Vo vydýchanom vzduchu sa miešal pach rozliateho piva, parfémov a potu. Keď Anna vyšla z klubu, nočný vzduch ju príjemne chladil na koži, silný vietor hneď odvial časť alkoholového opojenia. Zhlboka sa nadýchla a zamierila po nábreží na zastávku. Sama. Klepot podpätkov sa na prázdnej ulici zvláštne ozýval, tak nahlas, až mala tak trochu chuť vyzuť sa a pokračovať naboso. Na sekundu zastala, aby uľavila rozboľaveným členkom, keď okolo nej prebehol pes. Veľký a huňatý, asi nejaké severské plemeno. Zmizol v bočnej uličke, ale keď do nej nazrela, nič nevidela, iba vysokú postavu v plášti a klobúku, asi nejaký kostým, Al Capone alebo taký niekto.

„Toho psa by ste mali mať na vôdzke,“ povedala. Normálne sa neprihovárala cudzím ľuďom, ale drinky ešte predsa len účinkovali. Neznámy prikývol a ona pokračovala v ceste.

Autobus zmeškala o niekoľko sekúnd. Hneď ako videla, že sa už hýbe, rozbehla sa, ale vodič už nezastavil. Zbytočne skontrolovala tabuľu s cestovným poriadkom, ale nič sa nezmenilo. Nočáky stále chodili len raz za hodinu. Vytiahla z kabelky mobil, že si zavolá taxík. Vybitý. Toto bude ťažká noc. Dilemu, či počkať na zastávke alebo vyraziť Bratislavou pešo na štekloch, vyriešili dvaja podnapití mladíci, ktorí sa motali okolo a začali na ňu pískať. Vyrazila do noci, preklínajúc spolubývajúcu. Najprv ju vytiahla na Halloweensku párty, na ktorú Anna ani neplánovala ísť, a potom ju nechala napospas osudu a vyrazila preč s nejakým chlapom.

„Aká si hrdá!“ kričal za ňou jeden z chlapov. „Mrcha!“ Pridala do kroku. Nezareagovala. Nezastavila. Tvárila sa, že ho nepočuje, hoci žalúdok jej zvieral strach. Za chrbtom sa jej ozvali kroky.

„Počkaj, pobavíme sa!“ Naprázdno preglgla. Proti vysokému chlapovi v teniskách nemala šancu, ani keby mala vhodnejšie topánky. Na lakti pocítila pevný stisk. Otočila sa, a podráždený žalúdok s ňou, až si myslela, že sa namieste vyzvracia.

Boli dvaja. Ten, čo ju držal, bol prekvapivo vysoký, druhý, s vyholenou hlavou bol nižší, ale zato mohutnejší v pleciach. Strach ju, dievča z mesta, ktorému sa nikdy v živote nestalo nič horšie ako opravák zo skúšky, úplne paralyzoval.

Neuvedomila si, čo sa deje, kým holá hlava nepreletel cez zábradlie a nezačula hlasný čľup. Vysokému sa na pleci zjavila mohutná dlaň. Neznámy mu nepovedal nič, len vyceril zuby a kývol smerom k rieke. Dlháň Annu okamžite pustil, ruky vystrel pred seba v zmierlivom geste a bežal vyloviť kamoša.

Neznámy Anne ponúkol rameno ako nejaký džentlmen z dávnych čias. Až keď sa jej trochu upokojil dych, spoznala v ňom chlapíka z uličky, toho s veľkým psom. Vďačne rameno prijala, po zážitku sa jej trocha opory zišla. Bez jediného slova či obzretia prešli k najbližšej križovatke. Muž zastal a spýtavo naklonil hlavu. Kadiaľ?

Cudzinec sa zjavne ponúkol, že ju odprevadí domov. Anna bezmyšlienkovito ukázala doľava. Po chvíli ju chôdza trochu upokojila a konečne si uvedomila, čo robí. Zastala ho a pustila. Priviesť cudzieho človeka ku vchodu. Čo je nejaká naivná dáma v problémoch zo starého románu? Čo sa nepoučila z toho, čo sa stalo pred ledva piatimi minútami.

„Kto vlastne si?“

Neprehovoril. Len jej ukázal dlane v stáročia známom geste a podvihol klobúk. Až vtedy si všimla, aké má zvláštne oči. Akoby sa v šere trochu leskli, ale nevedela prečo, nevydesilo ju to, skôr upokojilo. Už sa ho nechytila, ale nechala ho mlčky kráčať popri sebe. Cítila sa bezpečne ako už dávno nie, snáď od čias, keď ako malá ešte verila, že rodičia všetko vyriešia.

Po chvíli ukázal rukou na oblohu.

Na Mesiac, sfarbený do krvava, padol tieň. No jasné, kdesi na Facebooku zahliadla, že dnes malo byť zatmenie!

„Krása!“ povzdychla si.

Bez ďalších incidentov po polhodine prišli až k Anniným vchodovým dverám.

Z kabelky vybrala kľúče a zaváhala. „Ako sa voláš? Dáš mi aspoň číslo?“ Pokrútil hlavou. Namiesto toho ju pritiahol k sebe a na pery jej vtisol bozk. Neodtiahla sa. Keď sa od seba konečne odtrhli, ukázala na dvere. Chceš ísť hore?

Pokrútil hlavou. Ukázal na mesiac. Tieň už takmer ustúpil. Cudzinec sa smutne, usmial, uklonil a odkráčal.

Anna vybehla hore schodmi, v chodbe skopla topánky a automaticky zamierila na balkón smerujúci na ulicu. Tam bol. Kráčal uprostred cesty, v noci takej prázdnej s rukami vo vreckách. A potom ho zrazu už nevidela. Namiesto jej takmer až románového záchrancu bežal po ceste veľký pes. Nie, vlk. V Bratislave? Zatriasla hlavou.

„Čas skončiť s alkoholom. Nadobro,“ vzdychla si.

***

Mohutné laby zľahka narážali na asfalt, vietor mu príjemne prehraboval srsť. Kým sa stal opäť úplným zvieraťom, hlavou mu prebehla posledná ľudská myšlienka.

"Koľko dobrých skutkov ešte musí vykonať, aby všetko odčinil?"

A potom ostali už len vlčie pudy a radosť z behu.