Pri ohni

Nad čistinou, zahalenou haldami snehu, sa mesiac trblietal...
Filmová história scifi
Nad čistinou, zahalenou haldami snehu, sa mesiac trblietal takmer ako mladší a hanblivejší súrodenec slnka, ktoré teraz odpočívalo kdesi za obzorom.
Hlboko pod ním sa pri malom ohni chúlila dvojica mužov. Jeden starší, s tvárou ošľahanou životom a jazvami, niečo práve prihadzoval do malého otlčeného kotlíka, ktorý bol zavesený na chabej trojnožke.
Druhý muž mohol byť pokojne jeho vnukom. Tvár mu ešte hyzdili vyrážky z dospievania. Na vzhľade mu príliš nepridávali ani prvé fúzy, ktoré si tvrdohlavo odmietal oholiť.
Práve sa snažil staršiemu ukázať nový trik s nožom. Toho však ukážka príliš nenadchla.
„Hovorím ti posledný krát, prestať robiť hovadiny a dones radšej ešte nejaké drevo, aspoň budeš užitočný.“
„Tebe sa človek nezavďačí.“
„Budem ti vďačný, ak nám do rána vydrží oheň a neumrzneme pri ňom. V kostiach cítim, že opäť riadne prituhne, tak ho dones čo najviac.“ Starec musel posledné slová zakričať, keďže mladík už bol pri prvých stromoch.
Prešlo asi desať minúť, no mladíka nikde nebolo. „Čo ťa vlci zožrali, či čo?“ zašomral si popod fúzy starec. Už otváral ústa, pripravený skríknuť po ňom, keď v tom zazrel jeho zhrbenú postavu, ako sa pomaly prediera hustým snehom.
„To ti teda trvalo. Čo si tam víly nahá-.“ Len čo sa mladík dostal do kruhu svetla, starcovi sa zasekli slová v hrdle.
V náručí neniesol drevo, ale ženu, premrznutú na kosť.
„Bohovia majte zľutovanie, kde si ju našiel? Žije vôbec?“
„Ležala hneď pri prvých stromoch, schúlená do klbka. Keď som ju zodvihol tak niečo zamrmlala, snáď ešte žije.“
„Bodaj by ťa Perún skáral, čo tu teda stojíš ako trpák? Bleskovo ju polož čo najbližšie ku ohňu, než celkom zmrzne! A okamžite sa vráť po to drevo, budeme ho potrebovať snáď ešte viac, aby sa prebrala.“
Mladík položil ženu na kožušinu a vybral sa naspäť do lesa, zatiaľ čo sa starec začal venovať neznámej. Prehodil cez ňu svoju deku, zobral si jej dlane do svojich a začal jej ich ohrievať dýchaním a trením.
Žena sprvoti nereagovala. Po chvíľke sa však slabo pomrvila a malátne otvorila oči.
„Č-čo... kde...“
„Neboj sa, už je dobre. Pred chvíľou sme ťa našli na kosť premrznutú, neďaleko Očian. Asi si sa stratila, však? Nič to, stáva sa aj to, najmä v takomto pľuhavom počasí. Lade vďaka, že sme ťa vôbec našli. Zajtra ťa odvedieme do dediny.“
„Nie, nie...“ žena zmätene povedala, oči jej blúdili sem a ta. To však netrvalo dlho, po chvíli ju premohla únava a zaspala.
„Odkiaľ si sa tu len vzala?“
***
„Pozri, prebúdza sa,“ povedal mladík a uťal debatu so starcom.
V tichu, ktoré nastalo, bolo počuť ako sa neznáma žena prehadzuje v polospánku. Zrazu stuhla, iba očami divoko pozerala vôkol seba. Nakoniec uvidela dvojicu mužov, ktorí sa na ňu dívali.
„Kto ste?“ spýtala sa po chvíli, očami si ich premeriavala oboch.
„Ja som Jegor, toto je Rudra,“ povedal starec a ukázal na mladíka. „Práve sme zakladali tábor na noc, keď sme ťa našli. Pamätáš si to?“
„Niečo... sa mi marí. Áno, spomínam si na niečo také,“ odvetila žena a obzrela sa vôkol seba. „Kde to sme? A čo tu robíte?“
„Pred nami, nejakých päť hodín chôdze, sú Očany. A čo tu robíme?“ Starec zopakoval otázku, zatiaľ čo mladík sa krátko a neveselo zasmial. „Asi nemáš prehľad o tom, čo sa deje v okolí, však?“
„Nie. Nie to nemám.“
„V poslednej dobe tu v okolí šarapatí akési monštrum, beštia, netvor či čo to je zač,“ povedal starec vážne. „Po boku mi snáď kráča sama Morena, smrť sa šíri ako mor. Kvôli nemu sa už viac ako tristo duší predčasne odobralo do zeme. Ten zver nemá žiadne zábrany, neštíti sa napadnúť ľudí aj počas toho, ako vzdávajú úctu bohom, ani žrecov neušetrí. Svadby či pohreby, zaútočí snáď na všetko a všetkých ktorí mu prídu do cesty.“
Mladíkovi sa zdalo, že rozprávanie na neznámu pôsobí zle. Po každom slove sa mu zdala bledšia a roztrasenejšia. Starec si nič z toho nevšimol, a tak pokračoval.
