8. júl

Dušanko stál do pol pása v hrobe a vykonával svoju rutinu. Za lopatu hliny doprava, za lopatu doľava. Drel tu už dobrú trištvrte hodinu, slnko mu pálilo rovno na hlavu, vzduch bol takmer nedýchateľný. Cez takýto hic by mali ľuďom zakázať zomierať, pomyslel si, no nehneval sa. Dušanko to ani nevedel. Občas sa mu vynorili v hlave spomienky. Matné, ale predsa.. U nich bývalo cez štyridsať stupňov celoročne. Celých dvadsať mesiacov si užívali prívetivosť horúcich dní. Vtedy mu to nevadilo, bol decko a deti podobné veci neriešia. Tu to však bolo iné. Pomaly si zvykol na premenlivé počasie a teplo mu začínalo vadiť. Čím bol starší, tým viac ho tieto horúčavy unavovali. Vždy však poctivo vykonal, čo mal. Nikdy neutekal od nedokončenej roboty, kým nebolo všetko ako treba. Tak mu to tato vštepoval. Ešte chvíľu a útočisko pre ďalšieho nešťastníka bude pripravené. Ak príde rovno z garsónky, ani si nevšimne zmenu. Dušanko mal po toľkých rokoch v tejto práci vyvinutý svojský zmysel pre humor. Uškrnul sa na vlastnom vtipe a rozposlal do sveta štrbavý úsmev. V práci bol rád. Tu ho nikto nekomandoval. Ani Eva. Odkedy sa jej to stalo, veľmi sa zmenila. Často s ňou bolo na nevydržanie. Nohami nepohne, ale papuľou by mlela celý deň. Teda, mlela ako mlela, skôr škriekala nezrozumiteľné pazvuky. Dávno ho omrzelo počúvať ich, no sľúbil, že bude pri Eve v dobrom i v zlom a sľub je sľub. Napriek všetkému bol už dávno rozhodnutý, že jej musí pomôcť. Čo by nespravil pre svoju Evičku? Dušanko si odpľul na zem a pridal zvuk na starej Motorole. Mamáááá úúúúú, zavýja vo vytržení. Počúva Queen a to je niečo. Aj tatovi sa ľúbili. Nie ako tamtým mamľasom v šenku. Nevedia, čo je dobré. Pamätal si, keď ich počul prvýkrát. Zostal ako omámený. Koľko mal rokov? Azda sedem, či osem. Táto kapela ho opantala hneď na prvé počutie. Niečo také si z pôvodného domova nepamätal. Takáto hudba u nich neexistovala. Neskôr si ho získali aj Rolling Stones, Led Zeppelin či Pink Floyd. Počúval dookola, nevnímal okolitý svet. Je vôbec niečo také možné? Ako mohli vzniknúť takéto majstrovské diela? Tí pozemšťania vedeli robiť dobrú hudbu, to sa muselo nechať. Tóny obľúbenej skladby mu dodali sily kopať rýchlejšie. Chce byť čím skôr doma. Opráši starú koženú bundu a každému v krčme ukáže kam patrí.

9. júl

Eva buzeruje už od rána. Pravda, ak sa buzerovaním dajú nazvať neartikulované zhluky písmen. Neváži si Dušankove dobré srdce. Kto iný by spod nej utieral tie šťanky, keby nebolo jeho? Okrem toho, že furt pičuje, neustále sa vyhráža samovraždou. Dookola rukou ukazuje, ako si podreže krk. Celkom by ho zaujímalo, ako by to asi spravila. Vždy ho tá predstava dokáže pobaviť. Aj teraz sa usmeje. Díva sa pri tom na Evu, stále ju má rád. Ako len túži uľaviť jej od toho trápenia. Alebo skôr sebe. Dnes to však nebude, dnes je veľký deň. Pochovávajú bývalého starostu, musí sa nahodiť do gala. Šéfinko sľúbil bohatý oldomáš, pani starostová bývala vždy štedrá. Z dobrôt určených na kar sa pekná výslužka ujde aj im a možno dá Eva nachvíľu pokoj, keď prinesie za vrecko oškvarkových pagáčov. Možno ho po dlhej dobe aj pochváli, ako to robieval tato. Keď žil, bývala Eva iná, všetko bývalo iné. Vtedy vedel, čo má robiť, čo si počať. Teraz sa tato ozýva sporadicky. Nič rozumné neporadí, väčšinou ho iba napomína, keď sa pozabudne v šenku. Dušanko si vzdychol, odpil si z obitej šálky a zadíval sa von z okna. Evine nadávky sa strácali v opare jeho nevšímavosti. Hľadel na novú radovú zástavbu, ktorá vyrástla priam svetelnou rýchlosťou. Celé dianie sledoval denne z okna. Už vtedy sa mu nepáčila. Jeden dom rovnaký ako druhý, sterilné, nudné, smutné, podobne ako pomníky na cintoríne. Spomenul si, ako to vyzeralo tam, odkiaľ prišiel. Tam boli budovy rôznych tvarov, niektoré také vysoké, že si nedovidel konca a hrali takými nádhernými farbami...

