Neobčajné stretnutie
Bol v lese, no bordové stromy vystriedali zelené. Bol sám. Veľkými oranžovými očami pozeral pred seba a cítil, ako ho začalo napĺňať zúfalstvo. Zvuky neznámeho lesa ho znepokojovali. Rozplakal sa.
Malý Aro pobehoval šťastne popri lese. Veľmi sa mu páčili vysoké stromy s hrubými konármi bordovej farby. A tie zvuky. To bola nádhera! Už sa nevedel dočkať, kedy sa o bytostiach žijúcich v Zillonských lesoch bude môcť učiť. Zatiaľ poznal iba pár druhov, pred ktorými ho vystríhali rodičia.
Jeho pozornosť upútal akýsi maličký tvor, ktorý sa vynoril z lesa. Bol fialový a celý chlpatý. Také malé klbko. Nevyzeralo, že by mu chcelo ublížiť. Podišiel za ním bližšie, ale klbko uskočilo o niečo ďalej. Znova za ním vykročil, ale stále si udržovalo odstup. Očarilo ho. Čo by to mohlo byť? Zrazu ten tvor preblikol do lesa. Aro sa zastavil. Vedel, že by sa mal radšej vrátiť. Pozrel do diaľky, kde za piknikovým stolom sedeli mama s otcom. Zakýval im, no potom jeho pohľad znova upútal poskakujúci chlpáč. K Arovým ušiam doľahla akási príjemná melódia. Opantala jeho zmysly, fascinovala ho, takmer prestal vnímať kto je a kde sa nachádza. Matne počul vzdialený krik, ale nespúšťal zrak zo záhadnej bytosti pred sebou. Chlpáč spieval a kolísal sa. Volal ho. A on neodolal. Veď si ho len na chvíľu obzrie. Nechal sa ním zviesť a nasledoval ho hlboko do húštiny. Tak krásne tancoval, ako skákajúca loptička.
Fialový tvor odrazu zastal. Opadané konáre na zemi prašťali pod váhou niečoho, čo sa k nim blížilo. Chlpáč sa vyplašil a zmizol. Čaro pominulo a Aro precitol. Splašene sa obzeral okolo seba, no videl iba hŕbu stromov a krovia. Rozbehol sa, ani nevedel kam. Chcel sa vrátiť. Kričal na mamu a otca, no nikto mu neodpovedal.
Zrazu narazil na niečo nevídané. Bolo to oválneho tvaru a po okrajoch tancovali malé modré plamienky. Vyzeralo to skoro ako zrkadlo, ale keď sa doň pozrel, videl len vír farieb. Hľadel na to ako zhypnotizovaný. Trochu sa bál, bolo to preňho niečo úplne neznáme, no zároveň upokojujúce. Toľko farieb pokope ešte nevidel. Vábili ho. Cítil, že vír nasáva okolitý vzduch. Začal meniť svoj tvar, zmenšoval sa. Aro váhal. Za ním to znova hlasno zaprašťalo. Obzrel sa. Zbadal zvláštneho dvojnohého tvora. Cúvol. Potkol sa a dopadol rovno pred vír. Rukou však zavadil o jeho okraj a vír ho vtiahol do seba. Svet sa s ním roztočil a on zmizol.
***
Bol v lese, no bordové stromy vystriedali zelené. Bol sám. Veľkými oranžovými očami pozeral pred seba a cítil, ako ho začalo napĺňať zúfalstvo. Zvuky neznámeho lesa ho znepokojovali. Rozplakal sa.
Keď neďaleko niečo zašuchotalo, na malú chvíľu si myslel, že uvidí krútiace sa farby. Namiesto toho zbadal majestátneho tvora. Na hlave mu vyrastali mohutné konáre. Zdalo sa, že si Ara si nevšimol. Prechádzal pomedzi stromy až zmizol v diaľke.
Aro sa rozhodol pohľadať si útočisko. Pozbieral zo zeme kamene a konáriky. Vybral si smer a značil si cestu. Onedlho natrafil na chodník, ktorý ho doviedol do dediny. Príbytky sa veľmi ponášali na tie, ktoré si stavali aj Zillončania. Z dreva a kameňa.
