Raz ťa nájdem

Po skončení intergalaktickej vojny v roku 2256 vznikla pátracia jednotka SPES. Jej úlohou bolo zachraňovať pozemšťanov zo zóny konfliktu. Jednotka mala za cieľ riešiť prípadné strety mierovou cestou.
Podporte scifi.sk
V premietacej sále bolo počuť nedočkavý šepot ľudí. Väčšina z nich už sedela na svojich miestach, niektorí uponáhľane hľadali voľné sedadlo so svojim číslom.
Z reproduktora zaznela prvá výzva. „Prosíme divákov, aby sa usadili na svoje miesta. Pre dokonalý hyperealistický zážitok si pripojte elektródy k pokožke hlavy v oblasti spánkov.”
O pár chvíľ neskôr zaznela z reproduktora druhá výzva, na ktorú už publikum zareagovalo hrobových tichom. Znamenala totiž jediné - predstavenie, na ktoré sa všetci tešili, práve začína.
*
Jemný lúč preťal fialovkastú oblohu planéty STR 347-3. Krátke sekundy za ním nasledovala silná rana a potom už len tichý bzukot pristávacej kapsuly.
Šedá farba kapsuly dokonale splývala s okolitou sopečnou krajinou. Pristála neďaleko rozsiahleho krátera, ktorý pripomínal nedávne boje.
Po chvíli absolútneho ticha sa otvorili nenápadné dvere kapsuly. Pomalými, opatrnými krokmi z nej vyšli štyri osoby v priliehavých vojenských skafandroch. Všetky držali poloautomatické zbrane a rozhliadali sa vôkol seba kryjúc si navzájom chrbty.
Všadeprítomné ticho prerušil hlas kapitánky pátracej jednotky: „Ako ďaleko sme od signálu?” spýtala sa stroho.
„Približne päť kilometrov,” odvetil prvý dôstojník pozerajúc na obrazovku navigačného zariadenia.
Kapitánka sa nepokojne rozhliadala po okolí. V mysli opätovne vyhodnocovala všetky možné scenáre. Ozaj chce ísť touto cestou?
Vo svojom živote videla mnoho pustatín zničených bojom. Nebola ani človekom, ktorý by strácal rozvahu. No táto krajina v nej prebúdzala neznámy zlovestný pocit. Obopínal celé jej telo, sťahoval hrdlo a zvieral svaly. Nebol to len prostý strach, tento pocit mal nádych osudovosti.
„Aké sú vaše rozkazy?” prerušil ju rázny ženský hlas vojačky Marsovej. Kapitánka sa nikdy nesklamala v jej lojalite. No dnes v jej hlase spoznala, že nesúhlasí s nečakaným pristátím v tejto prekliatej pustine.
Pozrela na prvého dôstojníka. Stál nehybne s pohľadom upretým na ňu. Premýšľala nad tým, čo mu asi v tejto chvíli beží hlavou. Hľadela mu do tváre, ktorá pripomínala kamennú sochu.
Vedela, že pôjde aj bez nej, bez ohľadu na jej zvolenie. Bol príliš blízko na to, aby ho desila vzdialená vízia vojenského súdu.
Do pátracej jednotky SPES prijímali len ľudí minimálne zasiahnutých vojnou. Takých, ktorí nepátrali po svojich príbuzných, nehľadali pomstu či trest. Jednotka SPES bola mierová, jej princípom bola neutralita. Nezaujímala ju spravodlivosť, nemohla si dovoliť pochybenia vo veciach ťažko nadobudnutého mieru.
Ako už býva ľudským zvykom, chyby sa stávajú. Jednou z nich bolo prijatie dôstojníka Parkera. Kapitánke netrvalo dlho, kým ho odhalila. Poznala protokol, vedela, čo mala v danej chvíli spraviť. Odhaliť ho v zlomku sekundy, podať hlásenie. Ona to však nedokázala, dopriala mu minútu, o ktorú ju prosil. Jeho príbeh vychýlil jej úsudok a ona akosi vedela, že už nebude cesty späť.