Matne si pamätal, že ich dom bol perleťový a škola krištáľová. Cítil, že sa mu tvorí guča v hrdle. Ktovie, čo z nich zostalo. Už sa to nikdy nedozvie. Ani to, kto vlastne prežil, čo sa stalo s ostatnými, kam sa podeli. Tam bolo všetko jednoduchšie. Všetci boli ako jedna rodina. Kautuma, tak tomu vraveli. Tam by mu iste niekto pomohol s jeho neľahkým osudom. Ale tu to nehrozí, tu ho ledva odzdravia, akoby sa ho stránili. Dušanko zvraštil čelo a smrkol do seba sopeľ. Mal by si pohnúť, starosta neznášal nedochvíľnosť.

10. júl

Eva bola spokojná, presne ako predpokladal. Priam krochkala blahom, keď si ráno pochutnávala na chlebíčkoch. Tato by bol na neho pyšný, ako sa vie obracať. Zahľadel sa na ženu. Spokojne mľaskala, omrvinky jej padali na vyťahané prsia. Aspoň na chvíľu zabudla na svoj údel. Jedlo bolo jednou z mála vecí, ktoré ju ešte dokázali potešiť. Dušankovi sa jej opäť raz uľútostilo, pohladil ju po vlasoch a znova v nej nachvíľu uvidel tú veselú mladú babu zo samoobsluhy. Zapáčila sa mu na prvý pohľad. Ani jedna pozemšťanka nepripomínala výzorom jeho matku, ani sestru, ani žiadnu zo žien, ktoré si matne pamätal. Ani jedna nemala také krásne oči, ani vlasy, no vyžarovalo z nich niečo zvláštne, čo ho priťahovalo. Možno mu len zúfalo chýbala ženská spoločnosť, pohladenie. Eva mala zvláštny, tajomný pohľad a jemné dlane. Často ho hladkala po tvári. A čo z nej zostalo? Toto si nezaslúžila, nech bola teraz akákoľvek. Pomôže jej. Pomôže. Tato mu vždy vštepoval, že pomoc nemôže nikomu odoprieť, tá bola základným pilierom života na planéte AK KL517 SOLA odkiaľ utiekli. Doslova v poslednej chvíli si zachránili holý život. Vtedy, žiaľ, nikomu pomôcť nedokázali.

