Sultán Shirma sedel na terase paláca a kochal sa nocou. Okolo neho ako vždy tancovali preludy pochádzajúce z púšte. Vedel, kto ich posiela a aké nebezpečenstvo pre neho znamenajú, ale nedokázal od nich odvrátiť tvár. Väčším nešťastím by bol pre neho život bez Margarit.

Kráľovským mestečkom sa zakrádal Anur, biely tiger, strážca sultánových dcér. Aj napriek výcviku a lojálnosti bol posadnutý temným, a preto niesol Aline darček. Jej oči sa nedočkavo upierali k dverám. Mocný tiger vstúpil do jej komnát. Mladé dievča sňalo z krku šelmy amulet v tvare mušle. Vdýchlo do seba vzduch z útrob amuletu. V tej chvíli sa jej telo ocitlo v kŕčoch, akoby ho obýval niekto ďalší, kto sa snažil dostať na tento svet. Z úst sa vydral temný mrak, čohosi pravekého. Víril po komnate, až napokon získal podobu mladého muža. Alina mu padla do náruče, palác zastenal nad jej zradou a piesok na púšti sa sfarbil dočervena.

Keď sa na obzore objavila červená žiara, vedel, že je zle. Bežal do krídla, v ktorom boli komnaty jeho dcér. Zburcoval stráž a nakázal im hľadať čarodejníka. Netrvalo dlho, než vtrhol do komnaty Aliny a našiel ju v objatí s najmocnejším nepriateľom.

„Je čas vrátiť, čo si mi ukradol,“ zahromžil čarodejník a pomaly sa menil na temný mrak.

„Nikdy,“ odsekol Shirma.

„Vezmem ti všetky dcéry, priprav sa na to,“ pohrozil čarodejník.

Shirmovi klesla hlava k hrudi, ale vyhovieť temnému pánovi púšte nemohol. To, o čo mal záujem, bolo pre neho všetkým.

„Vydaj ma za neho!“ zakričala Alina.

„Hlúpa, nevieš o čo ma žiadaš,“ odsekol sultán.

„Ako chceš,“ povedal čarodej a rozplynul sa.

Sedel pohodlne na jednej z terás svojho paláca a pozoroval obzor.

„Vráť nám sestru,“ prosili ho prízraky tak, ako každú noc. „Poď k nám bližšie, kráčaj, bež, neodmietaj nás. Sme lepšie než ona.“

Chvíľu sa chcel postaviť a ukončiť svár, ktorý ho kváril už celé roky. Odkedy je v jeho živote Margarit, nemá pokoja. Postavil sa až na okraj terasy. Znenazdania stála za ním a jemne ho objímala. Tak veľmi si ju vážil a pritom mu nedala jediného potomka, na rozdiel od ostatných žien. Nevie, ako dlho to ešte vydrží, potreboval ju držať pri sebe a zároveň nechcel. Margarit sa k nemu pritisla, ani ona ho nechcela stratiť, ale dobre vedela, že jej otec neprestane, kým ju nezíska späť.

Z paláca sa ozýval žalostný krik.

„Otec, prosím, zachráň ma!“

Shirma sa motal okolo Alininho lôžka, ale bol skôr príťažou, ktorá sa neustále motala do cesty lekárom. Aj Margarit sedela pri nevlastnej dcére a hladila ju po vlasoch. Telo mladej ženy pokrývali čierne škvrny, ťahali sa po bielom tele až ku krku.

„Nenechávaj ma zomrieť, otec, prosím,“ žiadala ho dcéra.

Chytil ju do náruče, ale udržať ju v ľudskej podobe nedokázal. Pomaly sa mu v náruči zmenila na perlu. Držal ju v dlani a plakal. Postavil sa a odniesol perlu do truhličky k ostatným, bola už treťou v poradí. Než príde o všetky dcéry, mal by Margarit vrátiť otcovi.

Jedného večera sedel na terase a pozoroval hviezdne nebo. Bola to prvá noc, keď za ním preludy neprišli. Vedel, že ju už nikdy neuvidí. Takú bolesť nikdy necítil, akoby bol na svete sám a všetko to svetlo z hviezd nemohlo už nikdy preniknúť do jeho mysle. Postavil sa na okraj terasy, už nikdy tam nebudú jej ruky, aby mu zabránili padnúť. Vykročil do prázdna. Jeho nehybné telo bezvládne ležalo na slnkom rozohriatej dlažbe.

V tichom zármutku ho vyprevadili na onen svet všetky jeho dcéry a synovia. Žiadny smrteľník nemôže milovať perlu, perly patria do púšte.