Takto si Peter veru oslavu prvého výročia s Aničkou nepredstavoval.

Stretol ju asi pred rokom aj pár dňami v biliardovom klube. Spolu s kamošmi si užíval piatkový večer, nasával jedno pivo za druhým a znemožňoval sa pri triafaní bielej guličky do jamky. A vtedy sčista-jasna uvidel ju. Sedela pri bare s kamarátkou, na sebe mala letné šaty nebesky modrej farby, na perách je neustále tancoval nesmelý úsmev a tenkými nohami kopkala vo vzduchu. Boli síce zabraté do družného rozhovoru, ale Peťo vedel, že to musí urobiť. Poznáte taký ten pocit, keď vám čosi zhora povie teraz, alebo nikdy? Ten pocit presne mal. Hodil do seba zvyšok piva a oslovil ju. Najprv sa síce s chichotom zdráhala, ale napokon súhlasila so schôdzkou. Vymenili si čísla a ďalej mal ich vzťah rýchly spád. Prvú pusu si dali na druhom rande a po troch mesiacoch mala už kľúč od jeho bytu. Nemohol sa sťažovať. Chodil so ženou svojich snov.

Anička bola v jeho očiach naozaj dokonalá. Miloval jej smiech, miloval ako vedela byť roztomilá ale i zmyselná, rovnako však miloval aj jej detinskú stránku, nemotornú stránku a jemne bláznivú stránku, keď dokázala celý večer poskakovať po byte na hity Duran Duran len v ponožkách. No veď, prečo by sa vlastne sťažoval? Ich vzťah bol harmonický, žili naplno a plánovali spolu budúcnosť.

No a potom Anička povedala tú osudovú vetu.

"Sme spolu už rok, chcela by som ťa predstaviť svojim rodičom," zavrtela noštekom.

Peťo naprázdno preglgol. Vedel, že Aničkini rodičia ho nemajú príliš v láske. Jej otec bol vlastník bohatého stavebného impéria a jej mama bola známa prominentná lekárka. Obaja si mysleli, že nie je pre ich dcéru dosť dobrý, a veru nevynechali ani jedinú chvíľu nato, aby to dali svojej dcére najavo.

"No... dobre teda," prikývol napokon. Vedel, že sa osobnému stretnutiu skôr či neskôr aj tak nevyhne. Nech to má teda z krku.

A tak teraz stál v najlepšej bielej košeli, tesilkách a lakovkách pred bránou honosného sídla a v rukách pevne zvieral načuchranú kyticu. Anička stála vedľa neho a nepokojne ho pozorovala.

"Zvládneš to?" opýtala sa.

Peter preglgol a prikývol.

"Vieš, láska... je ešte jedna vec, ktorú som ti zabudla povedať... a je trošku divná," zašepkala Anna.

"Áno?" opýtal sa, avšak v hlave mu lietalo skôr čosi ako ja viem, že je divná. Vlasníte polku tohto mesta.

"Totiž... o mojich rodičoch si asi už čo to počul. A vlastne aj o mne, predpokladám."

Peťo neveriacky zažmurkal. "Hej, čosi som už o tebe počul. Žijem s tebou, ak si si nestihla všimnúť."

Anička sa len pousmiala.

"Nemyslím to tak. Totiž, Anička nie je tak úplne moje pravé meno. Je to skôr meno, ktoré používam v tejto krajine."

"Hm? A ako sa teda voláš?" preglgol Peter naprázdno.

"No... moje pravé meno je Aténa. A pochádzam pôvodne z Grécka... No a moji rodičia..."

Anička nestihla dopovedať. Mohutné dubové dvere sa zrazu rozleteli a v nich stále namosúrene vyzerajúci chlap. Vzhľadovo mal okolo šesťdesiatky, bronzovú tvár mu zdobila bohatá šedivejúca brada. Zaodetý bol do dokonale padnúceho obleku a na kravate mal vzor zlatých bleskov na indigovom podklade. Nedôverčivo si premeral oveľa nižšieho Petra pred sebou.

"Tak teda vitaj, Peter. Naša Aténa nám o tebe veľa hovorila," zavrčal, avšak v očiach sa mu zrazu roztancoval drobný ohníček. Veď napokon, jeho dcéra tohto drobného smrteľníka ľúbi. Možno si k nemu aj on, mocný boh blesku, napokon nájde cestu.

Pozval oboch dnu a zavrel za sebou dvere.