,,Ježo Azral, vstávaj! Je to tu! Dnes sa to koná!” kričal nadšený ježko Miloš. Mal ešte len rok, a bol neuveriteľne nadšený, lebo jeho vlastný dedko mal práve v ten deň desať. Oslavu spolu s ostatnými stvoreniami z Ríše Mrakov, v ktorej všetci žili, plánoval už dlho. Desať rokov bol pre hocaké zviera ctihodný vek a on si bol istý, že táto oslavu bude nezabudnuteľná.

***

Zatiaľ čo Miloš mal za úlohu zobudiť ježa Azrala, zvyšok rodiny pilne pripravovali oslavu. V záhrade za ich malým, no útulným domom, boli po veradne povešané kvety, girlandy a niekto sa dokonca pozabudol a priniesol balóny. Od rána tam bolo rušno, všetci na niečom pracovali, a tak nebolo prekvapivé, že sa zabudlo na tortu.

,,Ty si ju mal doniesť!” obhajovala sa dcéra oslávenca, Amélia.

,,Ale kdeže! Ja som mal na starosti pozvať všetkých!” obraňoval sa ďalší člen rodiny. Ešte chvíľu to takto pokračovalo, jeden na druhého ukazovali prstom, dokým sa Amélia rozhodla, že sa ujme pečenia torty.

Ihneď by sa do svojej úlohy pustila, avšak čoskoro zistila, že nemajú cukor. A tak sa vydala na cestu do najbližšieho obchodu, ale aj tam zožala neúspech. Skúsila to ešte v ďalších šiestich obchodoch, ale v každom jej bolo povedané, že žiadny cukor nemajú.

Po odchode z posledného obchodu bola zúfalá. Jej jediný stále žijúci dedko mal narodeniny a oni preňho nemali tortu. Hanbila sa doma ukázať bez cukru, ktorý si bola presvedčená, že potrebovala, a naďalej kráčala ulicami.

Onedlho uvidela dom čarodejníka, a napadla ju trochu hlúpa myšlienka. Nevedela si dať rady, nikto jej nevedel vysvetliť, čo sa deje, a tak čiastočne zo zúfalosti a čiastočne zo zvedavosti, mu zaklopala na dvere.

***

,,Nikto v našej ríši nemá cukor?” čudoval sa ten potom, ako Améliu vypočul. Tá by sa aj začervenala, keby to bolo možné, ale v jeho tvári, možno očiach, a možno sa jej to len zdalo, uvidela, že tento čarodejník niečo vie.

,,Neviem či vôbec nikto, ale v tomto okolí veruže nie. Viete o tom niečo?” Ani sa nepokúsila skryť fakt, že vie, že on niečo tuší.

,,Viete ja som čarodejník,” začal a Amélia ignorovala hlúpe poznámky, ktoré sa jej neoplatilo vysloviť, zatiaľ čo on pokračoval: ,,ale mám aj brata, Meliáša. Vlastne je to moje dvojča. Myslím, že môžem povedať, že zlé dvojča...” oznámil.

,,Zlé dvojča?” Amélia sa preľakla. Vždy mala akési veľké srdce, a veciam sa jej ľahko verilo.

,,Áno. Myslím, že sa pokúša upútať moju pozornosť, pretože niečo plánuje.” Čarodejník naďalej rozprával, mámil dobrosrdečnú Améliu peknými slovami, ako ho len on môže premôcť, a že ho musí kúzlami privolať aby tak mohol urobiť.

,,Privolajte ho!” vykríkla Amélia ihneď.

,,Nie je to také jednoduché...” opäť začal dramatický preslov: ,,Potrebujem na to pichliač od pravého ježa.” povedal, ale nie všetko. Zvyšok si nechal pre seba, tak isto ako pravdu.

,,Ja som pravý jež.” povedala odhodlane Amélia, tak zažratá do rozprávok, do ktorých bola motaná, že aj zabudla, že ide iba o cukor, a nie záchranu jej rodiny. Čarodejník samozrejme nič iné neočakával, a povedal, že proces privolávania môže začať ihneď.