Rozhodla sa vtedy a rozhodla sa aj dnes. „Vojačka, vy a doktor ostanete na mieste. Ja a dôstojník Parker pôjdeme na prieskum. Ak sa nevrátime do dvoch hodín, okamžite odleťte k lodi. Ak sa k vám priblížia morádi, bezodkladne odleťte. Nebojujte. Nečakajte na nás,” povedala a pevne na ňu hľadela rozhodnutá nemrhať životmi iných pre vlastnú pochabosť.
„Kapitánka, protokol hovorí…” snažila sa protestovať vojačka Marsová.
„To je rozkaz,” odvetila kapitánka s odhodlaním v tvári, ktoré nepripúšťalo ďalšiu diskusiu.
„Rozkaz,” zasalutovala vojačka a nesúhlasne hľadela na dve vzďaľujúce sa postavy.
*
V tichosti sa rýchlym tempom presúvali k blikajúcej bodke na navigačnom zariadení. Čísla na displeji ukazovali, že im ostáva ešte dobrý kilometer. Mesiace, ktoré strávili spolu vo všemožných prekliatych dierach, ich naučili komunikovať bez slov.
Kapitánka nepochybovala o spoľahlivosti prvého dôstojníka. Nikdy jej na to nedal dôvod. Ani keď boli desiatky svetelných rokov od Zeme a ich loď bola poškodená strelami pašerákov. Ani keď ich v ghete mesta Arkys prepadli prekliati morádi. Vždy jej kryl chrbát, splnil každý jej rozkaz. A ona ho proti svojej vôli milovala.
Cieľ ich výpravy bol dobre ukrytý v labyrinte roklín a úžľabín sivastej farby. Možno tadiaľto kedysi dávno tiekla mohutná rieka, ktorá vyhĺbila cestu. Predstavovala si jej šum a dravosť. Toto miesto bolo čímsi magické. Privolávalo staré spomienky.
Kapitánka bola zvyknutá na nehostinný terén. Pripomínal jej časy vojenského výcviku, kde konečne pocítila svoju cenu. Prvýkrát v živote zažila byť v niečom dobrá, dokonca lepšia než iní. Bola ďaleko od otca, ktorý už viac nemohol na ňu vztiahnuť ruku. Od prvého dňa na akadémii cítila, že ju stretol osud. Ten istý pocit premkol jej telo, keď stretla Parkera. A dnes ho cítila znova.
Z myšlienok ju vytrhlo prudké zastavenie jej spolupútnika. Gestom ruky naznačil, aby sa prikrčila k zemi. Bez slov hľadeli na cieľ priamo pod nimi. V rokline sa krčilo malé táborisko.
Parker vytiahol ďalekohľad s laserovým zameriavaním a začal si prezerať priestor pod nimi.
„Sú to pašeráci,” povedal ticho.
Po chrbte jej prebehol mráz. Nasucho preglgla.
Nedalo sa povedať, že by pašeráci boli dobrými bojovníkmi, to sotva. Mohli očakávať, že tam bude pár goríl vycvičených v jednoduchom boji. To, čo bolo desivé, bolo ich zaobchádzanie s ľudskými korisťami.
Opatrne pozrela na Parkera. Telo mal napäté ako strunu, rozšírené zreničky signalizovali, že je pripravený na všetko.
V tichom mlčaní sa medzi nimi usadila hrôza. Hoci vedela, že na vyprahlých okrajových planétach nebývajú vojenské tábory, zúfalo dúfala, že jeden objavia práve tu. Vojaci sú profesionáli, uctievajú mierovú dohodu. Prevzali by väzenkyňu výmenou za pravidelný príjem potravy priamo od SPAS. A možno by im to dokonca prešlo aj na vojenskom súde.
To by bolo keby. Miesto toho ich tu čaká pár desiatok krvilačných monštier.
„Nemusíš ísť so mnou. Vráť sa k posádke, odleť odtiaľto preč. Nemusíš mať s týmto nič spoločné," povedal ticho.
Presne to by si priala. Otočiť sa na mieste a utekať preč. Nebol by to beh zo zbabelosti. Bol by to beh, ktorý by ju mohol zachrániť.
