Zverilex bol veľmi luxusný podnik. S veľmi luxusnou klientelou. A ešte luxusnejšími tanečníčkami. Interiér bol takmer celý zahalený v temnote, obrovský tanečný parket osvetľovala jediná sviečka v strede miestnosti, ktorá ako droga privolala všetky mole a hmyz, aby sa zvíjali v jej svetle. Klienti so stavcami a srsťou sa zhromažďovali skôr mimo jej dosahu, v tmavých kútoch, často zakrytých, odkiaľ sa v popolnočných hodinách ozývalo spokojné vrčanie. Foajé po obvode klubu boli rôznych veľkostí, aby sa tam dobre cítili rovnako tak myši ako aj medvede. A hlavne, aby sa cítili bezpečne. Zveri sa neradi miešali – čosi z ľudských zvykov sa na nich predsa len nalepilo.

Vonku pred barom postávali sovy a držali tabule s nápismi ako: „Úpadok spoločnosti!“ „Konečne máme planétu pre seba a kopeme si vlastný hrob!“ „Diabol bol síce had, ale to neznamená, že bude k plazom v pekle milosrdný!“ alebo jednoduché: „Zavrite Zverilex, myslite na svoje deti!“

Občas tam postávali aj kone. Alebo mačičky. Akékoľvek zviera s veľkými očami bolo skvelým adeptom na rozsievanie svojich právd, málokto im vedel odolať. Alebo aj malým, rozkošným zvieratkám.

Málokto však vedel odolať aj rozkošným zvieratkám v klube. Jedna myšička s bielobielou lesklou srsťou sa práve upravovala v šatni za pódiom, pripínala si na ušká zlaté retiazky a spokojne si pospevovala.

Z rituálu ju vyrušilo zaklopanie na dvere.

„Čooo?“ zapišťala podráždene.

„Aj ja sa potrebujem upraviť.“

„Choď do riti, ty starý, vypelichaný kocúr! Aj tak ti nič nepomôže, aby si vyzeral dobre!“

Spoza dverí sa ozval unavený povzdych – Muco bol už na blbé reči svojej „kolegyne“ zvyknutý, ale v žiadnom prípade dnes nemal chuť ani čas hádať sa s ňou.

„Ale ja sa musím upraviť, vyskakujem dnes z torty!“

Miška ustrnula s rúžom pred zrkadlom. „To fakt? Ja dnes vyskakujem z torty!“

„Je tu dnes viacej osláv. Má byť plný barák, tak si švihni, nech sa všetci stihneme nachystať, nie si tu jediná!“

Dvere sa naveľa otvorili, ale keď Miška okolo Muca prechádzala, zaryla mu pazúrom na miesta, kde by to obyčajne veľmi šteklilo.

„Au! Čo ti šibe?“

„Kľud! Kľud na chodbe!“ vyštekol ochrankár a vyhadzovač v jednom, prašivý vlk Segal, ktorého každodennou úlohou bolo okrem vyháňania nadšencov z transparentmi spred baru aj dozeranie na to, aby Mišku niekto za jej nevymáchané reči nezmlátil. A vôbec, aby to všetci v zdraví prežili, lebo opitá spoločnosť všakovakých druhov sa na uzde po polnoci držala len veľmi ťažko.

„K stene, k stene! Urobte miesto!” pokrikoval Segal na tanečníkov, ktorých sa zrazu na chodbe vyrojilo akosi veľa, lebo o chvíľu sa začínalo prvé číslo večera.

„A to ti aj zaplatia?“ rýpala ďalej Miška do Muca, ale z hlasu jej kričala zjavná žiarlivosť. Väčšinou bola vždy prvá, kto dostával ponuky na súkromné čísla a oslavy, za vyskakovanie z tôrt mala tie najlukratívnejšie zárobky.

„No jasné, niekomu som padol do oka minulý piatok. Je to uzavretá spoločnosť.“

„Takže mi nepovieš, kto to je.“

„Nie,“ odsekol Muco.

„Niekto si tu reálne myslí, že si dobrý tanečník a chce ti za to zaplatiť, ale v žiadnom prípade mi nepovieš, kto to je.“

„Áno.“

Miška vyprskla smiechom. „Samozrejme, totally legit...“

„Držte už huby, už začína hudba!“ zasyčal Segal a rukou nervózne siahol do vrecka, ale nič odtiaľ nevybral. Ešte nie, ešte si nemôže zapáliť, najprv musí tých dvoch odtlačiť aj s tortami do správnych foajé. Až sa Miška ovinie okolo myšiaka lúčiaceho sa so slobodou, bude môcť odšprintovať na zadné parkovisko a poriadne sa tam vydymiť. Až dovtedy ho bude všetko, ale že kompletne všetko totálne znervózňovať.

„Vĺčik, vĺčik, kde máš tĺčik? Vĺčik, vĺčik...“

Segal zotrel Mišu pohľadom.

„No čo?“ urazila sa umelkyňa. „To je solídne hlasové cvičenie! Vĺčik, vĺčil...“

„Chápeš to?“ obrátil sa Segal na Muca, v ruke cigareta, akoby zabudol, že je ešte stále vnútri. „A to mám dnes výročie. Desať rokov v tomto bordeli.“

„Ja by som to nenazva...“

„Bordel to je!“ šťukol zapaľovačom. Ale nezapálil si. „Zalezte si už do koláčov!“

Tlačil pred sebou dva obrovské vozíky s dvoma obrovskými tortami z rybičiek, smotánok, hlúpostí... Nelákala ho ani jedna z nich. Predieral sa cez dav asi milióna pávov, a tie blbé sliepky niežeby vzlietli a uvoľnili mu cestu, kdeže! Normálne mu ešte naschvál vliezli do rany, bol si tým istým.

„Pozóóór! Pozóóór!“ zavíjal monotónnym hlasom, hypnotizovaný pohľadom na zadný vchod, na mesiac, ktorý bolo vidno cez sklenené dvere. Kráčal k nemu tak pevne, až skoro zabudol, že má ešte predtým nejakú úlohu. Vozíky čo najrýchlejšie vtlačil do foajé, jedna, druhá torta, dve obrovské mašle na maličkých huňatých hlavičkách vyskočili za absolútneho nadšenia pred rozgurážených divákov a on bežal, utekal, cez dav na chodbe, proste von, na slobodu, lebo toto... Toto predsa len nie je pre neho. Keby si mohol vybrať, bol by robil niečo iné, niečo, kde by trávil celý deň vonku. Niečo... čokoľvek.

Miška rozpažila jemné rúčky a vyskočila pred svorku mačiek. Zreničky sa im od radosti roztiahli snáď na pol hlavy.

„Tak tomuto,“ zatiahla tá najväčšia, „hovorím narodeninový darček.“

A vy viete, čo sa stalo. Na druhý deň sa verejná mienka, podporená malými hlodavcami, postarala o to, že Zverilex zavreli.