„Vážení cestujúci, víta vás hlavná stanica Fantastiky. Ak budete pokračovať severným tunelom, dostanete sa na prestupnú stanicu Scifi. Ďakujeme, že využívate naše služby,“ vravel hlas zo všetkých smerov. Pravidelní cestujúci si na to zvykli, nováčikova ale zakaždým márne pátrali po jeho zdroji. Tak ako aj Neah.

„Neobzeraj sa toľko, vyzeráš ako sedliak,“ zahriakol ho starší muž v ošumelom plášti neurčitej farby, ktorý bol možno pred stovkami rokov fialový. „Ťahaj nabok, nezavadzaj,“ povedal a na dôvažok ho drevenou palicou, vyššou ako on sám, tresol zozadu po nohách.

„To malo byť akože čo?“ napajedene odvetil Neah, v rukách poťažkal Gaussovu automatickú pušku, až sa mu obraz z datatabletu, pripútaného na zápästí ľavej ruky, zavlnil ako fatamorgána.

Starca to však nevyviedlo z miery.

„Schovaj si tú svoju hračku, než ti ju zmením na kus šrotu,“ povedal a odpľul si jeho smerom.

Neah na nič viac nečakal. Zbraň už mal priloženú ku lícu, v zameriavači bola jasne vidieť starcova zvráskavená tvár. Nebol však na nej usadený strach, či nervozita. Miesto toho sa mu ústa skrútili do posmešného úškľabku, zatiaľ čo jeho pohľad smeroval kdesi nad Neahove plece.

„Pozri sa za seba, ty trpák.“

„Aby si na mňa mohol skúsiť nejaké tie tvoje magické srandičky, však?“

„Nie,“ pokojne odvetil starec, „len chcem, aby si videl, čo ťa zabilo.“

„Čo tým mys-“ Neah už nestihol dokončiť vetu. Žiarivý záblesk plazmy ho v sekunde premenil na atómy.

„Idiot,“ zašomral starec, nespúšťajúc oči z obrovitánskeho fénixa, ktorý trónil na vrchole neďalekej hory. Odtiaľ mal perfektný výhľad na celú stanicu, ako aj na problémové typy, ktoré mal podľa Zákona zneškodniť. „Mohli by ste do brožúry konečne dať aj odsek s varovaniami. Aj keď tomuto by to už nepomohlo,“ zašomral si starec, keď sa opäť vydal vpred.

Odpovede sa nedočkal.

***

Treor spal spánkom spravodlivo narobených v oddychovej miestnosti, keď ho z jeho blaženého snívania vyrušil odosobnený hlas.

„Čistič 4 nech sa dostaví na Prestupnú stanicu, máme tu situáciu!“

„Kurvafix,“ zastonal Treor a pretrel si oči. Už sa zase niečo pokašľalo. „Že ja tu vôbec ešte robím,“ žundral, zatiaľ čo sa rýchlo súkal do svojej modrej kombinézy. Sám poriadne neveril tomu, že sa kedysi dávno sa tešil každý deň do práce. To však bolo už veľmi dávno. Posledných zopár rokov sa pravidelne budil nahnevaný, v práci mal ešte temnejšiu náladu. Každý, kto ho poznal vedel, že je lepšie vyhýbať sa mu, keď začal podvedome vypiskovať melódiu piesne „Most cez rieku Kwai“. Každý, až na Liola.

Ten bol príčinou všetkých jeho problémov. Od prvého dňa čo nastúpil bolo všetkým jasné, že je tak neuveriteľne neschopný, až hrôza. Jeho otecko bol však veľké zviera vo vrcholovom manažmente, a tak s tým nikto nemohol nič robiť, iba robiť aj jeho prácu. A tým „vyvoleným“ nešťastníkom sa stal práve Treor.

Ak by existovali trestné činy za násilné myšlienky, Treor by už dávno dostal trest smrti. Niekoľko krát po sebe. Liola v mysli zabil už každým možným spôsobom, aj nemožným. Vŕtal mu diery do lebky počas obeda, lial kyselinu do žalúdka počas večere, sekerami ho sekal na miniatúrne kúsočky počas čistenia.

„Počul som, že ťa zavolali. Dúfam, že to nebude nič ťažké,“ prerušil Liol tok Treorových myšlienok a prinútil ho obzrieť sa. Následný pohľad v ňom vyvolal vlnu nenávisti, ako vždy. Liol na neho vykúkal z dverí, v jednej ruke krabička s akýmsi neidentifikovateľným jedlom, v druhej ovládač od nejakej konzole, čo zabavili na imigračnom.