Vedela, že to neurobí. Ostane s nim až do konca. V utrpení človek stretáva skutočné ja. A ona tušila, že dnes zisti, kto je muž, ktorého miluje.
Parker pozeral na blikajúce svetielko. „Nemôžem teraz odísť. Viem, že to asi neprežijem. Ale musím sa ju pokúsiť zachrániť."
Vedela o jeho vrúcnej láske k dcére odkedy odhalila jeho podvod. Bola taká silná, že presvedčila aj ju, aby ho neohlásila. A teraz ich doviedla až sem.
„Parker, tam dolu… môžeme tam nájsť čokoľvek. Len chcem povedať, nemusí to byť už ona."
Parker mlčal s pohľadom upreným kamsi do diaľky.
„Viem,” odvetil. „No musím spraviť všetko, čo je v mojich silách.”
Mlčky prikývla. Skontrolovala svoju zbraň a potom nahmatala drobný disk, ktorý ukrývala v tajnom vrecku nohavicovej časti vojenského skafandra.
Kedysi mali ľudia jadrové zbrane, ktoré boli obrovské a vzbudzovali hrôzu. Aspoň tak ju to učili na akadémii. Dokázali vyvolať strach, ktorý ovládol masy. Sama len ťažko verila tomu, že by sa zbraň obdobnej sily mohla zmestiť do malého disku. Uverila tomu až vo vojne, keď videla morádske mesta zrovnané so zemou.
Pomaly začali šplhať dolu smerom k táborisku. Srdce cítila až hore v krku. Chrbát mala mokrý od chladného potu. Nebola si istá, či má Parker predstavu, čo ho tam dolu čaká.
Počas bojov videla mnohé utrpenie. Zničené mladé životy, zabité matky a dokaličených otcov detí, ktoré za nič nemohli. Siroty ponechané napospas osudu. No nikdy nezabudne na deň, kedy videla prvýkrát skazu, ktorú napáchali morádski pašeráci.
Nepozorovane zišli dolu až na úroveň tábora. Úkryt im poskytol skalný previs čnejúci hlboko do cesty kľukatiacej sa nehostinnými skalami.
Parker opäť vytiahol ďalekohľad a mlčky si prezeral tábor. Z diaľky videla, rýchly, hmýrivý pohyb v táborisku pripomínajúci včelí úľ.
Bez slov pohyboval zrakom tam a späť, skenoval postavy. Vedela, že hľadá tvár, ktorá ho doviedla až sem.
Gestom mlčky naznačil, aby podišli ešte trochu bližšie. Bolo nevyhnutné prejsť nenápadne okolo táboriska a prezrieť si aj druhú stranu. Boli už príliš blízko a tak sa museli miestami takmer plaziť, aby zostali ukrytí pred očami nepriateľa.
Boli takmer v polovici svojej cesty, keď v tom začuli výkrik. Parkerovi v tom momente takmer zamrelo srdce od zdesenia. Rýchlo vytiahol ďalekohľad a chaoticky lietal pohľadom tam a späť. A v tom ju zbadal.
Bola priviazaná k stĺpu ako zviera. Okolo krku mala obruč a akýsi trhan chodil nervózne okolo nej a hrozil jej nožom. Parker nestihol odpozorovať, čo sa v tábore deje. Ozval sa v ňom inštinkt otca a rozbehol sa priamo do tábora.
Kapitánka ho nestihla zadržať. Sňala si z chrbta samopal a rozbehla sa priamo za ním.
Parker bežal zaslepene vpred a likvidoval tých, ktorí sa mu odvážili skrížiť cestu. Akoby zázrakom ho nezasiahla ani jedna guľka. Bol ako neporaziteľný hrdina.
Celé sa to zbehlo v zlomku minút, aspoň tak to kapitánke pripadalo. Parker odrazu držal bossa pašerákov pod krkom. Ostatní pašeráci nervózne postávali, mali obavy zasiahnuť. Hlavou pokynul kapitánke, aby oslobodila jeho dcéru.