11.júl

Od rána bolo roboty vyše hlavy. Za dedinou bola búračka. Traja ľudia v aute, neprežil ani jeden. Lusknutím prsta zmizli zo sveta, rovnako ako tato. Tiež sa jedného dňa takto vytratil, zmizol bez slova rozlúčky. Jednoducho si zomrel bez toho, aby zanechal Dušankovi nejaký manuál na život. Aspoň maličký lístok s odpoveďou ako ďalej. S tatom to bolo iné. Ten vedel, čo a ako. Dušanko si tu zvykal len ťažko. Na nové meno, aj na život. Mal len málo spomienok, no ťažobu, aká ho ovládala tu, predtým nepoznal. Možno ho mohol zachrániť, keby našiel ten elixír, keby bol lepšie hľadal. Keby sa neroztriasol, keby nespanikáril, keby, keby, keby. Možno ho tato schoval naschvál. Vždy tvrdil, že nechce žiť stáročia. Tu to proste nebolo možné. Život sa tu žil inak a inak sa aj zomieralo. Nemohol si dovoliť prezradiť sa a to isté radil aj Dušankovi. A čo by tu aj, preboha, robil ako tristoročný? Aj tak však nemusel odísť tak zhurta. Ešte sa mohol chvíľu posnažiť. Tato si priniesol z pôvodného domova chorobu, ktorú tu , žiaľ, nepoznali. Udržiaval sa meditáciami bez bolestí, existoval, akoby mu nič nebolo, pomoc nikde nehľadal. Vedel, že by to bolo zbytočné. Naivne veril, že neduh jednoducho zmizne. Tak to u nich častokrát chodilo. Jedného dňa sa však už nezobudil. Dušanko s tým nerátal, veril, že tato ho tak skoro neopustí. Keď prišli pohrebáci pre telo, Dušanko bol fascinovaný. Koľko práce si ľudia vedeli dať s jednou mŕtvolou. Koľko starostlivosti a úcty vedeli prejaviť. Nikdy predtým sa s ničím takým nestretol. Vtedy sa rozhodol, kam bude smerovať. Starostlivosť o obecnú zeleň zavesil na klinec. Začal kopať hroby a obstarávať nebožtíkov. Bol si istý, že tato mu ukázal tú správnu cestu.

12.júl

Prišlo to na neho náhle, zrovna keď s Janom zakrývali vekom od truhly starú Patalášku. Paprče sa mu roztriasli ako už dávno nie. Musel si sadnúť. Narýchlo si rozopol košeľu, aby sa mohol aspoň ako-tak nadýchnuť. Nemal vysadiť tie vydrbané pirule. V duchu si nadával do kokotov a snažil sa dýchať. Hlboko, do brucha, ako ho učila pani doktoka. Jano mu čosi hovoril, no vnímal ho len matne, po chrbte mu stekal pramienok potu. Nemal myslieť na tata, nemal sa trýzniť, nemal prestať žrať tie pirule. Keď ho vtedy našiel, nedokázal mu už pomôcť. Nemohol. Nevedel. Prašivý elixír. Prašivý život. Hlava sa mu krútila čoraz viac. Ale Eve môže. Musí.

13.júl

Dušanko vstal už o piatej. Pošmakoval si na tabletkách a otvoril okno, aby si dal jednu zdravotnú. Nerestí bolo na Zemi habadej a nevyhli sa ani jemu. Niekedy nechápal ľudí v ich konaní, no sám ich často nasledoval. Teraz pozoroval novodobých otrokov, ako sa hrnú do práce. O chvíľu príde prímestský autobus a všetkých odvezie za lepšími zajtrajškami. Čo už, keď si to na tejto planéte lepšie nevedeli zariadiť. On si užíval zaslúžené voľno. Sere na nich, aj keby umrel sám kráľ. Bezstarostne sledoval dianie na ulici a odklepával popol do kelímka od jogurtu. Na raňajky urobí párky, na obed pôjde do vývarovne. Prinesie aj Eve, fašírky miluje. Potom sa uvidí, možno sa rozhodne už dnes.

