„Takže 400 mužov, nie viac?“ spýtala sa do ticha. Zvažovala. 400 nie je málo, ale nie je to nemožné.

„Vaše Veličenstvo, 400 mužov na strašiaka? 400 mojich mužov naženie dosť strachu aj bez takej ozruty.“

Generál si odpľul na zem. So skríženými rukami na hrudi prechádzal pomaly pohľadom z kráľovnej na alchymistu a späť.

Nemal vedca rád. Neupieral mu kreativitu, ani úspechy, ktoré ho plne oprávňovali byť teraz v tejto miestnosti. Nerád si to priznával, ale chcel počuť jeho nápady. Iné nápady ako tento.

„Vedieme nerovný boj,“ povedal vedec hľadiac na kráľovnú. „Vaši muži naženú strach aj v menších počtoch, ale strach v srdciach našich nepriateľov je dnes na druhom mieste. Však, generál?“ Otočil sa k starému veliteľovi. „Aj preto to nemôžu byť vaši muži. Budú to moji muži. Nikdy sa nestretnú priamo s vašim vojskom. Budú operovať samostatne, komunikovať len cez presne vyhradených poslov, starostlivo obmieňanými šiframi. Celá vaša armáda musí vedieť a vidieť, že nie len naši nepriatelia majú draka.“

„Je drak reálny?“ Kráľovná nadvihla prekvapene obočie.

„Nie, Vaša výsosť, nie je,“ povedal vedec, takmer otrávene.

„Ale moji muži si myslia, že je,“ povedal ticho generál. Až teraz mu dochádzalo, čo vedec zamýšľa.

„Toto divadlo bude hlavne pre našich ľudí. Ako dlho?“

Vedec sa potešil, že generál pochopil, o čo mu ide.

„Dva mesiace, prvé práce už začali. Spoľahol som sa na to, že chápeme situáciu rovnako.“ Nerád si uvedomil, že hľadí na generála s vďačnosťou. Priveľa krát stáli proti sebe a až kráľovná mala posledné slovo. Cítil sa vtedy ako malé dieťa, ktoré čaká na rozkaz vychovávateľa. Teraz nie.

„Naši muži veria stále viac a viac, že nepriateľ má draka. Tá myšlienka ich okráda o bojovnosť, prichádza k dezercii. Každý neznámy zvuk v boji ich vytrháva z formácií a prehráva naše boje.“

„Čo teda páli naše bojiská?“ otočil sa generál na vedca.

„Lejú na nás horiacu smolu z padákov. V poslednom roku otvorili 7 nových lomov. Nie je ťažké si to spojiť.“

„Vie 500 chlapov čas skrátiť?“ spýtala sa kráľovná.

„Je mi ľúto Vaša Výsosť, 9 žien nevynosí dieťa za mesiac,“ dovolil si zavtipkovať vedec.

Kde tu sa v čiernej noci nad bojiskom rozhorel oheň. Niekedy vyzeral, že padá z neba, niekedy splanul až celkom blízko pri zemi.

„Takže vrchnosť ide aj nás naservírovať drakovi. Musí byť už riadne vypasený,“ zahlásil vojak stojaci v priekope.

„Počul som, že už máme aj my draka,“ odpovedal mu ďalší, sediaci na zemi, vytrvalo žujúc kus chleba. „Že na ňom lieta samotný alchymista a že vie chrliť lávu a kyselinu.“

„Len či sa pánko nezmýli a nepoleje naše nevďačné hlavy, z jeho novou zábavkou.“

Zopár mužov sa sucho zasmialo.

Zem sa začala chvieť a všetci muži sa chopili zbraní. Nocou sa niesol obrovský rachot. Občas to znelo ako kov, bijúci o seba, občas ako rev obrovského zvera. Zvuk neprichádzal z oblohy, ani z pozícií nepriateľa.

Muži vystrašene hľadeli, ako sa pred svietiacim mesiacom stýčila obrovská hlava draka, potom jedno krídlo, potom druhé.

400 chlapov celú noc skladalo nekonečne zložitý stroj. Matné balóny a padáky vystreľovali do vzduchu a stroj sa pomaly vznášal, jedna časť po druhej. Rozohriata pec hýbala hnátmi obrovskej príšery, ako ich ovládal sám Vrchný Alchymista. Išlo to dobre. Svoju prácu poznal a muži boli viac než schopní. Potiahol páku a zo železnej papule vytryskol oheň. Jed si nechal na neskôr. Balóny zdvihli tvora do výšky a mesiac osvetlil Červenú zástavu na dračích krídlach. Zo zákopov sa ozvalo jasanie a bitie zbraní o štíty.

Takto sa napráva morálka.

Videl ako ranné bojisko polieva niečo horiacou smolou. Vzniesol sa bližšie a jedným dychom spálil 4 padáky a 2 balóny nepriateľov. V žiare ohňa videl, že niektoré balóny majú dokonca pilotov. Aspoň niektorí musia prežiť. Doniesť strach svojim.

Na druhej strane stará žena ticho hľadela na draka nad bojiskom.

„Vravel si, že nie je možné, aby sa toto stalo,“ povedala ticho a výhražne.

„Tak predsa majú draka,“ odpovedal jej neveriacky tichý hlas.

Mladý muž sa otočil a rýchlo kráčal na čistinu za lesom. Míňal mužov, ktorý hľadeli na ohnivé divadlo. Držali v rukách zbrane. Šepkali si, niektorí si ho všimli ako prechádzal a salutovali.

Na čistine mladík spomalil.

Vydýchol si a pohladil obrovského tvora, ktorý na nej odpočíval. Ten sa pomaly pohol, otočil k nemu obrovskú hlavu, nechal sa pohladiť po dlhom krku.

„Je čas.“