KL94 hľadel do zapadajúceho slnka. Skôr cítil, ako videl, že mu na hruď pripli ďalšiu medailu, tentoraz za záchranu života svojho spoluobčana. Iste, pár inoobčanov pritom nešťastnou náhodou zahynulo, keď im prevŕtal hlavu presne mierenou guľkou, ale takéto nehody sa stávajú. On splnil ďalšiu misiu a to znamenalo viac peňazí, viac uznania, viac dní na exotickom ostrove so snedými kráskami. Proste lepší život.

„Je mi cťou potriasť vám rukou!“ počúval celý večer a slušne odpovedal: „Aj mne, pán prezident! Pán premiér! Pán generál!“ V skutočnosti s nimi ale na sto percent súhlasil – to im bol cťou!

Niežeby bol jediným cybermanom zrodeným z ohňa a vojen nového milénia, kdeže! Boli ich desiatky. Ale desiatky oproti niekoľkým miliardám obyčajných ľudí, to z neho stále robilo dosť exkluzívnu celebritu.

Cinkanie pohárov a unavené, opilecké reči ho za triezva dosť rýchlo zunovali, a tak sa po chvíli už len obzeral okolo seba, či nenájde nejakú lepšiu zábavu, ideálne v krátkej sukni a s hlbokým výstrihom.

„Nepijete, KL?“ odchytil si ho generál akurát, keď nadviazal kontakt s modroočkou. Podráždenie na sebe nedal vôbec znať, je predsa Kl94, o chvíľu si ju nájde znovu! Alebo nejakú inú.

„Omamné látky na mňa nemajú takmer žiaden účinok,“ odpovedal. Úsmev prezrádzajúci, ako je sám so sebou spokojný sa mu tentoraz nepodarilo skryť. „Podobne ako žiadne jedy, väčšina strelných alebo rezných zbraní.“

„Ach, hrdinovia majú ťažký život! Ale kalamára si so mnou isto dáte! Viete,“ pohladil si generál vyčnievajúce brucho, „na kuchárov mám nos a dnes večer som priniesol toho najlepšieho!“

„Ďakujem, ale jedlo v mojom prípade nie je nevyhnutné, len možné, a tak som sa rozhodol nezaoberať sa ním. Je to len strata času.“

„Ale aspoň čosi ľudské,“ potľapkal ho po ramena a ukázal smerom na modročoku, „vo vás predsa len ostalo.“

„Aby som pravdu povedal, je to len na zabitie času. To, čo mi prináša skutočný pôžitok, je adrenalín z boja. Ste uniformovaný človek,“ naklonil sa KL94 ku svojmu nadriadenému, „iste tomu rozumiete. Ľudské je predsa zbytočné. Aj preto som si zmenil meno hneď, ako ma vylepšili.“

Generál na neho z nejakého dôvodu pozeral akosi smutne. Skoro akoby mu ho bolo ľúto. No to určite nemohla byť pravda, nedávalo by to žiaden zmysel. Ešte raz potľapkal omedailovaného hrdinu po ramene a vzdialil sa.

KL94 v tú noc nemohol zaspať, a tak si silou vôle doplnil telo melatonínom. Generál je už senilný, boli jeho posledné myšlienky. Závidí, že ho armáda odstrkuje na vedľajšiu koľaj. Závidí mi bo, závidí mi silu, závidí...

...

Savior8 sa postavil vedľa KL94 a uškrnul sa. Generál si možno jeho grimasu mohol pomýliť s úsmevom, ale KL ho hneď prekukol.

„Páni, som nesmierne rád, že vás dnes môžem na misiu vyprevadiť oboch. Dvaja vylepšení vojaci a najlepšími výsledkami vôbec! Nemám najmenšie pochybnosti, že dedina Kuang bude zachránená bez straty na životoch našich spoluobčanov. Je vám zadanie jasné?“ pýtal sa generál proforma.

„Jediná vec mi nie je jasná,“ zasyčal Savior8 s úškľabkom od ucha k uchu. „Vravíte, že sú tu dvaja najlepší vojaci, ale to iste znamená, že je tu jeden najlepší a potom druhý najlepší. Podľa presnosti zásahov na strane nepriateľa je dosť jasné, ktorý je ktorý.“

KL94 cítil, ako mu stúpa tlak. Vynaložil množstvo energie, aby sa mu podarilo stav dostať do normálu.

„216 zásahov oproti 256, to je pomerne dosť veľký rozdiel,“ pokračoval Savior8.

„Áno, iste, váš rekord je zatiaľ neprekonaný,“ prikývol generál nadšene.

KL94 sa cítil, akoby ho na chvíľu vymazali z miestnosti. Vyrovná Savior8 rekord, aj keby mal Kuang obrátiť naruby a nájde každého okupantského prašivého psa, ktorý sa tam skrýva, aj keby mu to malo trvať týždeň!

Netrvalo dlho a bol čas ísť. Koža cybermanov sa zmenilo na nanopancier a v momente sa obaja vzniesli do vzduchu.

Svišťanie vetra, modrý oceán pod ním a slnečné nebo žiarivé ako jeho kariéra – áno, pre toto KL žil, toto ho konečne nakoplo! Kašľať na toho frajera po jeho ľavici, budú ďalšie medaily, ďalšie peniaze...

„Sorry, kámo, ale nepotrebujem sekundanta. Obzvlášť takého, čo si myslí, že 216 zásahov je adekvátne číslo,“ ozvalo sa z ničoho nič v odposluchu a v okamihu do KL niečo prudko vrazilo a vychýlilo ho to zo smeru.

KL bol taký prekvapený, že sa nestihol ani spamätať a hladina sa nad ním zavrela o dobrého pol kilometra ďalej. Zazrnelo mu pred očami, akoby sa menil na starú telku, a nastala tma.

...

Mozog mu oznámil, že bol v bezvedomý dve minúta a trinásť sekúnd. Nanobunky vo veľkom pracovali na obnove poškodenia tkanív i systému, a tak ho vlastné telo podľa výpadku vedomia vynieslo na hladinu. Dobre, je čas ísť.

Vzlietol. Slnko mu takmer nepríjemne prebleskovalo pomedzi mihalnice, na čo rozhodne nebol zvyknutý, no keď si nechal runovať system report, nenašiel nič podozrivé. Nič, iba jedno hlásenie poruchy 88. nič také však nemal v inventári.

Možno do mňa ten kretén zasial bug, pomyslel si. To by však nemohol, ak by mal KL v systéme dôkaz o tom, že ho Savior8 vyradil, mohli by ho súdiť za sabotáž. Bude to nejaký neškodný joke. Nejaká hlúposť...

Porucha 88, ohlásil znovu systém.

Nech ide do riti!

Je pripravený. Už je skoro tam! Už ich dokonca vidí! Nikto v dedine ho síce ešte vidieť nemohol, ale on ich už áno. O pár sekúnd už bol v správnej vzdialenosti, aby namieril. Jedného po druhom, vyčistí to tam od okupantov skôr, ako Savior8 stihne vôbec pristáť! Hajzel jeden! Každého jedného z tých psov...

Mieril na chlapíka v červenom tričku, dokonca videl nenávistný slogan, ktorý mal na ňom napísaný.

A nestrieľal.

Skúsil namieriť na iného.

Nič.

Pretože mu odrazu, z ničoho nič, pripadali všetci okupanti nesmierne, ale úplne rozkošní! Najradšej by vystískal tie ich vychudnuté líčka...

Doriti aj s poruchou 88.