Ale toto predsa nemôže byť Zillon, pomyslel si. Opatrne vykúkal spoza stromu. Hľadal nejaký bod, niečo známe. Bolo to márne. Vo svojom srdci cítil, že je veľmi ďaleko od domova.
Zaujal ho pohyb. Z jedného domca vyšli postavy. Podobali sa na bytosť, čo ho vyplašila u nich doma. Mal nutkanie hneď sa za nimi rozbehnúť a poprosiť ich, nech mu pomôžu dostať sa späť. No zaváhal. Čo ak mu ublížia? A tak zostal ukrytý v tieni stromov a iba pozoroval.
Ich rasa mu prišla veľmi zvláštna, aj keď mali podobné črty ako on. Jeho kostra mohla pripomínať tú ich, mal dve nohy a dve ruky, lenže jeho telo bolo obalené hustým čiernym plynom, ktorý sa v ňom začal tvoriť po dovŕšení piateho roku. Odvtedy postupne prenikal von maličkými pórmi a obaľoval ho.
Ktosi ho zahliadol. Počul krik a jedna z postáv ukazovala jeho smerom. Zbiehali sa ďalší. V rukách držali palice. On tam zmätene stál, chcel im vysvetliť, že sa len stratil, ale nik mu nerozumel. Ktosi po ňom hodil kameň. Pochopil, že mu nechcú dobre. Otočil sa a zmizol v lese.
***
Aro sedel za stolom a pri svetle sviečky vyrezával z dreva figúrku. Urobiť detaily tváre bolo preňho namáhavé, no nikam sa neponáhľal. Dával si záležať. Z oranžových lúčnych kvetov a živice si vytvoril farby a postavičke namaľoval posledné časti. Keď bol hotový, jemne ju pohladil a položil k ostatným.
„Mama, otec,“ prihovoril sa po zillonsky dvom najnovším prírastkom. Usmial sa. Za tie roky sa celkom zlepšil. No potom zosmutnel. Bol taký osamelý.
Zahĺbený do spomienok sa rozhliadol po skromnej chalúpke, ktorú si vlastnoručne postavil. Už celú večnosť bola jeho domovom a zároveň mu slúžila aj ako úkryt pred ľuďmi. Stránil sa ich, no potajme ich pozoroval a čo-to sa od nich aj priučil. Navyše, chalúpka stála blízko miesta, kde ho vyhodil pestrofarebný vír. Nikdy sa odtiaľ priveľmi nevzdialil, pretože dúfal, že sa tam raz zjaví a vezme ho naspäť domov.
Namiesto toho tam však vyrástla rastlina s veľkými členitými listami. Okamžite si ju zamiloval. Teraz mala čestné miesto pod oknom v jeho drevenici.
„Čo povieš, Monstera?“ prihovoril sa jej. Nazval ju podľa slova, ktoré počul mnohokrát a bolo adresované jemu. „Na Zillone by sa ti páčilo.“
Kvetina sa ani nepohla. Aro si však zvykol na jej mlčanlivosť. Stačilo mu, že bola. Vypočula ho. Ona jediná naňho nekričala, nebála sa ho a neubližovala mu. Bola to jediné, čo znieslo jeho prítomnosť. No, možno ešte okrem žiab, čo žili v močiari v blízkosti jeho chyže. Ostatné zvieratá sa totiž jeho obydliu vyhýbali oblúkom už celé roky.
Ale to bola čiastočne jeho chyba. Plyn, čo ho obaľoval, nebol len taký obyčajný plyn. Na čo všetko slúžil, zistil až časom. Predtým sa to nemal kde naučiť a rodičia mu to nestihli povedať.
***
„Rýchlo Sethyn! Viem, že to dokážeš.“
Mladý čarodejník mal oči privreté, aby sa vedel sústrediť len na tú jednu vec. Miesto. Strach z boja o život však napĺňal celé jeho vedomie. Potichu si niečo mrmlal.
