla Piateho požierala oslabenú Dušu mesta. Prehnali sa okolo Hlavnej stanice, Kramárov a odbočili k Železnej studničke. Nezastavovali, stopädesiatkilometrovou rýchlosťou míňali zaparkované autá a ľudí idúcich popri ceste.

Pár minút a Mág dupol na brzdu. Vyskočili z auta, vybehli hore svahom a rozhliadli sa. Uvideli ich. Na čistine, pod nimi v údolí, pochodoval Piaty so svojou armádou. Vlkolaci, zhrbení druidi a zdegenerovaní obri tvorili jej väčšiu časť, zvyšok sa nedal presne pomenovať, ani opísať.

Muži zbehli do údolia a postavili sa na opačný okraj čistiny. Neďaleko zurčala voda. V tých miestach vyvieral Prameň. Tu vznikala riečka, na ktorej nižšie po prúde postavili mnoho mlynov, ktoré živili Bratislavu. Prameň bol prvým Pilierom a aj keď historicky stratil význam a mnoho ľudí si neuvedomuje, že stále tečie pod diaľnicou, zostal najsilnejším Pilierom. Jeho zničenie znamenalo stratu Duše mesta.

Mág, Rytier a Strelec vtiahli svoje zbrane a hľadeli na Piateho. Už nemal tvár Turčeka, ale svoju naozajstnú, s mohutným plnofúzom, briadkou a dlhou, hlbokou jazvou na pravom líci. Šedý oblek, precízne čistý, precízne ušitý, mu ľahko povieval vo vánku. V ruke držal jazdeckú šabľu s rukoväťou vykladanou čiernym kryštálmi.

„Dali ste si na čas, skoro sme začali bez vás.“ povedal Piaty.

Jeho armáda sa rozosmiala, aj keď v jej podaní to znamenalo zmes vrčania, chrochtania, pískania, kvílenia a zvukov, ktoré pripomínali dávenie.

Muži ticho stáli. Spomedzi stromov za ich chrbtami vyšiel jeleň. Keby to bol bežný jeleň, tak by sa vlkolaci zalizovali v očakávaní kvalitného mäsa. Teraz naprázdno prehltli. Jeleň mal tri metre, chrbát pokrytý machom a namiesto rohov rozvetvené hrubé konáre stromu. Postavil sa vedľa mužov a hľadel na armádu pred sebou. V priebehu krátkej chvíle sa pri mužoch nazbieralo štyridsať podobných jeleňov.

V tvári Piateho sa striedali rôzne emócie. Takto ďaleko sa nikto z jeho predchodcov nedostal, nevedel o ochrancoch prameňa, ktorých mohla Duša mesta povolať. V skratke povedané, netváril sa nadšene.

„Toto vám nepomôže.“ povedal, ale všetci si uvedomovali (hlavne armáda za jeho chrbtom), že tomu tak úplne nie je.

Piaty zakričal a on a jeho armáda vyrazili vpred. Muži a jelene urobili to isté a armády sa zrazili v strede čistiny a premiesili sa. Vlkolaci sa vrhali na jeleňov, ktorý ich zhadzovali a prepichovali rohmi, trhali a lámali. Rytier svojím mečom rozpoľoval všetko, čo mu prišlo do cesty. Strelec s mačetou v jednej ruke a revolverom v druhej, buď sekal do krkov, alebo strieľal do hláv. Mág išiel priamo po Piatom.

Stretli sa presne v strede čistiny a prvý zaútočil Piaty. Sekol šabľou po Mágovej hlave, ale ten to vykryl palicou a prešiel rovno do protiútoku. Skúsil zasiahnuť Piateho nohu, ale ten ju stihol stiahnuť a na oplátku sa ohnal svojou zbraňou, zároveň potichu povedal zaklínadlo. Mág povedal protizaklínadlo a pri dopade čepele na drevo sa uvoľnila silná tlaková vlna, ktorá zrazila jeleňa a piatich vlkolakov. Mágove protizaklínadlo fungovalo presne ako malo a ani ním nepohlo. Piaty rýchlo sekol po jeho nohe, ale Mágova polica to odrazila. Niekoľko minút si vymieňali seky, bodnutia, zaklínadlá, protizaklínadlá, kliatby, či už ústne, alebo magické, ale nikto nezískal výhodu. V jednom momente Mág však neodrazil útok dostatočne a Piaty ho ešte stihol seknúť po ruke. Mág ustúpil a držal si zranené miesto. Piaty uvedomujúc si svojou výhodu, vyrazil vpred a sekal z celej sily do Mágovej palice, ktorá najprv odolávala, ale potom sa drevo začalo štiepiť. Mág sa obzrel, ale najbližšie stál Strelec, plne pohltený bojom s obrom. Piaty kopol zranenej ruky, ktorá držala palicu a Mág ju pustil. Pripravený zasadiť poslednú ranu sa Piaty napriahol a vtedy dostal zásah do boku. Dostal by aj ďalšie, ale Strelcovi sa do cesty postavil obor a tým kryl Piateho. Ten chcel využiť krátku chvíľu, keď mu nehrozila guľka a opäť sa napriahol. Tentoraz ho nabral Rytier. Spadli spolu na zem a Rytier mu stihol zasadiť tri drvivé údery, kým ho Piaty za seba mágiou zhodil. Chvíľa úľavy však preňho nenastala, lebo hneď na to ho zasiahla Mágova palica, nabitá energiou a najsilnejším zaklínadlom, aké Mág poznal. Piaty klesol na zem, dokonale omráčený.

Piateho armáda medzitým úplne prehral bitku. Jelene hnali jej zvyšky do lesa.

Traja zranení a dobití muži stáli nad Šedým, ktorý sa prebral z bezvedomia. „Nič ste nezískali,“ zasyčal. „Ja sa vždy vraciam. Duša Mesta je skazená, iné ako môj návrat nečakajte.“

Mág s Rytier sa ledva držali na nohách, stratili priveľa krvi tečúcej z priveľa miest. Strelec však prikývol a povedal: „V poriadku. Sme dohodnutí.“ a strelil Piateho medzi oči.