„Po sebe necháva hotové jatky. Roztrhané a zožraté telá, strach vôbec pomyslieť. Vo vojne som videl onakvejšie scény, no to monštrum prekonáva aj to. Zaiste to musí byť akýsi démon, zlý duch, alebo iná skurvená potvora.“
„V skratke,“ rázne sa ozval mladík, „knieža vypísal bohatú odmenu za hlavu tej beštie. Z celého kraja sa sem zlietajú stovky chlapov, láka ich vidina toľkých hrivien.“
„Vy ste jedni z nich?“ spýtala sa žena.
„V podstate áno,“ povedal starec. „A ty si?“ spýtal sa.
„Ja... volám sa Talka.“
„Čo si porábala v tom lese? Stratila si sa?“
„Ja... nespomínam si,“ odvetil žena po tom, čo sa na moment zamyslela.
„Čo posledného si pamätáš?“
„Posledné, posledné...“ mrmlala sa žena potichu a opäť sa zamyslela, zatiaľ čo muži mlčali a pozorovali ju. „Zdá sa mi...“ povedala a masírovala si spánky, „výkriky. Chaos. Bolesť. Vôňu spáleného mäsa. Viac... už nič.“ Žene sa po lícach rozkotúľali slzy.
„Zaujímavé,“ povedal starec a nenápadne kývol hlavou mladíkovi, nech ho nasleduje.
„Kam idete?“ spýtala sa žena.
„Len... ideme ešte trochu dreva nanosiť. Kosti mám, ako keby mi po nich Veles s kopytami dupotal. A to vždy znamená tuhý mraz. Neboj sa,“ povedal starec a pokúsil sa o úsmev, „budeme preč len chvíľku.“
„No... dobre. Ale poponáhľajte sa, prosím,“ odvetila žena a ponorila sa do seba.
Mladík poslušne nasledoval starca. Len čo však boli z dosahu ženiných uší, spustil.
„Ešte drevo? Veď som sem nanosil polovicu hája, zatiaľ čo si sa ty o ňu staral pri ohni.“
„Bohovia dobrotiví, dajte tomuto idiotovi aspoň kúsok rozumu,“ zahromžil starec. „To bola len výhovorka, ty trpák! Aby sme sa mohli porozprávať osamote.“
„A to si nemohol povedať priamo pred ňou?“
„Občas naozaj neviem, či si tak strašne tupý, alebo sa na to iba hráš.“
„Len trošku, aby som ťa mohol provokovať,“ odvetil mladík a po tvári sa mu roztiahol škodoradostný úškrn. Než ho však stihol starec počastovať novou nadávkou, pokračoval. „Myslíš si to isté o tom jej rozprávaní, čo ja?“
„Že prežila útok toho monštra?“ spýtal sa starec. Mladík však len pokrútil s hlavou. „A čo si teda myslíš ty?“
„Ona je to monštrum, beštia, či čo to je zač.“
„Počkať, čo?“ zarazil sa starec. „Ako si na takú somarinu vôbec prišiel?“
„Ako si prišiel ty na svoju?“
„Celkom mi dáva zmysel, čo hovorí. Tebe snáď nie?“
„No, ani nie. Celkovo sa mi niečo nesedí na jej rozprávaní. Ako si nič nepamätá.“
„Už som počul, aj zažil prípady, kedy človek stratil pamäť keď zažil niečo hrôzostrašné.“
„Nepozdával sa mi výraz jej tváre. Divne sa tvárila, ako...“ mladík naprázdno zagestikuloval rukami, nevedel nájsť slová. „No proste sa mi zdalo, ako keby nám klamala,“ povedal nakoniec.