Dievčina vzlykala, ale na prvý pohľad vyzerala byť v poriadku. Kapitánka ju podoprela a rukou, v ktorej držala zbraň, neprestajne mierila na pašerákov.
„Teraz nás necháte odísť, inak podrežem vášho kapitána ako prašivú sviňu! Rozumiete mi?!” kričal Parker na okolostojacich pašerákov. Nehýbali sa, vyzerali, že napriek rečovej bariére správe dokonale porozumeli.
Opatrne všetci štyria vycúvali z tábora.
Keď už boli niekoľko metrov od tábora a Parker usúdil, že sú v bezpečí, zhodil bossa pašerákov a priviazal ho o kmeň zohnutého stromu.
„Nechám ťa žiť, aby si mohol ostatným tebe podobným odovzdať môj odkaz. Nikdy sa neopováž siahnuť na moju rodinu!” povedal Parker takmer sa dotýkajúc tvárou tváre pašeráka. Ten len naprázdno preglgol a pokýval hlavou na znak, že porozumel.
Potom sa otočil a konečne objal svoju dcéru. Od dojatia sa rozplakal. Dlho ju objímal, hladil jej vlasy a ona mu opätovala náklonnosť.
Kapitánka dojato pozerala na scénu pred sebou. Neverila, že by sa im čosi také mohlo podariť - a predsa.
Parker nachvíľu nadvihol hlavu zaborenú do náručia svojej dcéry a pozrel na kapitánku.
„Elen, poď sem, chcem ťa zoznámiť s mojou dcérou.”
*
Diváci v sále ostali pohrúžení do hrobového ticha. Odrazu prvý odvážlivec zvolal: „Bravó!” a začal pomaly, dôrazne tlieskať. Netrvalo dlho a zvyšok obecenstva sa k nemu nadšene pripojil.
Za búrlivého potlesku vyšiel na scénu elegantný pán v luxusnom obleku. Sebavedomo dokráčal priamo do stredu pódia. Užíval si pohľady divákov na sebe, opájal ho pocit slávy a úspechu. Keď sa ho už ako-tak nabažil, zdvihol ruku, ktorou publiku naznačil, aby sa utíšilo.
„Ďakujem za vaše ocenenie, je pre mňa potešením pre vás pracovať. Dovoľte mi ale medzi nami privítať osobu, ktorej vďačíme za dnešné hyperrealistické predstavenie. Poď medzi nás, Elen.”
Reflektor osvietil zadnú čas scény, kde v kresle sedela žena v elegantných šatách. Mladý muž jej pomáhal dať dolu elektródy zo spánkov. Keď sa mu to po pár neobratných pokusoch podarilo, žena prišla do stredu pódia, kde sa uklonila svojim divákom.
Opäť sa ozval búrlivý potlesk. Usmievala sa na divákov, no jej oči boli smutné. Dlhé čierne šaty a vlnité vlasy tmavej farby dokresľovali melancholický pôvab jej útlej postavy. Nezainteresovaný divák by nikdy netipoval, že kedysi bola kapitánkou vesmírnej posádky.
Po pár ováciách sa diváci začali rozchádzať a Elen sa skleslým, pomalým krokom odobrala do zákulisia. Muž vykročil za ňou nesúc sa ako páv opojený svojou mocou a slávou.
„Výborne predstavenie. Sama musíš uznať, že tento záver divákov baví omnoho viac."
Elen mlčala.
„Teraz mohli diváci zažiť ozaj všetko - napätie, strach a vytúžený šťastný koniec,” pokračoval pohrúžený do svojho monológu.
Elen ho nevnímala, nezaujímalo ju, či je s predstavením spokojný alebo nie.
„Počúvaš ma?!" pokračoval nahnevaným hlasom. „Nabudúce sa skús netváriť tak kyslo, kto sa má pozerať na ten tvoj otrávený ksicht!"
Opäť bez odpovede.
To ho vytočilo. Pár rýchlych krokov a bol priamo pri nej. Zozadu ju schmatol za vlasy a otočil tvárou k sebe.