14.júl

Na cintoríne dnes nebolo ani nohy. Veď kto by aj chodil v takom teple? Každý uprednostnil pobyt pri vode pred svojimi mŕtvymi a tým to bolo koniec koncov úplne jedno. Dušanko s kolegami sedel pod stromom a popíjal pivo. Na tajnáča, samozrejme. Na tie pirule by nemal, ale čert to ber. Hlava ho znova poslúchala, aspoň si to teda myslel. Hlava je totiž kurva vynález. Dokáže ťa vytiahnuť zo sračiek, no i na kompletku zničiť. Dokonca sa v nej môže kdekto zabývať. Vedel o tom svoje, v tej jeho sídlil tato. Neodišiel za svetlom, zostal mu bývať pod lebkou. Nebol však dobrý nájomník. Väčšinou iba potichu pozoroval, ako si Dušanko vedie. Občas ho podpichol, ale poradiť čo a ako s Evou, to nie. Niekedy mu poriadne liezol na nervy, no nechcel ho sklamať. A ani nesklame. Veď ho zachránil, zostali len oni dvaja. Keď im žeravé meteority zo slnka začali dopadať na planétu, boli zrovna na výlete. Z lode z výšky pozorovali, ako všetko horí, pristáť sa už nedalo. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Dodnes si pamätá, ako kričal a plakal, ako volal na mamu. Mamička mala ten najkrajší úsmev. A potom už len guľu, krásnu, modrú, približujúcu sa. Ich nový domov. Tato vedel, kde sa môžu najlepšie adaptovať, neletel sem prvýkrát. Veľa vyslancov od nich sem lietalo a veľa ich tu zostalo. Podrobnosti o týchto výjazdoch mu však tato nikdy neprezradil. Nesmel. Často však so smiechom vravieval, že ľudia by sa čudovali, keby vedeli. A možno mnohí aj vedia. Často sa na ľuďoch zabávali, často ich nechápali. Dušanko chcel zabudnúť, no roky sa strhával zo sna, horiace peklo sa pripomínalo .Pridal zvuk na mobile a spokojne sa kýval do rytmu. Jano s Milanom už boli zvyknutí. Refrén We are the champions si rozjarene zazjapali s ním.

15.júl

Smútoční hostia sa hrnuli jeden za druhým. Vždy, keď zomrel niekto mladý, bola ich takáto hŕba. Väčšina z nich nebožtíka ani nepoznala, prišli iba obsmŕdať. Inak tomu nebolo ani dnes. Cítili senzáciu, hnala ich zvedavosť, akési morbídne vzrušenie. Veru, ľudia si tu pestovali zvláštne záľuby. Niekedy bolo všetko navôkol ťažko chápať. Dušanko už vedel o akého nebožtíka sa jedná. Videl toho mladíka skôr, než ho priviezli. Zazrel ho ležať pri ceste, keď šiel z vývarovne. Zrazilo ho auto. Ležal úplne odovzdane, bolo zjavné, že každá pomoc bude zbytočná. Rovnako sa mu ju nikto ani neponáhľal poskytnúť. Dušanko by aj, no vedel, že už netreba. Stál okolo neho hlúčik podobných zvedavcov ako teraz pri jeho rakve. Dnes však nikto nevyťahuje mobil, necvaká jednu fotku za druhou, nezvečňuje utrpenie a skazu, neukladá do malej obdĺžnikovej škatuľky, neslintá nad predstavou, ako ňou zbúra sociálne siete. Dnes každý ticho stojí, dávno sa ukojili. Stojí aj Dušanko. Presne ako vtedy tam, s obedárom v ruke. Oblečenie prilepené na tele, oči na truhle, v ruke zviera lopatu. Už čoskoro zoberú chlapca na jeho poslednú púť.

16. júl

Kostolné zvony vyzváňali odušu a zvolávali všetky stratené ovečky do Božieho stánku. Dušanko dofajčil a zavrel okno. S Bohom si nemá čo povedať. Zvláštna potreba ľudí v niečo takéto veriť. U nich nič podobné neexistovalo. Veď kde bol ten Boh, keď umrel tato? Alebo keď Eva prišla o nenarodené decko? Alebo keď dostala tú poondenú porážku? Dušanko pochopil, že ak si nepomôže sám, neurobí to nikto iný, ani Pánbožko na nebi, ani tato v hlave. Aj tak už dávno nikoho nepotreboval. Bolo mu dobre tam, kde bol, nevyhľadával žiadnu spoločnosť, ani rozhovory. Jedinou výnimkou boli štamgasti v miestnej krčme. Aj do tej chodil len preto, aby sa úplne nezbláznil. Hodil do seba pár pív a zmizol. Dušanko už mal svoj svet vytvorený, nosil ho v sebe. Áno, mal aj krásne spomienky. Skladal z nich mozaiku, snažil sa vytesniť to zlé. Aj na Zemi sa dalo niekedy pekne existovať. Čerpal z vnútra, už nepotreboval zažiť nič. Zatvoril oči a dovolil nostalgii, nech ho unáša kamsi do vľúdnej minulosti. Sny už dávno stratil a zakázal si vytvárať nové, mal pocit, že už si odžil čo treba, že nič lepšie už nepríde. Jediné, na čom ešte záležalo, bola Eva. Už musel urobiť iba jedinú vec. Dokázať jej, ako ju miluje.