„Takže z teba sa už stal aj odborník na to, ako sa niekto ksichtí? Nedomýšľaš si trochu?“
„Prečo si teda ako posledné pamätá zápach zhoreného mäsa? A ani to nenazvala zápachom, ale vôňou, ako keby jej to nevadilo. Posledný masaker sa stal počas tej svadby, ešte cez leto. Zopár svadobčanov našli aj vo vatre, ako keby ich tam niekto odhodil. A ak si dobre spomínam, nejaké kúsky z nich chýbali.“ Na starcovi bolo vidieť, že premýšľa. Nakoniec však len mávol rukou.
„Podľa mňa sa len sústredíš na nepodstatné somariny, v hlave sa ti miešajú mladícke hlúposti. Navyše, kto už len kedy počul o žene-vlkolačici?“
„Odkiaľ vieš, že je to vlkolak?“
„Čo iného to môže byť?“
„Neviem, napríklad duch alebo démon, ako si sám povedal?“
„To som len tak trepal do vetra, ani neviem ako mi to napadlo,“ bránil sa starec.
„Pokiaľ sa nenájde niekto, kto prežije jej útok, netušíme čo to je. Aj žena sa môže byť beštia, či niečo podobné,“ povedal keď videl, že starec otváral ústa.
Ten sa na chvíľu odmlčal a zahľadel sa na okolitý les. Po chvíli ticha nakoniec vzdychol.
„Dobre. Dajme tomu, že máš pravdu. Čo budeme robiť?“
„To ešte neviem.“
„Výborne! Plán nemáš, ale podozrievať ju budeš.“
„A ty máš snáď nejaký?“
„Tak v prvom rade,“ odpovedal starec nahnevane, „ja tu nepodozrievam druhých ľudí len podľa toho, ako sa tvária. A ak by si ma presvedčil, tak by som navrhoval, aby sme ju podrezali v spánku.“
„Len tak?“
„A čo s ňou chceš teda robiť? Vsadiť ju do želiez a dovliecť ju pred vladyku, nech sa mu prizná? Veď by nás roztrhala pri prvej príležitosti! Ak je to ona, musíme ju čo najskôr zabiť.“
„Nejako rýchlo si zmenil názor, nie?“ spýtal sa podozrievavo mladík a o krok odstúpil od starca. Ten sa na neho len zmätene pozrel.
„Čo tým myslíš?“
„No, pred chvíľou si ma tu vysmial, že si vymýšľam somariny. A teraz si už pripravený podrezať tej nešťastnici krk. Nejako rýchlo si zmenil názor, nie?“
„Počuj, tebe už asi naozaj preskočilo. Veď ty si prišiel s tým, že ona je beštia!“
„A čo ak sa mýlim?“ spýtal sa mladík. Starec sa na moment zarazil.
„No... tak by sme to nikomu nepovedali, nie?“
„Počúvaš sa vôbec? Odteraz budeme vraždiť každého, koho stretneme? Veď jeden z nich snáď bude beštia, nie?“
„Trochu drastické riešenie, ale fungovalo by to.“
„Tak to môžeme rovno začať od nás dvoch teda.“
„Čo to zase splietaš?“
„Kde máš istotu, že tým monštrom nie som ja? A kde mám ja istotu, že ním nie si ty?“
„Chlapče, netreskol si sa do hlavy keď si zberal to drevo?“ spýtal sa starec. „Pretože podľa mňa táraš piate cez deviate. Prečo by to mal byť jeden z nás?“
„No zamysli sa nad tým,“ povedal mladík, zatiaľ čo starec unavene povzdychol. „Poznáme sa koľko, tri mesiace zhruba?“
„Tak nejak.
„A masaker na tej svadbe sa stal nejaké desanie pred tým, ako sme sa stretli v tom šenku. Je tak?“
Starec mlčky prikývol.
„Takže ako môžeš vedieť čo som robil vtedy?“
„Veď si mi sám povedal, že si prepíjal posledné zvyšky žoldu, čo ti vyplatil knieža, ty trkvas!“
„A ty si mi povedal čo? Že si práve prišiel do mesta, vrátil si sa s karavánou, ktorú si pomáhal strážiť. Je to pravda?“
„Je!“
„Čo ak mi ale klameš? Predtým, ako sme vyrazili, som šiel za vedúcim karavány, ktorú si mal strážiť. A vieš čo je zaujímavé?“ Mladík položil ruku na rukoväť sekery, ktorú mal zastrčenú za opaskom. „Vôbec si ťa nepamätá, ako keby si s nimi ani necestoval. Nie je to zvláštne?“
Starcom lomcoval hnev.
„Vidím že si šiel na výzvedy. To ale aj ja,“ povedal a zúžil oči. „A čuduj sa svete, nikto nepočul o tých žoldnieroch, čo si s nimi mal bojovať. Nie je to zvláštne?“ posmešne napodobnil mladíka. Ten však len mykol plecom.
