Nenávidím ju, nenávidím, opakovala si v duchu a s každým slovom prehlbovala ryhu v dubovom stole. Zakrvavené nechty si nevšímala, bolesť rýchlo prejde a rany sa zacelia – na rozdiel od tých vnútri.

Opatrne pohliadla bokom, Tiana sa tvárila akoby nič, s úsmevom sledovala magistru vysvetľujúcu latinskú gramatiku. Ako ju len neznášala – Tianu, samozrejme, latinčinu milovala. Vlastne mala rada všetky predmety, zbožňovala vedomosti, ktoré mohla získať jedine na Akadémii, no prítomnosť temnej víly ju dráždila od prvého dňa.

„Artemisia, vyskloňuješ nám, prosím, piatu deklináciu?“

Zhlboka sa nadýchla a spustila, aspoň v tomto bude lepšia než tá...

-

„Hej, šteňa! Vraj sú v sýpkach potkany, nepomôžeš s tým?“

Artemisia zaťala zuby, dnes ju nevyprovokujú. Zajtra má konečne prísť otec a jej sa podarilo uprosiť magistru, aby mu nepovedala o tom minule. Síce dostala poriadny výprask, musela každý deň pomáhať v kuchyni, no aspoň sa o tom otec nedozvie.

Snažila sa nevšímať si ostatné dievčatá, ponáhľala sa do svojej izby. Bude lepšie, ak sa dnes nebude ukazovať. Vedela, že niektorí ľudia aj neľudia majú proste problém prijať iných – napriek tomu, že neľudia sami boli iní. O ľuďoch s magickým nadaním sa dalo povedať to isté a práve preto ju tu neznášali.

Ona čarovať nedokázala.

-

Napriek tomu mala iné schopnosti a prikrádajúcu sa Tianu cítila – teda vlastne necítila. Temné víly boli jediné bytosti, ktoré nedokázala vyňuchať, akoby ani neboli. Napriek tomu počula niekoho prichádzať a ak nepáchol, musela to byť Tiana.

„Odíď,“ ozvala sa Artemisia, keď víla zastala pred dverami.

„Chcem sa ti ospravedlniť, môžem vojsť?“ Artemisia zo zvyku nasala vzduch, u ľudí by úprimnosť spoznala hneď, no veriť temnej víle bolo hlúpe. Matka ju varovala, vraj niet podlejších...

„Temi?“ dvere sa odchýlili, „Naozaj ma to mrzí. Celé je to nedorozumenie...“

„Dajte mi pokoj.“

„Tak dobre,“ Tiana vstúpila do izby, „ale najprv ma vypočuješ. Mrzí ma, že si na tejto škole, nedorozumenie je, že ťa nejako prijali. Nemáš tu čo robiť, ale rozhodli sme sa, že ti dáme šancu. Odídeš sama po dobrom...“

„Alebo?“ zavrčala Artemisia. Kým si z nej len uťahovali, dalo sa to zniesť. Keď sa naposledy pustili do jej rodiny, vybuchla, no aspoň nikoho nezranila. Ale teraz...

„Nemáš tu čo robiť. Načo je vzdelanie prašivým psom? Však si nepamätáš, ani čo bolo včera,“ Tianin úsmev sa rozšíril, keď sa Artemisia roztriasla.

-

Uvedomovala si, že nekoná správne, no pudy boli príliš silné. Bola hrdá na to, kým je a hoci nepodceňovala iných ako oni ju, urážku nedokázala prijať. Nie od tej chodiacej mŕtvoly bez pachu.

Vydýchla, dôsledky jej činov ju prestávali trápiť, nechala zvieraciu časť vyplávať na povrch. Ľudská by mala ustúpiť a jednoduchšie videnie sveta... neprichádzalo.

„Deje sa niečo, moja milá?“ Tianin medový hlas prenikol do vracajúceho sa ľudského vedomia.

„Ty... čo si urobila!“ vykríkla Artemisia úplne vydesená. Ako rodený vlkolak sa predsa dokázala premieňať kedykoľvek už od mala, nemusela čakať na...

Vrhla sa k oknu.

„Tak ešte raz, Temi. Alebo odídeš dobrovoľne, alebo...“ Tiane sa v rukách zjavil stočený bič.

Zahnala sa.

-

Artemisia cítila, ako jej koža obtáča nastavené predlaktie. Síce sa nemohla premeniť, tá mrcha si vybrala jedinú noc v priebehu niekoľkých rokov, kedy to žiadny vlkolak nedokázal, no vzdať sa nemienila. Chytila bič a potiahla.

Tiana vykríkla, z nejakého dôvodu sa jej magický bič rovnako omotal okolo ruky. Pokúsila sa ho uvoľniť, no nešlo to.

„Odteraz budete spojené,“ zahrmel nad nimi magistrin hlas, „nevzdialite sa od seba viac, než vám dovolí toto puto. Pokiaľ opustí Akadémiu jedna, druhá pôjde s ňou. Rozumiete?“

Prikývli, hoci poriadne nechápala ani jedna.

„V tom prípade, dobrú noc,“ usmiala sa magistra a luskla prstami. Bič zmizol.

-

„Dokedy?“ odvážila sa spýtať Artemisia. Magistra sa vo dverách obrátila.

„Použila som energiu temného mesiaca, drahá. Puto zruší až ten ďalší, podľa všetkého o päť rokov.“