17. júl

Eva bola celý deň akási divná. Raňajok sa ani nedotkla, obed sa jej podarilo prevrhnúť na zem. Kým ho Dušanko upratoval, snažila sa prevaliť v posteli, no údy ju poslúchali menej ako inokedy. Reagovala spŕškou nezrozumiteľných slov a gest, no Dušanko už vedel, čo treba robiť. Prisadol si k nej na posteľ a jemne ju pohladil po líci. Zobral jej hlavu do dlaní, vtlačil bozk na uslintané pery a maličkým hrebeňom, ktorý nosil vždy vo vrecku nohavíc jej pomaly začal prečesávať riedke vlasy. Dnes nastal jej veľký deň. Chcel, aby bola krásna, keď príde vyslobodenie, keď sa jej konečne uľaví od bolesti, pominie všetko to zúfalstvo. Tričko jej neprezliekol, aj keď ho mala špinavé od dnešného obeda. Túto činnosť si nechá na neskôr. Prikryl ju zamasteným paplónom a pozrel sa jej do očí. Usmial sa a ona úsmev opätovala. Chcel si uchovať v pamäti jej pohľad, kým sa pomaly zakalí. Neistým pohybom zobral vankúš spod Evinej hlavy a položil jej ho na tvár. Zmätene sa zahniezdila. Pritlačil. Držal, aj keď Eva metala rukami, aj keď ho driapala po tele, aj keď zhodila na zem tanier s obschnutým krajcom chleba. Neprestal, ani keď jej ruky úplne ochabli. Čas zastal, vzduch v miestnosti sa zmenil na nedýchateľnú masu. Dušankove pľúca začínali vypovedať svoju činnosť, srdce mu prudko bilo. Bol v divnom vytržení. Trvalo dlhú chvíľu, kým sňal vankúš z Evinej tváre. Zhlboka sa nadýchol, no úsmev mu stále neschádzal z tváre.

Vyzerala úplne inak ako mŕtvoly, čo zvykol vídať v márnici. Vyhasnuté oči akoby mu ešte naposledy ďakovali. Bolo po všetkom. Dušanko neodflákol ani túto robotu.

18.júl

Kopal rýchlejšie ako inokedy. Musí to stihnúť, musí to dokončiť. Pre ňu. Pre svoju milovanú Evičku. Vždy poctivo vykonal, čo mal. Nikdy neutekal od nedokončenej roboty, kým nebolo všetko ako treba. Sľúbil jej, že sa po ňu vráti, oblečie jej tie najkrajšie šaty a poslednýkrát ju ponesie ako nevestu. Pot mu stekal dolu chrbtom, dych sa mu zrýchľoval. Dušanko sa snažil upokojiť trasúce sa ruky. Stihne to, stihne. Na tom, čo bude potom, už nezáleží. Tato by to pochopil. Pohľad mu zastrela hmla. Obetoval sa, aby Eve mohlo byť konečne dobre, postaral sa o ňu najlepšie ako vedel. Od začiatku do konca, sám, bez pomoci. Nepotreboval nikoho ku spáse. Vyzliekol si košeľu, okolie sa vlnilo v horúcom opare, vtáky otravne džavotali. Mechanicky pohyboval lopatou, žily na rukách mu nepekne navreli. Vydrží to, nie je padavka. Sľúbil jej to, sľúbil. Svet sa s ním začal krútiť. Znova v predstavách sedel s tatom v lodi, znova pozeral na horiaci domov. Po lícach mu stekali slzy. Už nevnímal nič, možno len policajné sirény blížiace sa k bráne. Tato tradične mlčal. Iba Freddie spieval ako odušu. Show must go on.