„Tušil som, že niečo zatajuješ, preto som klamal aj ja. Povedal by som, že sme si kvit, nie?“
„To teda sme,“ nahnevane povedal starec a načiahol sa po rukoväť noža, ktorý mal zastrčený za opaskom.
Než ho však stihol zovrieť, od ohniska sa ozval hlas.
„Ešte dlho sa tam budete dohadovať?“
Starec s mladíkom si vymenili pohľady.
„Čo teraz?“ šeptom sa spýtal starec.
„Ty choď k ohňu, ja idem pozbierať dáke drevo. Ak bude vyzvedať, vymýšľaj si. A dúfam, že keď prídem naspäť, obaja budete ešte stále živí.“
„Radšej si pohni.“
***
„... a potom som mu konečne vrazil sekeru do tej jeho vyškerenej papule! Zvyšok banditov sa potom posral a utiekol do lesa. Dokonca za sebou nechali aj truhlicu plnú hrivien, čo ukradli predchádzajúcej karaváne, tak rýchlo utekali!“ Starec divoko gestikuloval popri tom, ako rozprával jednu zo svojich historiek.
Mladík ani žena ho však priveľmi nepočúvali. Neznáma väčšinu času pozerala buď priamo do ohňa, alebo naopak do temnoty, ktorá ich obklopovala, v tvári mala zväčša prázdny výraz. Len občas sa jej po nej mihol krátky záblesk bolesti. Mladík si ju preto čo najnenápadnejšie obzeral, sekeru mal vždy na dosah ruky.
Pre istotu.
„Vidím že od napätia ani nedýchate,“ povedal starec, keď si všimol nezáujem svojich spoločníkov.
„Nemôžem za to,“ odvetil mladík a ponaťahoval sa, „že si mi tento príbeh rozprával už asi desať krát. A vždy je tam niečo zmenené. Raz to boli banditi, inokedy lupiči, potom zase zbojníci... Ani ich počty nie sú vždy tie isté. Jeden večer hovoríš o desiatich, potom o stovke, na ďalší zase boli len traja, ale hotoví valibukovia. Ani počasie neostáva rovnaké. Raz prší, potom je pekne, aj fujavica už raz bola... Takže prepáč ak ma tvoje historky nezaujímajú.“
„Tak sa chop rozprávania ty, keď sa ti to nepáči!“
„A čo keby ste obaja stíchli a nechali ma vyspať?“ povedala žena. Mladík aj starec na ňu prekvapene pozreli. Doteraz znela placho, vystrašene. Teraz jej v hlase znel hnev a panovačnosť.
„Niekto nás musí strážiť,“ odvetil po chvíli mladík.
„Veru,“ pridal sa starec, „zdravý rozum nedovoľuje, aby sme všetci traja zaspali. Jednak by oheň určite vyhasol, a ktovie kto by nás mohol poctiť návštevou.“
„Myslíte toho netvora, či čo to tu lovíte? Neboli predchádzajúce útoky na väčšie skupiny? Prečo by to útočilo len na troch ľudí?“
„Tak počkať,“ povedal mladík a posunul sa bližšie ku ohňu. „Veď si tvrdila, že nevieš nič o tom, čo sa deje.“
„No,“ zarazila sa žena, „tak to je snáď logické, nie?“ povedala a pozrela sa na oboch mužov. Z ich tvári však čítala len podozrievavosť. Potichu povzdychla.
„Sami ste mi povedali, čo tá beštia napáchala, keď ste ma zachránili, je tak?“
Muži prikývli.
„Navyše, ak by útočila len na osamelých pútnikov, chýr o nej by sa ťažšie šíril, nie? Hocijaký zbojník, lupič, či aj prerastený vlk či besný medveď môže strhnúť jedného človeka. No celú dedinu? To musí byť buďto dobre naplánované, alebo je za tým niečo väčšie a hrozivejšie. A pochybujem, že knieža by vo svojej skúposti vypisoval odmenu na každého zbojníka, či vlka.“
„Dáva to zmyslel,“ ozval sa po chvíli ticha starec. Mladík naostatok prikývol, no stále sa tváril nedôverčivo.
„Ak chceš, môžeš sa vyspať,“ povedal, zatiaľ čo nespúšťal pohľad zo ženy, „my dvaja budeme strážiť.“
„Ty mi neveríš.“
„Prosím?“
„Neveríš, pochybuješ o mne. Je tak?“ spýtala sa žena.