„Počula si ma?! Usmej sa! Môžeš byť vďačná, že si skončila tu. Mala si veľké šťastie. Na svete sú oveľa horšie miesta než toto."
Prázdnym pohľadom pozerala do tváre znetvorenej odporom. Ani mu to nevyčítala. Vedela, že má pravdu. Na svete sú oveľa horšie miesta. Lenže jej už nezáležalo na tom, na ktorom z nich skončí.
Pár postrčení väzniteľa a bola opäť vo svojej cele. Náramok nenápadne ukrytý pod rukávom honosných šiat pípol na znak spojenia sa so sledovacím systémom malej klietky. Na obrazovke sa objavilo číslo 453. Ešte toľko dní ostáva do odpykania trestu.
Bude potom všetko odpustené?
Elen sa unavene oprela čelom o stenu svojej cely. Premýšľala nad svojim trestom. Každý deň prežívať znova a znova jeden z najhorších dní svojho života. A prečo? Vraj verejnoprospešná práca. Vďaka jej vysokej hodnosti. Kvôli zásluhám, ktoré spoločne so svojou jednotkou dosiahla pred tým, než, takpovediac, zišla z cesty.
Čo už je len na tomto divadle prospešné? Ľudia sem chodia nasávať emócie iných, pripoja si elektródu na spánok a zrazu sa ich fádny deň zmení na čosi vzrušujúce. Cítia napätie, ktoré inde nezažijú. Žijú z jej spomienky, z jej príbehu, na ktorý nemajú žiadne právo a nemôžu mu rozumieť. Pozerajú na vyfabrikovaný záver, ktorý ich poteší, uspokojí, no netušia, ako jej príbeh skončil. Záver patrí iba jej.
Zavrela oči.
*
Boli takmer v polovici svojej cesty, keď v tom začuli výkrik. Parkerovi v tom momente takmer zamrelo srdce od zdesenia. Rýchlo vytiahol ďalekohľad a chaoticky lietal pohľadom tam a späť. A v tom ju zbadal.
Parker sa zapotácal, na chvíľu stratil rovnováhu a spadol na zem. Kapitánka pribehla k nemu a vzala si od neho ďalekohľad. Pozrela sa smerom, ktorým pred chvíľou hľadel on.
Priviazaná o stĺp ako posledné zviera, v špine a kaluži krvi sedela mladučká žena. Tvár mala skrivenú neľudskou bolesťou. Pred ňou kľačal akýsi trhan a jeho nôž sa zabáral do veľkého brucha nesúceho dieťa. Svojimi špinavými rukami vŕtal do rany a snažil sa dieťa surovo vytiahnuť von.
Vydržala len pár sekúnd krvavého divadla a musela odvrátiť pohľad preč.
To však Parkerovi stačilo na to, aby sa v ňom ozval inštinkt. Prudko sa postavil, strhol si z chrbta zbraň a bezhlavo sa rozbehol smerom k táboru. S odhodlaním človeka, ktorý nemá čo stratiť, strieľal na všetky strany a nehľadiac na to, kam guľky dopadnú. Ucítil ostrú bolesť - to mu guľka prerazila lýtko. Jeho to však zastaviť nedokázalo a pokračoval v zúrivom behu.
Kapitánka sa rozbehla za ním snažiac sa kryť mu chrbát. Pár metrov pred táborom však začala prudká paľba, pred ktorou sa musela ukryť.
Počula z tábora príšerný rev, šialené zvuky utrpenia. Zapchávala si uši, do očí sa hrnuli slzy. No túžba zachrániť Parkera bola silnejšia.
Párkrát prudko vydýchla a zarevala, aby si dodala odvahu. Rozbehla sa smerom k táboru. Posledné metre sa jej zdali nekonečné, všetko ubiehalo ako v spomalenom filme.
V tábore bola spúšť. Na zemi boli dokaličené telá, streľbu bolo počuť už len občas. Pašeráci boli buď mŕtvi, alebo sa skrúcali na zemi od bolesti.
Hekticky pozerala tam a späť a hľadala Parkera. Zrak jej padol na stĺp. Pohľadom po ňom skĺzla dolu.
