„To čo má akože byť?“ zreval Zlovýr a vrhol sa na vydesených chlpatých tvorov. „Tomu hovoríte torrrta? Húú?“

„Ale vaša milosť,“ zapišťal Muk-Muk a skúsil sa odplaziť z dosahu nebezpečne zahnutých pazúrov. Je presne taká ako ste chce...“ hlas sa mu zlomil uprostred vety ako Zlovýr naň uprel svoj zúrivý pohľad.

„Húúú,“ zareval a vrhol sa na zúfalého škriatka, schmatol ho do pazúrov a vzlietol s ním.

Pod nim videl pištiaci chaos. Časť jeho poddaných sa rozutekala na všetky strany, časť sa v strachu schovávala, kde sa dalo.

„Desať rokov! Desať rokov sa o vás starám, chránim vás a vy taktóóó? Banda jedna nevďačná!“ zreval. V pazúroch sa mu zvíjal zranený Muk-Muk, snažil sa vyslobodiť. To však len znova upútalo démonovu pozornosť.

„Tak ty chceš utiecť? Ale nonono,“ zaškriekal démon.

Potom sa kruto usmial. „Rozmyslel som si to. Dnes nakoniec nemám chuť na tortu, zato mladý magický ušiačik...“.

Muk-Muk na okamih stuhol hrôzou, no potom sa začal zmietať ešte viac, v snahe oslobodiť sa. Ak sa dostane z tých pazúrov, pád možno prežije. No skôr, než mohol čokoľvek ďalšie spraviť ho ostré pazúry vyhodili do vzduchu a obrovský zubatý zobák zovrel jeho úbohé telo. Niečo škaredo puklo, keď Muk-Muka soví démon prehĺtal.

„Jednohubka,“ zasmial sa Zlovýr. „Kto je ďalší na rade? Kde je kuchár?“ ozval sa burácajúcim hlasom pripomínajúci hrom.

„Pán môj,“ ozvalo sa tiché zapišťanie. Tweek, ktorý len nedávno vystriedal na poste hlavného kuchára svojho predchodcu zbledol, schúlil sa do klbka a čakal na svoj osud. Dúfal, že to bude mať za sebou rýchlo, nechcel aby dopadol ako jeho predchodca, zapečený v jemnom syrovom koláči.

Obrovská sova, zamávala krídlami a dosadla na vrchol torty. Pazúry sa jej pritom zaborili do fondánovej polevy, spod ktorej vytryskol malinový džem, červený ako krv.

„Tam si! Myslím, že budeme potrebovať nového kuchára,“ zasmial sa nahlas.

Už-už sa chystal zoskočiť a vybaviť si to s nebohým Tweekom, no najskôr sa musí dostať z tohto... Znechutene pritom pozrel na svoje nohy, celé červené od džemu. Na chvíľku sa zastavil, len na okamih, dosť na to, aby sa mu v hlave zjavila myšlienka na jeho mladosť. Na dobu dávno pred tým, než sa stal obávaným sovím démonom, vládcom lesa. Tá spomienka mala príchuť malín a vôňu jarného vánku. Tak sladká. Tak omamná.

Zlovýr potriasol hlavou. Zrazu sa cítil taký malátny. Unavený a slabý. Chcelo sa mu spať. Znova pozrel na tortu, v ktorej mal už zaborené celé nohy. Jeho pôvodne biele perie malo farbu krvavých malín. Boli to vôbec maliny? Zaklonil hlavou a skúsil vyvolať nejaké kúzlo, ale nevedel si spomenúť na ani jedno. Niečo mu ochromilo pamäť a celé telo. Nedokázal sa ani pohnúť!

„Hneď ma vysloboďte! Rozkazujem vám to!“

Snažil sa vyslobodiť, ale nedalo sa. Telo akoby mu skamenelo, a prebáralo sa hlbšie a hlbšie do narodeninovej torty.

Videl, ako sa ruch vôkol neho upokojil.

Zbadal Tweeka. Už sa neschovával, už sa netriasol strachom. Spolu s ostatnými sluhami postupne postával bokom, zvedavo nakúkal na svojho pána a sledoval, ako slabne.

Démonická sova sa znova otriasla. V torte bola uväznená už po hrudník. Krídla celé od toho podivného džemu.

„Húúúú, vy pliaga! Vzbura! Čo ste to?“

„Jed,“ ozval sa napokon Tweek. V packách držal fľaštičku s tekutinou malinovej farby.

„Jed v torte!“ Nedokázala sa vôbec pohnúť. Bola takmer úplne paralyzovaná a torta pôsobila ako obrovská jama plná malinového bahna, z ktorého niet úniku.

„Nie.“ Prerušil ju iný chlpatý škriatok. „Respektíve, nielen.“

Z torty mu už vytŕčala len hlava. Gúľal buľvami a očami metal blesky, no nič mu to nebolo platné. Zlovýr slabol, ledva rozprával a tak chvíľku trvalo, kým mu to došlo.

„Vyyy. Húúúú. Malííí. Hnusníííí.“ Vydal zo seba chrapľavým hlasom.

Boli to posledné slová, ktoré zo seba vydal.

Tweek sa usmial. Konečne odstránili tyrana! Vzbura bola úspešná!

Avšak ten úsmev bol smutný. Dobre vedel, akú cenu zaplatili všetci ostatní prítomní. Všetci tí, ktorí sa podobne, ako Muk-Muk dobrovoľne rozhodli spraviť zo seba volavku a napiť sa tekutiny malinovej farby.

Tesne pred tým ako spolu s ostatnými padol na zem, sa Tweekovi v pamäti zjavila spomienka na chuť malín a vôňa jarného vánku.