„To vôbec nie je pravda,“ odvetil mladík chabo a sklonil zrak. Netušil prečo, no nedokázal sa dlhšie pozerať do ženiných očí.
„Snáď sa tu nejdeme obviňovať, kto komu verí...“ začal starec, no rýchlo zmĺkol, keď sa na neho žena pozrela.
„Vy si myslíte, že som tá beštia, je tak?“ spýtala sa potichu. „Ja tomu nemôžem uveriť,“ dodala a neveselo sa zasmiala.
„Ako ti to len mohlo napadnúť...“
„Áno,“ prerušil starca mladík. „Vieš, niektoré veci, ktoré si nám povedala, sa nám nezdajú.“
„Mne sa zase nezdáte vy, no aj tak tu stále sedím. To niečo znamená, podľa mňa.“
„Asi áno. No čo keď len nemáš dosť síl na to, aby si si s nami poradila? A ak by si odišla preč, zaiste by si zomrela od chladu.“
„Podľa mňa je však oveľa pravdepodobnejšie, že je to jeden z vás. Veď ako sa už len lepšie schovať počas lovu, než sa ku nemu pridať?“
„Navzájom sa poznáme. Vieme, že si môžeme dôverovať,“ povedal mladík, no na starcovi bolo vidieť, že premýšľa.
„Takže ma sluch neklamal,“ odvetila žena a uškrnula sa. „Počula som len útržky, no jeho výraz mi dal za pravdu.“ Prstom ukázala na starca. „Obaja ste klamali tomu druhému. A teraz ste sa snažili oklamať aj mňa.“
Pri ohnisku sa rozhostilo ticho, ktoré však každým nádychom husto a stávalo sa ostrejším. Každý si prezeral každého, pohľady lietali sem a ta, z rúk na tvár a zase naspäť. Mladík sa pomaly načahoval za poriskom sekery, zatiaľ čo žena sa sťahovala dozadu, do tieňov. Starcovi nakoniec povolili nervy, a okríkol ich.
„Zbláznili ste sa? Čo sa tu máme naozaj zmárniť?“ postojačky na nich takmer kričal, jeho hlas sa ozýval doďaleka, niesol sa po čerstvo napadanom snehu. Pár krát sa zhlboka nadýchol a pokračoval už pokojnejším hlasom. „Pokúsme sa dožiť rána. Potom sa naše cesty môžu rozísť, čo vy na to?“
Mladík so ženou sa niekoľko nekonečných chvíľ prepaľovali pohľadmi, nakoniec však súhlasne prikývli.
„Nepokúšaj sa ma ale sledovať.“
„To som ani nemala v pláne, ísť za takým niktošom.“
„Snáď sme sa na niečom dohodli!“ zahrmel starcov hlas. „Kto chce, nech sa ide vyspať, ja si beriem prvú hliadku,“ povedal smerom ku mladíkovi a odišiel si uľaviť. „Bodaj to Perún skáral, do akých sračiek som sa zase dostal?“ takmer nečujne zašepkal, zatiaľ čo močom farbil sneh do žlta.
Od táboráku sa neniesli žiadne hlasy, bolo počuť iba plamene. Keď sa vrátil naspäť, mladík aj žena ležali na kožušinách, každý na opačnej strane. Starec však videl, že ani jeden z nich nespí a prezerajú si toho druhého.
S hlbokým povzdychom si sadol na svoje miesto, priložil do ohňa poleno, zatiaľ čo mu v hlave zneli pochmúrne myšlienky.
***
„Poďme, vstávaj!“
„Č-čo... kde...“ vyjachtal zo seba mladík a rýchlo odhadzoval kožušiny, ktorými bol zakrytý. Pred ním stál uškŕňajúci sa starec, no dobre ho nevidel, keďže ranné slnko mu svietilo priamo do tváre. Zaclonil si oči a tackavo sa postavil.
„To už je ráno?“
„No už hodnú chvíľu stojí slnko na nebi. Dobre sa ti muselo spinkať, však?“ rýpal do neho starec. Mladík chcel čosi odvrknúť, vtom mu však do nosa udrela dráždivá a lahodná vôňa. Zhlboka ju do seba nasal. Na tvári sa mu usadil spokojný výraz.
„Konečne sa v tebe prebudil kuchár?“ spýtal sa starca a postavil sa na nohy. „Popravde, už mi tvoje varenie začínalo liezť hore krkom, ale...“ Mladík sa zarazil, keď uvidel ženu, ako stojí pri kotlíku a niečo v ňom mieša.