A tam ho našla.
S rozstrieľanými končatinami, ležal na nehybnom tele pašeráka. So šialeným výrazom bolesti a pomsty zabáral jeho nôž do hrude.
Vedľa neho bola jeho dcéra. Nejavila známky života, z úst jej vytekal pramienok krvi.
Kúsok vedľa sa povaľovalo znetvorené telíčko bez známok života. Jeho hruď niesla stopy noža, ktorého sa zmocnil Parker.
Kapitánka prekonávala závrat a snažila sa dýchať, aby sa udržala na nohách. Odrazu začula zvuky motorov a vzdialenú streľbu. Pašerácke posily sa blížili. Vedela, že nemajú veľa času.
„Parker! Parker! Musíme vypadnúť!” kričala na neho a snažila sa ho stiahnuť z tela do ktorého ešte stále bezmyšlienkovite bodal.
„Parker! Musíš sa postaviť! Musíme vypadnúť!” opakovala a ťahala ho preč. Bola celá od krvi, špinavá, zúfalá, sama nevedela, čo robí.
Parker sa bránil. Odstrčil ju. Kopol jej do brucha. Spadla na zem.
V tom sa na ňu pozrel a v očiach mal záblesk príčetnosti.
„Musíš vypadnúť, Elen. Ja nikam nejdem. Vieš, čo musíš spraviť.”
Otočil sa a odplazil sa k telu svojej mŕtvej dcéry. Zložil hlavu do jej lona a rozplakal sa.
Zvuky blížiacich sa pašerákov silneli. Elen nemala čas premýšľať. Rýchlym pohybom ruky aktivovala štít svojho skafandra. Z vrecka vybrala malý disk, stlačila časovač a pustila ho na zem. Najrýchlejšie ako dokázala sa rozbehla preč.
Vedela, že má len pár sekúnd, no jej to trvalo nekonečne dlho. Dobehla za prvý skalný previs, kde sa ukryla.
Nasledoval záblesk oslepujúceho svetla a potom už len príšerná rana. A ostalo ticho. Hrobové ticho.
*
„Zbohom, Parker,” zašepkala vo svojej cele.
A slza jej stiekla po líci a padla až na zem.
„Zbohom, Elen,” zneli v mysli slová, ktoré nikdy nepočula.

ama_rilla

ama_rilla
*

Diskusia

Hieronymus
Páči sa mi to, je to dobre napísané a vytiahlo to aj nejakú emóciu.
Trošku ma mätie situácia okolo kapitánky. Jej trest je až absurdne sadistický, ale uniká mi jeho dôvod. Určite sa dá povedať, že dievča urobilo sériu pochybení a zakončilo sa to atómovkou, ale reálny dopad to má akurát na jej psychický stav. Prišla o jedného chlapa a zomrelo veľa nepriateľov. Nikoho iného to nepostihlo, lebo pokiaľ som správne pochopil, tak zvyšok tímu bol niekde v prdeli ďaleko, podriadeného dcéra bola aj tak mŕtva a inak bola okolo len pustatina. Pokiaľ je tak kvalitný vojak, ako sa poviedka snaží povedať, potom nedáva zmysel, že by ju niekto chcel trestať za niečo, čo sa dá propagandisticky dobre využiť. Čo sa vlastne aj stalo, urobil sa z toho chlieb a hry, ale prečo ju trestať? Pošlem ju za psychológom, absolvuje nejaké to školenie ako správne chápať smernicu o zákaze vzťahov na pracovisku a šup ju niekam, nech pracuje. Alebo jej dať polroka dovolenku.
Ale to je len také moje zamyslenie sa. Skrátka, príde mi to ako stratený potenciál ju trestať. Ale asi som nepochopil spoločnosť v akej sa príbeh nachádza a taký trest je vlastne úplne v poriadku.
No a potom tu je veta: Vedela, že pôjde aj bez nej, bez ohľadu na jej zvolenie. Ja by som napísal: na jej rozhodnutie. Zvolenie má v slovenčine iný význam ako svolení v češtine.
Inak je to úplne v pohode poviedka.