Urgun sa ledva držal na nohách. Bakuľa namierená na dvere, ktoré sa otriasali pod údermi zvonka. Už to dlho nevydrží. Pravá ruka ho bolela a z obočia mu pomaly stekal pramienok krvi. Sivé vlasy mal zlepené od potu.
Zrazu sa za ním ozval jemný praskajúci zvuk a steny hradnej komnaty osvetlilo modrasté žiarenie.
„Mám to!“ zvolal šťastne Sethyn a spolu s Urgunom zmizli vo víre farieb.
Les bol ponorený do šera, keď sa v ňom zjavila mihotavá žiara. Vtom sa tam z ničoho nič zjavili dve postavy. Modré svetlo vystriedal oheň blčiacej fakle.
„Ušli sme im?“ Sethyn sa splašene obzeral.
„Nateraz sme v bezpečí. Vďaka chlapče. Je veľmi obdivuhodné, čo si dokázal,“ pochválil ho Urgun.
„Ale veď ani neviem, čo je toto za miesto. Kde je dedina? Stratili sme sa!“
„Upokoj sa. Rozhliadni sa. Woodside je predsa obklopený lesmi. Je možné, že nás portál vyhodil niekde blízko.“
„Nespoznávam to tu!“ zjačal vystresovane.
„Sú to roky, čo si tu bol naposledy. Prídeme na to, len musím načerpať energiu. Už nevládzem tak, ako kedysi,“ Urgun nechal mladého, nech sa upokojí. Sám mal čo robiť, aby lapil dych.
Sethyn sa obadal. „Ste zranený alebo môžeme pokračovať?“
„Som v poriadku. Poďme nájsť miesto, kde sa utáboríme.“
Kráčali lesom, tu i tam sa podopierali. Prišli na čistinku. Urgun vyčaroval oheň a obaja si k nemu sadli, aby sa trochu zohriali. Po malej chvíli sa im po celom tele rozlialo príjemné teplo. Strach z prenasledovania na chvíľu ustal.
***
Aro chystal pasce, keď začul hlasy. Niekto prechádzal veľmi blízko neho. Zbadal oheň, ktorým si svietili na cestu. Boli dvaja. Zachytil útržok rozhovoru. Portál? Náhle spozornel. Srdce sa mu rozbúchalo. To slovo v ňom prebudilo nádej. Dvojica sa však vzďaľovala. Nechal pascu tak a vybral sa za nimi. V lese sa pohyboval ako tieň. Sledoval ich až k táboráku. Priblížil sa k nim natoľko, aby ich počul, ale zároveň, aby ho nezbadali. Vo svetle ohňa videl, že jeden je oveľa starší ako ten druhý. Oblečené mali dlhé plášte a špicaté klobúky. Podobný mal na hlave aj on sám. Uši mal nastražené. Snažil sa zachytiť každé slovo, čo si dvojica vyriekla.
„Prečo po mne idú? Je to kvôli portálom, však?“
Urgun s odpoveďou váhal. „Táto schopnosť je veľmi, veľmi vzácna. Netuším, ako sa o tebe kráľ Drusus dozvedel. Myslel som si, že máme viac času.“
„Viac času? Veď prešli už toľké roky. Dedo sa môže nachádzať kdekoľvek. A ako ho teraz chceme nájsť, keď máme za chrbtom kráľovských vojakov?“
„Niečo už vymyslíme.“
„A možno nechce, aby sme ho našli,“ Sethynove oči sa vo svetle ohňa zaleskli.
„Myslíš, že by sa na teba len tak vykašľal?“
„Bol som ešte malý,“ spomienka na deda ho zarmútila.
„Veď práve. Pozri, boli sme priatelia. A preto viem, že by nezmizol len tak.“
„Prečo ste ma do toho zasvätili až teraz?“ Sethyn pozrel na čarodejníka, ktorý dokázal veľké veci. Mal tú česť stať sa jeho čerstvým učňom, no nikdy si neuvedomil, aký je už starý. Vždy pôsobil čulo. Ale tento boj a honba za strateným priateľom ho vyčerpali. Vrásky na jeho tvári sa v žiare ohňa zdali hlbšie a väčšie.