„Dobré ráno.“
„Myslel som si, že o takomto čase už budeš dávno preč.“
„To sa mám sama a hladná brodiť všetkým týmto snehom? S Jegorom som sa dohodla, že s vami pôjdem až do Očian. Tam ma snáď niekto prichýli. Alebo sa mi podarí prespať v hostinci. Každopádne netúžim stráviť ďalšiu noc pod holým nebom, navyše v tomto nečase. Máš s tým nejaký problém?“
„Nie,“ povedal mladík a odišiel si uľaviť.
Starec len pokrútil hlavou.
„Poznám ho milšieho. Neviem prečo je taký nedôverčivý.“
„Na to, aby si ho poznal, myslím naozaj dobre poznal, cestujete prikrátko. Koľko si mi to hovoril, tri mesiace?“
„Tak nejako,“ priznal starec. „No chlapa nie je ťažké odhadnúť. So ženami je to však ťažšie. Každá z vás vie zavádzať a manipulovať. Bez urážky,“ dodal starec.
„V poriadku,“ žena mykla plecom. „No musíš pochopiť jedno: Ak vy nedôverujete mne, ja nemôžem dôverovať vám. Popravde, už sa neviem dočkať kedy budeme v dedine.“
„Som na tom podobne,“ starec sa previnilo usmial. „No pravdupovediac, najradšej by som naspäť v Blave, s hlavou tej beštie, a užíval by som si odmenu. Už nie som najmladší, každé ráno sa o tom presviedčam.“
„Polovičku odmeny,“ ozval sa za ním mladík. „Či máš v pláne ma podrezať, ak by sme na ňu natrafili? A máš pravdu s tou starobou, občas je hrôza na teba pozrieť.“
„No už len ty mi máš čo hovoriť, sopliak zasraný. Handry na tebe visia ako na strašiakovi, čudujem sa že ťa ešte Stribogovi synovia neschytili do vetra.“
Žena prevrátila očami. „Čo keby ste sa miesto ďalšej hádky najedli, nech môžeme čo najskôr vyraziť na cestu?“
„Nie zlý nápad,“ povedal starec a do ruky schytil svoju otlčenú misku a podal ju žene. Tá mu do nej naložila niečo, čo starec nespoznával. Voňalo to však lahodne, a o chvíľu už vylizoval misku do čista. Mladík ho celý čas sledoval, nespúšťal z neho oči. Až keď si starec spokojne odgrgol, podal svoju misku žene.
„Azda si nemyslíš, že by som tú váru otrávila.“
„Opatrnosti nikdy nie je dosť,“ odvrkol mladík, zatiaľ čo fúkal do misky. „Čo to vlastne je?“
„Dusené mužské stehno, cibuľa a mrkva.“
Obaja muži náhle stuhli a načiahli sa za zbraňami. Žena sa však len zasmiala a pokrútila hlavou.
„To ste naozaj až takí podozrievaví? Kde by som asi už len schovala niečo také na sebe? Som použila len to, čo máte vy. A trochu korenia od Sorbov, čo mi ešte zostalo.“
„Odkiaľ si sa k tomu dostala?“
Dobre vedel, koľko stojí aj najmenšia štipka takého korenia v Blave. Doslova ho vyvažovali zlatými prútmi.
„Ešte donedávna som tam bývala,“ odvetila potichu žena.
„Čo sa stalo?“
„Morárski otrokári.“
To jediné slovo stačilo na to, aby obom mužom prebehol mráz po chrbte. Chýry o ich krvilačnom plienení pohraničných dedín, unášanie ľudí a ich následné obetovanie nedávali mnohým spávať. Ako mávnutím čarovného prútika sa zmenil ich postoj voči neznámej.
„Takže... oni ťa...“
„Áno. Nie len jeden, nie len raz.“
Mladík škaredo zahrešil a znechutene si odpľul.
„Nevedeli sme to, ja... Odpusť mi moje správanie, prosím.“
„Nič sa nestalo,“ odvetila žena, v tvári prázdny výraz. „Nič na tom už nezmením, takže sa tým netreba zaoberať. Navyše o súcit nestojím,“ dodala keď videla, ako sa starec už už chystá niečo povedať. „No ale nestrácajme už viac čas. Čím skôr budeme v dedine, tým nám všetkým bude lepšie, nemyslíte?“
Muži len prikývli.
***
„... nič viac. Potom mám už len matné útržky na to, ako utekám lesom, od strachu a žiaľu takmer pomätená,“ žena hovorila, zatiaľ čo ju starec, ktorý bol po jej boku, počúval. Mladík bol nejakých dvadsať krokov pred nimi. Miesto jej rozprávania sa viac snažil načúvať zvukom lesa, cez ktorý práve kráčali.
