"Dedko, prichádza Ragnarök, koniec sveta!" kričal chlapček cez celý dom, až prišiel do starkého izby, kde sa bez dychu zrútil na dlážku.

Dedko sa ku nemu okamžite sklonil, zobral chlapčeka do rúk a začal ho utešovať.

"Čo sa deje, čo prichádza?"

"Koniec vekov! Fenrisovi synovia naháňajú Slnko aj Mesiac, chcú ich zožrať! Presne tak, ako si mi to hovoril!"

"Ale veď to sú len rozprávky, báchorky na prebudenie fantázie. Určite je vonku len zatmenie Slnka, nič viac."

"Nie, naozaj! Poď von, uvidíš to aj ty!" Vnúčik sa nedal nijako upokojiť, priam sa zadúšal plačom. Dedko už v duchu počul, ako mu bude jeho matka nadávať, keď sa o tom dopočuje. Chlapec je malý, načo ho strašíte tými nezmyslami!

"Tak... poďme sa na to pozrieť," povedal, zložil chlapca na zem, zovrel jeho trasúcu sa rúčku a vydali sa ku dverám. "Ale hovorím ti, nič to nie je." Len čo otvoril dvere, chlapček vybehol ako strela.

"Už ho má, už ho ide zožrať!"

"Ale no, veď sa pozr-" Slová sa mu zasekli v hrdle a oľutoval, že minulý rok pristal na tú operáciu, ktorá mu zachránika zrak.

Po oblohe sa preháňal taký obrovský vlk, až ho nebolo slovami možné opísať. Kožušina čiernejšia ako noc, tesáky jagavé ako hviezdy. Medzi nimi sa slabo trepotalo Slnko, ktoré vzápätí zmizlo v jeho papuli.

"Už mi veríš?!" Chlapec hystericky kričal.

"Ja... ja..." Nenachádzal slová. Tupo sa pozeral, ako sa ku nim blíži obrovská masa vody.

"Aj Jormungandr sa pridal, o chvíľu začne šíriť svoj jed!"

Dedko konečne prešla apatia, schytil vnúčika a vbehol s ním dnu, zatiaľ mu myseľ uháňala.

"Flinta, kde som ju len schoval? Mysli, mysli došľaka!"

"Prídu nás zachrániť Odin a jeho bojovníci z Valhally?"

Vbehli do kuchyne. Cez okná bolo vidieť, ako sa na zem spúšťa ohnivý dážď.

"Alebo nôž?"

"O čom to hovoríš?" spýtal sa chlapček. Dedko ho so slzami pohladil, objal, a otvoril zásuvku. Z nej vytiahol dlhý nôž, ktorý predchádzajúce ráno naostril.

"Neboj sa, čoskoro bude po všetkom."