„Musel si dozrieť.“
Chvíľu mlčky hľadeli do ohňa. Netušili, že tam nie sú sami.
„Počuli ste to?“ Sethyn sa náhle postavil.
Z tmy sa vynorila tmavá postava. Pôsobila mohutne. Do očí prichádzajúcemu nevideli.
Sethyn zaujal obranný postoj. „Kto si?“
Urgun pevne zvieral v ruke svoju bakuľu. Mal ju namierenú na nečakaného hosťa, okolo ktorého sa vznášal akýsi slabý opar.
Aro, ktorý v sebe nazbieral na tento krok všetku odvahu, zdvihol ruky a povedal ich rečou: „Prepášte. Ja priateľ. Nechcieť vám ublížiť.“
Hľadeli naňho s nedôverou.
„Prosím. Ja počuť, že vy hovoriť o portál,“ zdvihol objemnú rukavicu a vo vzduchu ňou opísal kruh. Zošmykol sa mu pri tom klobúk a oni zbadali jeho prenikavé oranžové oči.
„Ty nie si človek!“ Sethyn naňho vyslal zväzujúce zaklínadlo, no Aro reagoval bleskovo a tak sa povrazy, ktoré vyčaroval zo vzduchu, obmotali okolo stromu za ním.
„Počkať! Ja naozaj priateľ. Ja nie zo Zeme.“
Sethyn sa chystal niečo povedať, no Urgun ho pohybom ruky zastavil.
Aro strácal nádej. Podišiel bližšie k ohňu. Napadla mu posledná vec. Opatrne, aby ich nevyprovokoval k útoku, zhodil zo seba plášť z koží a klobúk. Rukavice si nechal. A tak odhalil svoju pravú tvár.
„Počkať,“ Sethyn trochu cúvol, v hlase sa mu ozýval strach „nie je to náhodou Drargod?“
„Démona noci som už stretol. Toto nie je on,“ povedal rozhodne Urgun.
„Možno je výsledkom nepodareného kúzla alebo...“
„Alebo naozaj nie je z našej planéty.“ Urgun siahol do vnútorného vrecka plášťa. Vytiahol odtiaľ úhľadne poskladaný pergamen. Keď ho rozvinul, boli na ňom čmáranice, výpočty. Obrátil sa na mladého. „Našiel som to v dedových veciach.“
Len čo Sethyn spoznal dedov rukopis, zhíkol. „To sú jeho poznámky! Je to kľúč k tomu, kde by sa mohol nachádzať?“
„Možné to je. Zrejme sa spojil s niekoľkými hvezdármi.“
„Ale prečo...?“ pozrel na bytosť pred nimi a pomaly mu to začalo dochádzať. „Vy si myslíte, že sa stratil niekde vo vesmíre?“
Urgun prikývol. „Kedysi dávno sme rozjímali o živote za hranicami našej planéty. Tak sme sa dostali aj k legendám o portáloch. Vypočujme si, čo nám chce povedať,“ ukázal na Ara.
Ten začal horlivo prikyvovať. Dym, čo ho obaľoval sa mu na hlave lenivo kyvotal. „Ja vám všetko porozprávať,“ podišiel ešte trochu bližšie.
Počúvali ho s napätím. Aj napriek tomu, že jeho mimika bola takmer nečitateľná, zdalo sa, že je nesmierne šťastný, že sa môže niekomu zdôveriť. Zajakával sa, hľadal správne slová. Po toľkých rokoch samoty a strachu to musel dostať zo seba von. Nechceli ho prerušovať, no jeho rozprávanie aj tak po krátkej chvíli skončilo.
Urgun si uvedomil, že pred nimi je naozajstný cudzinec. A všetko, v čo kedysi veril, mu teraz dávalo ešte väčší zmysel.
„Ako vyzeral človek, ktorého si tam u vás videl?“ spýtal sa Sethyn nedočkavo.