04.11.2023
MartinB
Hieronymus - dôvod sadistickeho trestu môže byť, že ich jednotka bola mierova a narusila mier tym, co urobili. Aspon tak mi to z toho vyšlo. A súhlasím, mohlo byť tej spoločnosti venovane viac času, aby sme to lepšie pochopili. Namiesto toho sa mohli v prvej tretine nejake veci skratit keby nezostavali znaky ( to, že milovala parkera sa dalo napisat udernejsie ako 5-7 riadkov sa k tomu dokopavat a pod.)
Inak zamýšlam sa, ked prišli ľudia na prestavenie a akoby sa jej napichli do hlavy a videli svet jej očami, nebolo by udernejšie pisat tu prvu čast z planety v prvej osobe? Lebo keby si to nevysvetlila polopatisticky v odstavci (Čo už je len na tomto divadle prospešné? Ľudia sem chodia nasávať emócie iných, pripoja si elektródu na spánok a zrazu sa ich fádny deň zmení na čosi vzrušujúce. Cítia napätie, ktoré inde nezažijú. Žijú z jej spomienky, z jej príbehu, na ktorý nemajú žiadne právo a nemôžu mu rozumieť. Pozerajú na vyfabrikovaný záver, ktorý ich poteší, uspokojí, no netušia, ako jej príbeh skončil. Záver patrí iba jej.), tak by som nepotreboval až takyto.. neviem ci to je infodump.. proste by sa to dalo napisat nie tak "nasilu", mohlo sa to len spomenut, aby ma to trhlo, ze ahaa. preto bola ta prva cast pisana takto. Ale to je len moja uvaha, lebo som nad tym dlho premyslal, ako by sa to dalo vylepsit.
Inak pribeh fajn, celkom akcny, zaujimavy napad, cize pokračuj v takomto písaní :)
05.11.2023
Veles
Ten trest je trochu prísnejší, ako by bolo možné, ale tak dá sa to nejako vysvetliť, napríklad možnože aj tým, že odpálila v podstate atómovú bombu. To mi prišlo zvláštnejšie, že v osobnom arzenále mala niečo také.
Nejaké chybičky drobné tam boli, ale nič hrozné :)
Od momentu, ako tam bolo napísané, že beží ako hrdina cez paľbu som tušil, že tam niečo nehrá, to sa mi páčilo. A ešte by ma zaujímalo, koľko času ubehlo od vojny, a kto alebo čo sú vlastne zač tí Morádi?
Inak veľmi dobré, tipujem že sa táto poviedka umiestni veľmi vysoko :)
05.11.2023
Martin Chabada
Pekne napísané, remeselne aj námetom.
Ten trest nie je úplne originálny, pripomína mi to jednu epizódu zo seriálu Black Mirror.
06.11.2023
Hieronymus
MartinB, Veles - jasne, jednotka je mierová a použila atómovku, ale kapitánka v jednej chvíli spomína ako s Parkerom bojovali tam a tam, tak neviem ako je to presne s tou orientáciou na mierovú riešenie, a vzhľadom na to, že kapitánka na konci prežila výbuch bomby vďaka štítu, tak si nie som istý silou atómovej bomby. Je tam síce opis zničených miest, ale spôsobila to jedna bomba, alebo viac? No proste chýbajú mi infomácie a potom som z toho akýsi zmätený. :)
06.11.2023
Lucika
Nápad sa mi veľmi páčil :) bolo to pekne napísané, vtiahlo ma to do deja. Pozastavila som sa nad pár vecami. Ako už spomínali vyššie, ten trest pre ňu mi prišiel trochu prehnaný. A ešte som si veľmi nevedela predstaviť, že by mali len tak k dispozícii atómovku. Chýbalo mi tam aj nejaké pozadie okolo morádov, predstavovala som si ich ako ľudí, ale teoreticky to mohli byť aj mimozemšťania, či?