„V to dúfam aj ja,“ precedil cez zaťaté zuby Treor a vykročil vpred.

„Veľa šťastia!“ zakričal za ním Liol, až mu z úst vypadávali kúsky jedla, ktoré sa ešte hýbali.

Treor neodpovedal. Len čo sa však zašiel za roh, udrel do steny takou silou, až z nej spadlo niekoľko obrazov.

„Môžem jebať,“ povedal a prekročil ich.

***

Strážca Awer sa so slzami v očiach pozeral na zväčšujúci sa dav, ktorý sa mu nie a nie podariť rozohnať.

„Občania, nie sa na čo pozejať. Pjosím, pokjačujte v ceste!“ hovoril takmer prosebným hlasom. „Všetko máme pod kontjolovu, nemusíte sa ničoho báť!“

„To ti tak veríme!“ skríkol ktosi.

„Odkiaľ sa to tu vzalo?“

„Je to nebezpečné?“

„Čo je to zač? Žije to vôbec?“

Otázky sa na Awera hrnuli ako lavína. Pred očami videl, ako ho o chvíľku zmetú z cesty. Už-už bol rozhodnutý schytiť služobnú zbraň a ukončiť svoje trápenie, keď v tom zbadal, ako sa dav bez slova rozchádza.

Dorazil Čistič.

„Dobjý deň, pán...“

„Ser na formality,“ Treor ho zastavil. „Radšej mi povedz, čo to tu máme,“ povedal a posunkom hlavy ukázal na zdroj problémov.

Stred nástupišťa zaberal objekt, ktorý by sa dal najlepšie popísať ako mix vlhkej kopy hnoja a trojrozmernej topografickej mapy neuveriteľne členitého horského masívu.

„J-ja neviem,“ potichu priznal Awer dúfajúc, že okolitý dav ho nepočul. Po tom však nebolo ani chýru, ani slychu. Len čo zistili, že na scénu prišiel Treor, rýchlo odišli preč. Zostal len starec v ošumelom plášti, ktorý si ich so záujmom prezeral.

„Pomôžem vám nejako?“ Treor sa spýtal hlasom, v ktorom sa ani len nesnažil zatajiť bublajúci hnev.

„Ty mne nie. Ale ja môžem vám,“ odvetil starec a vykročil ku nim. Počas chôdze sa podopieral palicou. Každé tlmené „buch“ vytáčalo Treora na nový stupeň amoku.

„Hej? Tak sa teda predveď.“ Treorove hánky až zbeleli, ako silno držal popruh svojej pracovnej tašky. Ako len túžil zovrieť starcove hrdlo, stavce by len zaprašťali...

„Nejeduj sa toľko, ešte ti rupne cievka v mozgu, a je s tebou koniec,“ povedal starec, keď prechádzal okolo Čističa. Než však ten stihol čokoľvek povedať, starec pokračoval.

„Ďakujem, že ste mi ho pomohli nájsť. My sa teraz poberieme do našej destinácie. Zbohom.“

„Kto, my?“ spýtal sa Awer udivene. Jeho údiv už ale o moment neskôr vystúpil na takú úroveň, až z toho odpadol. A tak len Treor videl, ako sa neforemná masívna kopa čohosi dala elegantne do pohybu. Zo svojej práce bol zvyknutý na čokoľvek, takáto scenéria však zarazila aj jeho.

„Č-čo...“ viac zo seba nedokázal vyjachtať, a tak len nemo sledoval, ako „tomu“ po celom obvode tela vyrážajú stovky očí, ktoré si ho zvedavo prezerali.

„Hergert,“ odvetila kopa, akoby sa práve nič zvláštneho nestalo.

„Nerieš to,“ povedal starec a spolu s Hergertom vykročili vpred. „Svoju úlohu si splnil. Príbeh ťa už viac nepotrebuje. Je tak?“ spýtal sa svojho spoločníka.

„Pravdu máš. To ale neznamená, že sa ho treba zbaviť. Tento svet zostane. Každé multiverzum potrebuje rázcestie. Nechaj ho tak, musíme ísť vpred,“ povedal Hergert a než stihol Treor akokoľvek zareagovať, zmizli mu spred očí, akoby tam ani nikdy neboli. Nemal však čas príliš sa zamýšľať nad tým, čo sa práve stalo, keďže ho Awer so svojím stonaním vyrušil.

„Čo to malo byť?“ spýtal sa vystrašene, oči mu behali sem a ta.

„Netuším,“ odvetil Treor.

Hergert, tvor čudný,

Vpadne do deja ako nič.

Kde sa zas zjaví?