Aro pokrčil plecami: „Neviem opísať. Ako ty. Ale starší.“
„Ale to by znamenalo...“
„Za pokus to určite stojí,“ usmial sa Urgun. „Potrebujem, aby si vyčaroval ďalší portál. Ideme na Zillon.“
„A-ale...“ jachtal Sethyn, „ja nedokážem vyčarovať bránu do inej planéty.“
Urgun ho objal okolo pliec a zahľadel sa mu do očí s otcovským výrazom.
„Tých pár portálov, čo si vytvoril, nás vždy preniesli tam, kam sme potrebovali.“
„Ale...“
„Máš predsa v sebe časť dedovej sily. Ak to niekto dokáže, tak jedine ty. Ale musíš si veriť aj ty sám.“
Prikývol. „Pokúsim sa. Už len kvôli dedovi. Myslím, že na začiatok by mohlo pomôcť,“ obrátil sa na Ara s novým odhodlaním, „niečo tvoje.“
Aro pochopil. Siahol rukou na svoje brucho a odpojil malú dymovú guľôčku, ktorá si, aj napriek konzistencii pekne držala tvar. Zabalil ju do kúska látky a podal ju mladému.
„Ty byť opatrný,“ ukázal na guľu, „nedotknúť.“
Sethyn si od neho vzal uzlíček, ktorý takmer nič nevážil. A pustil sa do práce.
Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa už chcel vzdať. No zrazu sa vo vzduchu mihla iskra. Zväčšila sa, ale vzápätí s hlasným puknutím zmizla.
Aro, ktorý medzitým zadriemal, sa na ten zvuk prudko posadil. Klobúkom pri tom zavadil o listy veľkej rastliny.
Monstera! Predsa ju tu nenechá!
Postavil sa a rozbehol sa preč so slovami: „Počkať tu. Ja vrátiť.“
Jeho noví priatelia si len vymenili zmätené pohľady.
Aro sa v temnom lese poľahky vyhýbal prekážkam. Mal pocit, že čochvíľa začne svitať. A jemu svitla v srdci nádej. Zavedú ho domov. Znova uvidí svojich rodičov. Musí sa to podariť.
Zbadal chalúpku. Vbehol dnu a schmatol Monsteru. Zastavil sa. Pohľadom zavadil o množstvo drevených figúrok, jeho pokusy priblížiť sa k mame a otcovi. Pichla ho výčitka, že za tie roky nebol schopný vymyslieť niečo, ako sa dostať domov skôr. Ale ako by aj mohol. Nepoznal ani sám seba. Nevedel, čo všetko dokáže a navyše sa bál. Stále dúfal, že niekto príde a zachráni ho. Aj napriek tomu, že sa vždy stretol iba s nepochopením a odporom.
Naposledy sa rozhliadol dokola, na chyžu, ktorá bola jeho dočasným úkrytom. Domovom ju nazvať nemohol. Bol šťastný, že ju opustí. Nikdy tu nepatril.
Keď vybehol von, zistil, že niečo nie je v poriadku. Počul nahnevané hlasy a videl svetlá z fakieľ. Premkol ho neblahý pocit. Okamžite sa rozbehol naspäť.
Tentoraz sa mu bežalo ťažšie, ale Monsteru opustiť nechcel. Zbadal záblesky. Počul hluk boja. Zlý pocit zosilnel.
Obaja čarodejníci odrážali útoky, no protivník bol v početnej presile. Aro nechápal čo sa deje a prečo. Zostával skrytý v tieni a pevne zvieral v rukách svoj kvet.
Vtom akoby niečo vybuchlo. Sila odrazeného zaklínadla zrazila z nôh viacerých na oboch stranách. Sethyn, ktorý zahájil protiútok, letel vzduchom a dopadol ku Arovi. Urgun ležal neďaleko. Nastala krátka hluchá chvíľa, kedy sa nič nedialo.
Aro sledoval šiestich ľudí v smiešnych kovových oblekoch so zbraňami, ktorých názov nepoznal. S hrkotavým zvukom sa pozbierali zo zeme.
„Mladého chcem živého,“ povedal jeden z nich.