***

Presunuli sa späť do predsiene, čarodejník prisahal, že jeho dvojča sa objaví pred vchodovými dverami, ale až v jeho prítomnosti ich môžu otvoriť, a presvedčiť sa. V niečom neklamal, pred dverami sa skutočne niekto objaví, ale niekto, kto pred tým neexistoval. Toto jeho dvojča bude v skutočnosti klon, ďalší čarodejník, a keď budú dvaja, tak potom ich už nič nezastaví.

Čarodejník začal rituál ihneď po bolestivom odobratí dvoch ostňov od Amélie, vraj pre istotu. Na prvý pohľad nešlo o nič drastické. Pod kobercom sa skrýval jednoduchý kruh, nakreslený červenou farbou, ako čarodejník tvrdil. Do stredu sa sám postavil a začal mávať ostňom od Amélie, ktorá ho udivene sledovala. V skutočnosti čarodejník nepotreboval jej pichliač, ale dušu. To jej však neplánoval prezradiť a tak rituál pokračoval.

Všetko išlo ako malo, vonku sa začalo zmrákať, Amélia stále nič netušila a čarodejník bol bližšie k svojmu cieľu ako kedy predtým. Avšak vtedy, v úplne náhodnej chvíli, niekto do predsiene vtrhol.

,,Čo sa to tu deje?” zvolala mladá jašterica, nie takého druhu aký poznáme, ale väčšieho, priam rozprávkového vzrastu.

Čarodejník sa prv preľakol ale pokračoval v rituáli, nepokúšal sa ani prestať, ani vysvetliť čo sa deje, a tak Amélia začala vysvetľovať.

,,Nie! To nemôžeš! Amélia, čo nevidíš, že klame?” Jašterica Alica sa snažila Améliu presvedčiť, že to nie je tak, ako čarodejník vraví, ale ona bola tvrdohlavá.

Zatiaľ čo obloha vonku stále viac tmavla, Alica otvárala dvere v čarodejníkovom dome, a ukazovala Amélie pravdu. Až v poslednej miestnosti, do ktorej otvorila dvere, bolo to, čo hľadala. Telá zvierat, ktoré čarodejníkovi už naleteli, a živý sa z toho nedostali. Žiadne z nich nebolo dostatočne dobré, aby mu vyhovelo, a z hnevu si ich telá uchovával.

Nedbalo porozhadzované po miestnosti, ktorej zápach musel byť čarovne ukrytý, pretože inak, by mu na dvere Mračný Výbor klopal o mnoho skôr. Odtiaľ bola aj jašterica Alica, poslaná, ako jedno z málo čarovných zvierat, aby čarodejníka zastavila.

Keď Amélia uvidela pravdu, na mieste zamrzla od strachu, nervozity, hnevu i nevoľnosti. Alica už nemohla viac čakať, kým sa ona uvedomí a začala boj s čarodejníkom. Vedela, že jej šanca nie je vysoká, rituál už bol skoro hotový, ale aj tak sa pokúsila.

A dobre, že tak spravila. Čarodejník akurát vysielal svoje zmysli, aby zistil, kde je Amélia a toho Alica využila. Vystúpila z domu, zadívala sa na mračná, v ktorých bola všetka mágia, a začala ju prenášať do seba. Tým oslabila čarodejníka, ktorý začal odporovať, ale márne. Skúšal všetko, minul každý trik z rukáva, ale Alicu nezastavil.

Amélia bola niekde v dome, stále nepripravená čeliť pravde, keď Alica zasadila konečný úder, čarodejníkovu dušu ukryla v najbližšej veci, ktorou náhodou bol práve Améliin osteň. Následne ten zapečatila, aby ho už nikto nevyslobodil, a vydala sa hľadať Améliu.

***

Tá zostala tam, kde ju Alica zanechala, traumatizovaná z takej maličkosti, že jej niekto klamal, ale aspoň nevidela bitku, ktorá sa odohrala pred domom.

Následné chvíle boli zvláštne pre obidve. Spolu kúpili ježovi Azralovi slané koláče, a Alica bola pozvaná na desiate výročie života tvora, ktorého nikdy nestretla a predsa mu zachránila život, veď desiate výročia nie sú každý deň.