12.11.2023
ama_rilla
Ďakujem za komentáre aj konštruktívnu kritiku. Bolo to myslené tak, že taký vysoký trest dostala preto, že porušila príkazy niekoľkokrát a ohrozila mier, ktorý bol dosiahnutý len veľmi ťažko, tým, že vyhladila nepriateľské obyvateľstvo. Asi je pravda, že som sa mohla ešte povenovať tomu pozadiu, takto som nedokázala všetko zo svojej hlavy dostať do slov :D Takže vďaka ešte raz.
13.11.2023
Martin Hlavňa
Podľa mňa to bolo výborné. Presne som si pri tom prvom "závere" hovoril, aká je strašná sprostosť, že má zhodou náhod také šťastie, že ho nič nezasiahlo a dcéru našiel v poriadku... a potom, keď prišiel ten skutočný záver tak ma to veľmi potešilo. Aj remeselné spracovanie bolo zručné. Za negatíva vidím rovnako ako ostatní dosť prehnaný trest a v tej súvislosti mi aj správanie vezniteľa prišlo až zbytočne hnusné.
24.11.2023
Tom Hotep
Veľmi pekná poviedka. Taký príbeh v príbehu, dobre podaný cez futuristické divadlo. Vytkol by som však, že oba boje s pašerákmi boli príliš jednoduché. Proste tam nabehne chlapík sólo a všetkých pozabíja. Mal možno moment prekvapenia a nepriateľov nebolo mnoho, ale aj to nepôsobilo veľmi dobre. To je ale tak všetko, čo ma z negatív napadá.
26.11.2023
Olex
Ahoj,
no...dobre ty, Amarilla:) Príbeh ma zaujal a užila som si ho. Pekná práca.
28.11.2023
Ray Janonoff
Pokiaľ kapitánka porušila toľko nariadení, asi by dostala guľku - alebo by ju vrátili do služby, pretože je užitočná. To by ale nevytvorilo prostredie pre tento konkrétny príbeh, takže to beriem, hoci sama hovorí, že z toho, čo robí predsa nie je žiadny úžitok.
Jej dozorca - alebo čo to má byť - by mi prišiel oveľa uveriteľnejší, pokiaľ by bol osobne vložený do jej prípadu (Parkerov brat, napr?). Takto je jeho správanie zvláštne, hlavne ak je súčasťou rovnakej organizácie.
Celkovo sa mi to páčilo, dal som zatiaľ najvyššie hodnotenie v tomto kole. Mám však pár problémov s military časťou, lebo aj keď je to emotívne, stále sa to tvári ako military:)
Priliehavé skafandre - vojenský skafander bude pravdepodobne hocičo iné, len nie priliehavý. Bude mať vrecká, sumky, zbrane, kusy panciera - ale určite to nebude len priliehavá kombinéza.
Poloautomatické zbrane (samonabíjacie, jedno stlačenie spúšte = jeden výstrel) majú na začiatku, potom z chrbta strhne samopal, ktorý je z podstaty slova plne automatický (s možnosťou jednotlivých rán).
Nesedí mi terminológia hodností - buď sú posádka lode, v tom prípade je kapitán a prvý dôstojník funkcia, v tom prípade vojačka nedáva zmysel (nedáva ho príliš ani ženský rod, ak je prítomné priezvisko s koncovkou, ale to beriem). V posádke lode by nemali byť vojaci, ak tak námornícke hodnosti, resp námornej pechoty - takže Marsová by bola mariňá(č)k(a). Pokiaľ majú všetci hodnosti pozemného vojska, nemôže byť Parker "dôstojník", ale má svoju hodnosť, povedzme od poručíka vyššie.
Potom v dialógoch zohraného tímu by používali skôr priezviská, než označenie hodností, aspoň čo sa týka od veliteľa k podriadeným.
V druhom útoku skončí Parker s rozstrieľanými končatinami - a trup má v pohode? Pretože to je najpravdepodobnejší cieľ zásahu:)
Jeden čiste slovný detail - "ženský hlas vojačky" - aký iný by mal byť, ak je zdôraznené že vojačka? Pokiaľ by boli v poviedke riešené iné pohlavia, alebo by bol vojak robot napr, bral by som, že je to treba zdôrazniť.
28.11.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.