Sethyn stále ležal Arovi pri nohách a zjavne bol mimo. Niečo si mrmlal. Po tvári ho plesla kožená rukavica a on sa prudko posadil. „Idú po mne! Zabudol som zapečatiť portál. Je to moja vina. Uteč, nech neublížia aj tebe.“
Aro preletel pohľadom scénu, ktorú začalo zalievať čoraz silnejšie svetlo. Svitalo. Protivníci sa blížili. Urgun medzitým vstal a vyčaroval akúsi neviditeľnú bariéru. Sekali do nej, až sa tam tvorili malé svetelné pavučiny.
Aro vedel, čo musí urobiť. Bál sa, no viac sa bál toho, že premrhá šancu dostať sa domov. „Budeš v poriadku,“ zašepkal Monstere a opatrne ju odložil do bezpečia. Pozrel na Sethyna. Povedal mu: „Ja pomôcť tebe a ty mne.“
Mladík naňho nechápavo hľadel.
„Ty vyčarovať portál, ja bojovať,“ povedal Aro. V očiach sa mu zračila prosba.
Sethyn prikývol. Začal odriekať zaklínadlo. Privrel oči, aby sa lepšie sústredil. Čím skôr sa mu to podarí, tým skôr odtiaľto vypadnú. Vzduch pred ním sa začal víriť.
Aro sa zhlboka nadýchol. Celé telo mu brnelo. Jeho plyn sa začal rozpínať. Premkol ho však strach. Bol ako Sethyn. Neveril si. V hlave sa mu striedali obrazy z minulosti, keď sa jeho schopnosti začali prejavovať. Prekliatie jeho nevedomosti si odniesli jemu najbližší, obyvatelia lesa. Ako veľmi trpeli. Cítil ich bolesť a bál sa, že ju bude cítiť aj teraz. Odvtedy sa však naučil s plynom narábať. Dokázal ho udržať na uzde. Ešte raz sa pozrel na nepriateľov.
Urgunova ochrana povolila. Dvaja rytieri pribehli a bez milosti zaútočili.
„Nie!“ zvreskol Sethyn a sústredenie povolilo. Vír zmizol.
Starec prvý útok odrazil pomocou svojej bakule. Meč protivníka sa mu do nej zaborila a rozštiepila ju. Zaúpel. Druhý útok odrazil Sethyn z diaľky. Protivníka odhodilo. No hneď pri ňom bol ďalší. Švihol mečom.
„Sethyn! Portál!“ zakričal Aro. Prepadla ho panika. Teraz alebo nikdy. Nechal emócie plynúť a zameral sa len na to, že to musí urobiť. Jeho dymové telo sa rozpínalo až pohltilo celú oblasť, kde sa bojovalo. Zo všetkých síl sa však snažil vyhnúť jediným dvom ľuďom, ktorí mu naozaj chceli pomôcť. Nepriatelia nestihli zareagovať.
Lesom sa rozľahol krik smrti.
Arov toxický dym pohltil každého, čo ohrozoval jeho záchranu. Bol to len moment, no keď skončil, bol na pokraji síl. Vyčerpal príliš veľké množstvo plynu naraz. Iba matne si uvedomoval, že Sethyn napokon predsa len vyčaroval portál. Nestál však pri ňom. Kľačal a plakal. V náručí držal starcovo telo. Aro videl veľa krvi. Preniesol pohľad na pestrofarebný vír. Tak veľmi ho túžil vidieť a teraz je naozaj tu. Dočiahol na Monsteru, jeho skutočnú priateľku a začal sa s ňou plaziť k vytúženej slobode. Už len kúsok. Vystrel ruku. Rukavica mu na nej visela, zdala sa smiešne veľká. Vír sa začal zmenšovať. Nie! Nemohol sa spoliehať na to, že sa to mladému podarí znova. S obrovskou námahou sa postavil a tesne predtým než sa doň prepadol, zachytil vedľa seba nejaký pohyb.