„Prekliate prašivé psy, už ich mal konečne niekto vykántriť do posledného,“ povedal starec. „Pamätám si ako decko, keď raz alebo dva krát rabovali aj v týchto končinách. Ledva sme im stihli utiecť, aj to len s holou kožou. Strašné vôbec na to pomyslieť.“
„Ak by sem prišli, raz-dva by sme si s nimi poradili,“ odvetil mladík a obzrel sa dozadu, no starec so ženou nezdieľali jeho optimizmus. „Netvárte sa tak kyslo. Veď raz sme ich už odrazili, no nie?“
„Nezažil si to, nevieš vôbec o čom hovoríš. Celé mestá a dediny boli spálené na popol, mŕtvoly sa váľali doslova všade kam si sa pozrel.“
„To bolo ale vtedy,“ trval na svojom mladík. „Verím tomu, že teraz by sme ich oveľa ľahšie. Čo ty na to?“ spýtal sa ženy. Tá sa len neveselo usmiala.
„Už mám dosť zážitkov s nimi. Budem radšej, ak už nikoho z nich neuvidím až do smrti.“
„Čo už s vami,“ povzdychol si mladík, vytiahol spoza opaska nôž a začal si ho pohadzovať medzi rukami. „Ja by som sa hneď vydal na nejakú trestnú výpravu, z takých býva najlepší lup a navyše... Do riti!“ Mladíkovi nevyšla posledná finta, nôž sa mu zarezal hlboko do dlane ľavej ruky. Od bolesti a hnevu škaredo zahrešil, zatiaľ čo už prvé kvapky krvi padali na sneh.
Sám bol prekvapený, ako veľmi ho bolesť ochromila, doslova pulzovala celým jeho telom, v ušiach mu priam hučalo. Zdalo sa mu, že niekto za ním niečo povedal, no nedokázal sa na to sústrediť, bolesť bola priam ochromujúca.
„Kurva,“ dostal zo seba nakoniec. „Poďte sem niekto,“ precedil cez zaťaté zuby
Nik sa však neozýval, ani ku nemu nepodišiel.
„Čo ste onemeli či-“ Slová sa mladíkovi zasekli v krku akonáhle sa otočil. Dokonca aj bolesť odišla do úzadia. Uvedomoval si iba teplý moč, ktorý mu stekal po stehnách. Miesto starca a ženy totižto videl scénu priam vytrhnutú z pekla.
Na zemi ležal starec. Brucho otvorené, črevá sa váľali všade na vôkol. Ruky aj nohy mal odporne vykrútené a polámané, z ľavého stehna mu chýbal poriadny kus mäsa.
Najhoršie na ňom však boli jeho oči. Rozšírené, celé krvavé, z posledných síl žmurkajúce. Ústami slabo hýbal, akoby dúfal, že mladík ho ešte môže zachrániť od netvora, ktorý stál nad ním.
Beštia.
Výškou presahovala aj najväčších medveďov, aj keď hlavou sa skôr podobala na vlka, či psa. Čierna kožušina, na ktorej viseli roztrhané zvyšky šiat, kontrastovala so všadeprítomným snehom. Pazúry aj tesáky sa jej leskli od krvi. Oči žiarili krvavočervenou farbou, priam z nich sršal hnev a hlad.
„Krv. Krrrrrv,“ zavrčala Beštia a vykročila ku mladíkovi.
Zopár sekúnd sa okolím niesli zvuky trhania mäsa a lámania kostí.
A potom tichý ženský plač.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

MartinB
SPOILER ALERT:
Nezda sa mi, ze keby si pohadzujem noz v rukach, zabodne sa mi cislo svojou vahou do ruky tak hlboko, aby som vdaka tomu nepocul, ze sa za mnou odohrava trhanie mäsa a zvuky s tym spojene, ale to som ti tusim uz spominal v betareade. Najma ak sa potom aj pri nom okolím niesli zvuky trhania mäsa a lámania kostí. Najma ak viem, ze tam niekde moze byt bestia, isto by som spozornel.
Ale to je asi tak vsetko co k tomu mam. Atmosfera sa mi pacila, číta sa to dobre, cize 8/10.
09.09.2023
BocianSara
Skvelá poviedka. Páčilo sa mi ako Jegor a Rudra hneď po rozprávaní dievčaťa preberali obe možnosti, ktoré mi napadli – či je ona to monštrum alebo len prežila jeho útok. Pekne vykreslená paranoja a ako sa ľudia dokážu zamotať vo vlastných myšlienkach a argumentoch.
