Píp.

Píp píp.

Pipipíííííí...

Ticho.

Červený bod zmizol z obrazovky. Vzápätí Hassan zomrel rozpáraný čímsi neznámym.

Znova.

-

„Doba spánku, šesť hodín, osemnásť minút. Životné funkcie v normále. Do najbližšieho nasadenia zostáva...“

„Ticho,“ vzdychol Hassan, umelá inteligencia mu začínala liezť na nervy. V boji bola užitočná, ale všetky tie zbytočné kecy okolo si mohla odpustiť. Jeho nočné mory sú len jeho.

„Čorbadži, je mojou povinnosťou...“ objavil sa pred ním hologram v podobe mladej ženy, odetej v bielom rúchu. Každému z jednotky sa ukazovala inak, pre niekoho to bol anjel, pre väčšinu ideál panny v Alahovom paláci. Hassanovi pripomínala sestru, navigátorku pri námorníctve – ešte aj ten hlas, tá večná otravná starostlivosť akoby bol stále len malý chlapec a nie príslušník elitnej bojovej jednotky, vybraný medzi vybranými, aby šíril pravdu Alahovu.

„Mlč. Vypnúť zvuk,“ upresnil príkaz, ktorému sa už Kurtumu nemohla brániť. Možno sa AI volala ako jeho sestra, no aspoň jednej dokázal zatvoriť ústa.

-

Len hlupák mohol postaviť vedeckú základňu na kovovej planéte, hlupák alebo génius, pokiaľ chcel využiť všetky tie prírodné úkazy, kvôli ktorým skákali úplne naslepo – a Hassan ako veliteľ družstva prvý.

Veliteľ vedie, opakoval si, zatiaľ čo sa temná hmota planéty blížila. Atmosféra tu takmer neexistovala, preto tentokrát vynechali výsadkové moduly. V exoskelete dokázali odraziť prípadný útok už počas dopadu, no Hassan nič také neočakával.

Kurtumu nehlásila nič nezvyčajné, displeje ostatných senzorov, ktoré si aj napriek spoločnosti umelej inteligencie nechával zapnuté, boli tiež prázdne. Nie, nebezpečné to bude až na povrchu, ako dokazoval ruinami ťažobných staníc posiaty povrch. Nič sa nehýbalo, z tisícov sultánových otrokov nežil pravdepodobne ani jediný. Z jeho verných vedcov najskôr tiež nikto.

-

„Vstupujeme do komplexu,“ ohlásil bojovému krížniku na orbite, no odpoveďou mu bolo len zapraskanie. Nekonečne drahé technológie nedokázali preraziť silu planéty, ktorá mala byť Alahovým darom Novej Osmanii.

„Kurtumu, máš spojenie?“ skúsil, možno tá hlúpa inteligencia...

„Negatívne, poručík,“ odpovedala, žeby jej v hlase počul nadšenie? Asi, veď sa dobrých pár hodín nemala prečo ozvať...

„Skenuj formy života, pohyb, zdroje tepla. Družstvo, držte sa pokope.“

-

Píp.

Píp píp.

Pipipíííííí...

Výstrel plazmovej pušky spálil polovicu chodby pred nimi, vzápätí sa zozadu ozval rev a ďalší vojak sa zrútil v rozpáranom pancieri.

Hassan v duchu zaklial a sledoval, ako zvyšok družstva míňa muníciu v snahe trafiť aspoň kus neznámeho objektu.

Bolo to príliš rýchle, príliš inteligentné a minimálne časť tej veci bola tvrdšia, než najlepší pancier Novej Osmanie. Dávalo to zmysel, experimentálne zliatiny predsa produkovala hlavne metalurgické oddelenie tejto základne. Žeby to bola nová forma exoskeletu, ktorú na nich...

Inšalláh, pomyslel si Hassan, dej sa vôľa Božia. Ak sultán uznal za vhodné takto ich skúšať, budú bojovať do konca.

-

Do posledného dychu, opakoval si, napriek tomu krok za krokom smeroval k východu z komplexu. Ostal sám, no už skôr pochopil, že vonku možno majú šancu, tá vec bola rýchla iba v chodbách, vo veľkých halách neútočila.

Lenže k hlavnej bráne to bolo stále niekoľko sto metrov a jemu zostávalo pár výstrelov. Nie žeby dúfal, že to zabije, no mohol to skončiť...

„Poručík, máme spojenie,“ ozvala sa Kurtumu vo chvíli, kedy na podlahu pred ním zoskočila tá vec.

Namieril zbraň, nevystrelil však. Svetlo baterky kĺzalo po kovovom tele, odhaľovalo hrozivo vyzerajúce výčnelky, až sa zastavilo na niečom, čo malo hádam predstavovať hlavu? Toto nebol exoskelet, bolo to čosi... neznáme.

„Kurtumu,“ začal pomaly, aby tú vec nevyprovokoval, „žiadaj orbitálne bombardovanie na...“

Tvor sa ani nepohol, spoza neho vystrelilo čosi rovnako temné a kovové, najmodernejší exoskelet Novej Osmanie to prerazilo ako nič.

„Životné funkcie kritické, nutný okamžitý...“

Hlas umelej inteligencie zoslabol až zanikol, jej čip prestal pracovať spolu s mozgom.

-

Posledný známy bod z radaru zmizol, zostal iba ten neznámy.

„Žiadali orbitálne...“ ozval sa dôstojník z obsluhy zbraní. Admirál pokrútil hlavou.

„Neveriaci prídu, nech okúsia, čo ich čaká. Inšaláh.“

„Inšaláh,“ zopakoval celý mostík.