***
„Aro!“
Bol veľmi oslabený. Pomaly roztvoril oči. Nad ním sa skláňal Sethyn. Prepadla ho panika a veľké sklamanie. Nepodarilo sa to? Znova oči zavrel. Nechcel to vidieť. Chcel byť doma. Uvedomil si, že v ruke stále drží svoju kvetinu. Pevne ju stisol.
„Aro, no tak.“
„Nie.“
„Pozri sa kde sme.“
Aro otvoril jedno oko. Les. Bordový, nie zelený. Prudko sa posadil. Pocítil nový príval energie a šťastia. Zhlboka sa nadýchol.
Naozaj bol doma.
***
„Tvoj dedo... je mi ľúto,“ Arova veľká rukavica dopadla na Sethynovo plece.
„Aj mne. Ale som rád, že viem, čo sa s ním stalo. Celé tie roky som dúfal...“
Stáli pri provizórnom hrobe, ktorý mu urobil Arov otec.
„Boli sme naozaj priatelia. Cítil sa tu skoro ako doma,“ povedala Arova mama naučeným jazykom. Pri nohách sa jej uvelebilo malé fialové klbko. „Pomohol nám udomácniť Fialka,“ pohladila ho. Potom sa pozrela na mladíka, čo im priviedol naspäť syna: „Ty si tu tiež kedykoľvek vítaný.“
Sethyn hľadel na rodinu, ktorú znova spojil. On žiadnu rodinu nemal. Už nie. Mal hlavu plnú otázok. Prečo sa dedova moc zablokovala? A aké nevyriešené účty mal s kráľom Drusom? Musí sa vrátiť na Zem. Vedľa neho sa zavlnil vír, ktorý pred chvíľou vyčaroval.
„Bolo mi cťou, kamarát,“ usmial sa na Ara a stisol mu ruku. „Verím, že sa ešte uvidíme.“
Aro s pokojom sledoval miznúci portál, ktorým sa to všetko začalo.
Lucika
Písanie je moja vášeň
Diskusia
Hieronymus
Veľmi sa mi to páčilo, taká rozprávočka, ktorá sa dobre čítala.
Vyskočila mi táto veta: Zdalo sa, že si Ara si nevšimol. Co už, nepozornosť.
Potom si nie som istý odkiaľ Aro vedel, že sa dostal na Zem cez portál a že chápal, čo vôbec portál je. Lebo na začiatku nenazýval portál portálom, tak sa mi to tak prišlo, že ani nevie ako sa tam ocitol. A aj čarodejníci sa v jednej chvíli bavia o tom, že vytvorenie portálu je veľmi zriedkavá schopnosť. Síce je potom Aro neurčitý čas na Zemi, ale je tam v podstate v izolácii a nemá sa to ako dozvedieť. Potom aj to, že Aro vedel o existencií Zeme a vôbec, že je na Zemi. Čarodejníci len tušia, že sú aj iné planéty a Aro suverénne povie, že nie je zo Zeme. No, je to trošku mätúce.
Tiež neviem prečo čarodejníci hľadajú Sethynovho deda. Nie je to tam nejako vysvetlené. Lebo Sethyn sa naučil robiť portály, tak už môžu?
Takisto Arov plyn/dym. Príde mi to trochu ako deus ex machina, že práve, keď treba, aby všetko zachránil, tak je plyn jedovatý a Aro ho vie ovládať.
A prečo vlastne čarodejníkov naháňajú tí vojaci?
Inak, all good. Len tak ďalej.
07.11.2023
Veľmi sa mi to páčilo, taká rozprávočka, ktorá sa dobre čítala.
Vyskočila mi táto veta: Zdalo sa, že si Ara si nevšimol. Co už, nepozornosť.
Potom si nie som istý odkiaľ Aro vedel, že sa dostal na Zem cez portál a že chápal, čo vôbec portál je. Lebo na začiatku nenazýval portál portálom, tak sa mi to tak prišlo, že ani nevie ako sa tam ocitol. A aj čarodejníci sa v jednej chvíli bavia o tom, že vytvorenie portálu je veľmi zriedkavá schopnosť. Síce je potom Aro neurčitý čas na Zemi, ale je tam v podstate v izolácii a nemá sa to ako dozvedieť. Potom aj to, že Aro vedel o existencií Zeme a vôbec, že je na Zemi. Čarodejníci len tušia, že sú aj iné planéty a Aro suverénne povie, že nie je zo Zeme. No, je to trošku mätúce.
