„Materská loď, tri ťažobné a dva tucty bojových uzurpátorov,“ hlásil Kosťa unavene. Od posledného drancovania Zeme Kentauranmi neubehol ani týždeň.

Planéta posiata hlbočiznými vrtmi nadobro stratila tlak vnútorného jadra. Rany sa nestihli zaceliť a tak s každým vysávaním tekutej zmesi hornín slabol ako geomagnetizmus, tak aj slapové javy vzďaľujúceho sa mesiaca.

„Budeme tu opäť nečinne sedieť, kým sa nám rodná hruda nezrúti pod nohami do bezrozmerného priestoru?“ Carl Jansen si už nekládol servítku pred ústa. Už neraz sa snažil na samite OSN v New Yorku pretlačiť vedeckejšie riešenie medziplanetárneho konflitku.

„Oni sa s vami baviť nebudú, Carl. Nebavia sa s nikým. Dobre to viete. Prídu si po to, čo chcú a keď už nebude čo, pôjdu inam,“ ozval sa Neil Grubauer, veľkoadmirál pri NATO. „Jediným riešením je urýchlenie vývoja laserového mechanizmu pri CERN-e. Ako ďaleko sme s tým?“

„To je úroveň technológie, ktorú nemáme šancu dosiahnuť najbližších niekoľko desaťročí. Už neraz som vám to hovoril.“

„Tak potom nasaďme viac vedcov. Peňazí máte koľko chcete, musíte sa snažiť viac.“

„Ani deväť matiek nevynosí dieťa za mesiac. Netvárte sa tak hlúpo, pán veľkoadmirál.“

Neil Grubauer sa poškrabal po hlave a radšej nereagoval. Dobre vedel, ako na podobné dialógy reagovať. Tento raz však išlo viac ako o dokončenie bežného vojenského projektu. Tu išlo o samú existenciu pozemského života.

„Tak si to zopakujme,“ načal tému znova Carl Jansen.

„Nechcem vás rušiť, no ťažobné lode budú čoskoro v dosahu exosféry. V priebehu necelej minúty začnú s prepaľovaním zemskej kôry a ťažbou jadra,“ ozval sa znovu Kosťa, chladným chrómovým hlasom, ktorý sa mu ani po dobu niekoľkých rokov umelého života nepodarilo striasť.

Rovnako sa zatriasla aj vedecká kapacita číslo jeden. „Máme k dispozícii niekoľko možností. Tá vaša, pán veľkoadmirál, si vyžaduje stimuláciu enormného množstva elektrónov, ktoré by mali v jeden moment spustiť reakciu fotónov rovnakej vlnovej dĺžky. Aby sme vyvinuli dostatočne silný laser, na likvidáciu Kentauranskej flotily, potrebujeme k tomu energiu samotného zemského jadra. A to skrotiť nemôžme.“

„Dobre a čo navrhujete, pán Jansen?“ Grubauer si sadol na pohodlnú gamerskú stoličku patriacu radovému operátorovi lidarových sietí.

Vedec sa narovnal a posunul rám okuliarov na špičku nosu.

„Máme dve možnosti.“

„Počúvam.“

„Tou prvou je jadrová zima. Čo tomu má predchádzať je vám asi jasné.“

„Týmto nevyriešime problém, iba oddialime jeho príčinu na neurčito.“

„Druhou možnosťou, už viac krát prezentovanou, je sústredená teleportácia atómov kremíka a kyslíka na jedno konkrétne miesto.“

„To znie ako z knižnice Arthura Charlesa Clarkea. Pokračujte,“ reagoval Grubauer zamyslene.

„Aj laická verejnosť už dlhšiu dobu vie, že vieme kontrolovane teleportovať elektróny, ba dokonca aj atómy chemických prvkov na menšie vzdialenosti. Netušia však, že ich vieme smerovať po trajektórii, ktorá neústi priamo v homogénnom prostredí laboratória.“

„Nerozumiem,“ Grubauer zvraštil čelo a zapochyboval.

„Proces ťažby sa začal,“ ozval sa Kosťa a osadenstvu miestnosti na vydral z pórov čela studený pot.

„Ak sa nám podarí na jedno miesto, statické a presne určené teleportovať dostatočný počet subatomárnych častíc a samotných atómov, budeme vedieť vyskladať niekoľko molekúl oxidu kremičitého.“

„A? Vy chcete na Kentauranov posielať molekuly skla? Ste sa už načisto zbláznil? Stojíme na križovatke života na Zemi a vy...“

„Nechajte ma dopovedať,“ ozval sa Jansen drzo, no sebavedomie v jeho hlase naznačovalo, že koniec jeho monológu vyvrcholí v niečo zásadné. „Ak vytvoríme čo i len jedno malé zrnko skla. Kremeňa alebo obyčajné zrnko piesku uprostred mechanizmu na ťaženie zemského jadra, technológia postavená na našom laseri rozptýli fotóny s enormnou energiou do všetkých strán. Základy kryštalografie a spektroskopie.“

Grubauer ostal sedieť ako prikovaný. Pot z jeho čela sa valil a tep stúpal do enormných výšin.

„A to nám hovoríte až teraz?“

„Nie, vravel som to už niekoľko krát. Niekedy je dôležitejšie načúvať hlasu rozumu. A nie bezhlavo hľadieť na cestu militaristickej mašinérie. Sú aj schodnejšie a jednoduchšie cesty. Aj keď samozrejme nezaručujú úspech.“

„Takže sa chcete stať Oppenheimerom dnešnej doby. Pripraviť svet na novú etapu. Skok z éry atómu do éry teleportu. Chápem to správne?“

„Ak to neskúsime, Zem skutočne zažije dobu atómu. Stane sa z nej len nesúvislý medzihviezdny prach a možno o pár miliárd rokov aj prstenec, napríklad Marsu.“

„Aké sú naše šance?“ vyzvedal Grubauer, no triasol sa. Cítil tie nepríjemne vibrácie, ktoré súviseli s vyprázdňovaním planetárneho jadra. Krutá ťažba, ktorá robila z gaie obyčajnú škrupinku.

„Vyššie ako nič nerobiť.“

„Tak to skúsme. Zrnko piesku hovoríte?“

Jansen prikývol a spustil tak sled udalostí, ktoré mali nasmerovať ľudstvo na jednu z ciest neoznačenej križovatky. Zem sa ešte raz mohutne zatriasla.