09.09.2023
Lucika
Fajn poviedka :) malo to dobrú atmosféru. Mám rada také to dohadovanie, keď sa nevie kto je kto. Nejaké chyby som nepostrehla, akurát som si všimla, že v posledných pár odstavcoch sa častejšie vyskytovalo slovíčko "priam".
Inak súhlasím s komentárom MartinaB, porezanie dlane asi nevyvolá až takú bolesť, ktorá by prehlušila trhanie človeka za ním.
11.09.2023
Hieronymus
Pre mňa najlepšia poviedka tohto kola. Zručne napísaná konverzačka, celý čas si drží atmosféru, je tam napätie, veľmi ma to bavilo.
Mám tu pár nezrovnalostí. Prvá je, že prečo predpokladajú, že beštia je vlastne človek, ktorý sa na ňu premení. V texte to nie je. Možno je to naznačené, ale nevidím to tam. V noci narazia na dievča, ktoré je zmätené a premrznuté, nepamätá si, čo sa stalo a mladý usúdi podľa výrazu tváre a toho, že nepovie "pach", ale "vôňa" v spojitosti so spáleným mäsom, že je beštia. Neviem no, ale spomienky, hlavne tie traumatické vedia byť mätúce... a prečo si je istý, že dievča hovorí práve o ľudskom mäse? Vraj na svadbe našli telá, ktoré niekto nahádzal do ohňa a obhrýzol. Dobre, mladý veľmi chce, aby dievča bolo beštia, ale odkiaľ vie, že beštia je človek premenený na zviera. Jasne, aj mne to napadlo, že môže byť beštia, ale keď si predstavím ako sedím pri ohni a zrazu mi spoločník donesie premrznuté dievča, tak nečakám, že je to nejaký netvor a je mi jedno, či to čo hovorí je zmätené.
Ale asi sa rýpem v detailoch.
Potom mi nesedí, že idú po beštii dvaja. Vraj sa z okolia zliezajú chlapi, aby to zviera ulovili, prečo sa nepridali k väčšej skupine? Poviedka mi podsúva, že títo chlapi nie sú úplní idioti, tak prečo veria tomu, že zvládnu premôcť tvora, ktorý vyvraždil svadbu. A idú proti beštii s nožom a sekerou. Sekera je ešte OK, ale ten nôž... A prečo do toho idú spolu? Obaja vedia, že ten druhý klamal a s takýmto človekom sa chcú ocitnúť uprostred mrazivej noci niekde v prdeli? A keď im je to jedno, tak čo môžu jeden druhému ponúknuť? Jeden je mladý a neskúsený a druhý možno skúsený, ale starý. Každý je členom tej skupiny obyvateľstva, ktorá majú najmenšiu šancu poraziť beštiu. A aj keby... sú len dvaja.
No a ten koniec... Nie, naozaj neverím, že by nôž spôsobil akékoľvek zranenie pri pohadzovaní. V prvom rade, čo je to za nemehlo, že nevie chytiť nôž a po druhé, je to takmer nemožné, aby nôž prenikol kožou. Pokiaľ teda nemá niekoľko kíl, ale to asi nemá. A keby aj, tak nespôsobí nijaké omračujúce zranenie. A aká je vlastne rýchlosť premeny tej beštie? Pri nej moje auto štartuje pomaly ako raketoplán :D
Škoda toho konca, pripadalo mi to, ako keby došli nápady.
No ale napriek týmto mojím kecom je to fakt najlepšia poviedka kola.
12.09.2023
Veles
Hieronymus to zase dobre zhrnul :D Mne vadilo, že tam síce zazneli ich mená, ale vôbec sa nepoužívali. V takom prípade tam ani nemuseli byť, nie?
12.09.2023
Martin Hlavňa
No. Na začiatku, keď ju našli a rozprávali sa som si napísal poznámku "No tak teraz je jasné, že tá žena bude monštrum. Ale dúfam, že sa mýlim." Potom som sa potešil, že sa mýlim, len preto aby ma koniec dorazil, že to bolo presne ako som čakal. Chápem, že to bol zámer ako zmiasť čitateľa, ale nesadlo mi to. To, že premena je nedobrovoľná a spúšťač je krv je fajn (aj keď trošku klišé). Atmosféra a paranoja bola veľmi dobrá, aj keď asi od polky som poviedku tlačil očami, lebo som chcel, aby sme sa už pohli ďalej.
23.09.2023
Tom Hotep
Táto poviedka ma zatiaľ zaujala najmenej. Nesympatické postavy, priveľa rečí a až príliš predvídateľný koniec. Holt nejako to nevyšlo.
07.10.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.