Tiež neviem prečo čarodejníci hľadajú Sethynovho deda. Nie je to tam nejako vysvetlené. Lebo Sethyn sa naučil robiť portály, tak už môžu?
Takisto Arov plyn/dym. Príde mi to trochu ako deus ex machina, že práve, keď treba, aby všetko zachránil, tak je plyn jedovatý a Aro ho vie ovládať.
A prečo vlastne čarodejníkov naháňajú tí vojaci?
Inak, all good. Len tak ďalej.
07.11.2023
MartinB
Mňa táto tvoja poviedka tentokrát moc neoslovila. Boli tam nejaké drobné chybičky ako napr. "nikdy tu nepatril", či "Tak veľmi ho túžil vidieť a teraz je naozaj tu.", tie mi vyskočili do očí asi najviac, ale to je iba vec ešte jedného prečítania si poviedky po sebe, zrejme však už neostával čas :) Ale aby som sa dostal k tomu, čo mi na nej trochu vadilo, ako Hieronymus spomína deus ex machinu, mne tam viacero vecí prišlo viditeľne zakomponovaných kvôli tomu, aby to vlastne nejako fungovalo. Nie je to však zlá poviedka, bežnému čitateľovi, ktorý má rád takéto príbehy sa to určite bude páčiť.
07.11.2023
Mňa táto tvoja poviedka tentokrát moc neoslovila. Boli tam nejaké drobné chybičky ako napr. "nikdy tu nepatril", či "Tak veľmi ho túžil vidieť a teraz je naozaj tu.", tie mi vyskočili do očí asi najviac, ale to je iba vec ešte jedného prečítania si poviedky po sebe, zrejme však už neostával čas :) Ale aby som sa dostal k tomu, čo mi na nej trochu vadilo, ako Hieronymus spomína deus ex machinu, mne tam viacero vecí prišlo viditeľne zakomponovaných kvôli tomu, aby to vlastne nejako fungovalo. Nie je to však zlá poviedka, bežnému čitateľovi, ktorý má rád takéto príbehy sa to určite bude páčiť.
07.11.2023
Veles
Páčilo sa mi to, bolo to pekné :) Nejaké chybičky tam boli, Martin s Hieronymom to zhrnuli lepšie ako by som to ja dokázal :D Trošku mi tam vadil ten otvorenejší koniec, ale inak sa to príjemne čítalo :)
11.11.2023
Páčilo sa mi to, bolo to pekné :) Nejaké chybičky tam boli, Martin s Hieronymom to zhrnuli lepšie ako by som to ja dokázal :D Trošku mi tam vadil ten otvorenejší koniec, ale inak sa to príjemne čítalo :)
11.11.2023
Martin Hlavňa
Príde mi, že aj toto je načrtnutie nejakého nové sveta a postupne budu prichádzať poviedky, čo doplnia kontext. Len je teda škoda, že ho nemám už tu a aj keď je teda poviedka po viacerých stránkach dobrá a dobre sa číta tak mi ostalo dosť veľa otáznikov.
26.11.2023
Príde mi, že aj toto je načrtnutie nejakého nové sveta a postupne budu prichádzať poviedky, čo doplnia kontext. Len je teda škoda, že ho nemám už tu a aj keď je teda poviedka po viacerých stránkach dobrá a dobre sa číta tak mi ostalo dosť veľa otáznikov.
26.11.2023
Olex
Ahoj,
príbeh je plný fantázie, zaujal ma, čítal sa dobre. Žiaľ, tiež som mala pocit, že som otvorila knihu niekde uprostred.
29.11.2023
Ahoj,
príbeh je plný fantázie, zaujal ma, čítal sa dobre. Žiaľ, tiež som mala pocit, že som otvorila knihu niekde uprostred.
29.11.2023