Gnóm Matyáš Holmštajn stál na drevenej truhlici, ktorá šenkárovi slúžila na uschovanie pálenky. Ruky mal zviazané za chrbtom a útly krk mu nepríjemne otláčala konopná slučka. Zdalo sa, že to jediné ho trápi. Celá tá situácia bola totiž absurdná.

„Matyáš Holmštajn,“ oslovil gnóma a zároveň celé zhromaždenie richtár (a zároveň sudca), „za zosnovanie organizovanej skupiny lúpežníkov, ktorá po obdobie siedmych zím okrádala, vraždila a páchala násilie na počestných ľuďoch, aj neľuďoch, ťa odsudzujem v mene osady Stračie nôžky na trest smrti obesením. Voči rozsudku sa ty, zlosynu, odvolať nemôžeš! O slová na hájenie cti svojej si sa rozhodol naše sluchy ukrátiť, avšak tie posledné ti uprieť nesmieme. Máš ešte niečo na svojom čiernom srdci, než sa ťa naveky zbavíme?“

Matyáš Holmštajn sa vážne zamyslel. Tenkým jazykom si oblizol vyschnuté pery a zhlboka si vzdychol.

„Ba, mám pár slov pre vás, ľudkovia. Obhájiť sa neviem, a pred bohmi ani nedokážem; cti nemám žiadnej. Nuž vám teda aspoň rozpoviem, jak to so mnou vlastne bolo...“

*****

Narodil som sa tatkovi a mamke Holmštajnovým, ktorí mali šperkársku dielňu blízko mesta Starigradu. Tatko zomrel, keď mi bolo deväť zím na slabé srdce, mamka o dvanásť zím neskôr na silného zbeha od starigradského vojska. Brata, ni sestry nemal som a aj na gnóma som bol vždycky malý. Príliš krátky na smrť, hovorili neskôr o mne. Tak, či onak, náš lénny pán mi robotu dať nechcel, ešte ma aj do riti, ak prepáčia, kopli. Nuž, tak na hanbu gnómov, čo sú navyknutí v mestách po vašom boku úslužne žiť, som ja musel ostať v lese za mestom a tam som aj takto prestrašený prvú noc pod holým nebom stráviť musel.

Hovoril som si, že to bude len prestupná stanica.

Že začas sa ma niekomu uľútostí a vezme ma do tovarišstva.

Riť z toho, prepytujem.

Po týždni v lese sa mi zbystrili čuch a aj sluch a to sa mi stalo jednej noci osudné. V tej chladnej slote, nasúkaný do nory po bárs veľkom borsukovi som totiž započul plány dvoch nájomných lovcov.

„Sedem zlatých je dosť,“ riekol prvý hlas, patriaci zavalitému severanovi s beľmom na jednom oku.

„O sedem viac, než máme,“ prisvedčil škaredý svetlovlasý polelf. Prezradili ho špicaté uši, aké ľudia nemajú a strnisko, ktoré elfom nerastie. A to, že bol škaredý tiež.

„Problém je akurát v tom,“ riekol prvý, „že ja riť viem, ako taký fénix vyzerá.“

A vtedy prišla moja chvíľa. Vybehol som zo zatuchlej nory, nedbal kuše, ktorú na mňa namieril severan, ani taseného elfského scimitaru a hneď som sa začal oháňať tým, koľko beštiárov som za svoj krátky život prečítal a koľké netvory videl. Klamal som, až sa zo mňa prášilo, samozrejme, len čo je pravda. Bezradných lovcov som ale presvedčil.

„Si odvážny,“ uznal polelf, „ale na smrť si aj ty prikrátky.“

Tak sme sa vydali na výpravu. Polelf sa mi predstavil ako Furiel a zálesákovi zo severu zas nik nepovedal inak, než Aladár - Hnusná tvár. Nebolo to kvôli tomu oku a Furiel bol väčší hnusák, ale... Ja už ani vlastne neviem, prečo mu tak hovorili. A vo finále to bolo jedno, pretože do údolia, kde mal fénix podľa mapy, ktorú im objednávateľ dal, žiť, sa už s nami nedostal.

Cestou ho nahneval jeden čudný chlapík s akýmsi bazmegom na hlave. Ten mu tvrdil, že tá mapa je na, nech mi odpustia, hovno. Hnusná tvár sa najedoval, až jeho tvár úplne hnusný výraz dostala - aha! - a vytiahol na mužíka svoju kušu. Ale kmeť bol černokňažník a z milého Aladára narobil kolomaž. Tfuj!

So strigôňom sme ešte tri noci putovali a už aj on začal strácať na dôveryhodnosti, keď sme konečne vystúpili na akúsi čistinu s výhľadom do údolia a nad údolím sa črtajúcim hradom. Furiel sa začal hádať s mágom, že tu žijú akurát tak ježibaby a pipinosy (to neviem, čo je...), keď tu zrazu rozprestel nádherné zlatavo-šarlátové perie obrovitánsky vták...

*****

V dave pod popraviskom to zašumelo.

„Tára!“ zvolal ktosi.

„Fénixy nejestvujú, to viem i ja!“ zvolalo kučeravé dievčatko, sediace na pleciach mohutného sedliaka.

„Holmštajn najprv stretol Didrika!“

„A Hnusná tvár plienil naše okolie ešte vlani, ten určite nezhynul na vymyslenej výprave!“

„To je pravda,“ prisvedčil davu Aladár - Hnusná tvár a vypustil zo samostrelu trojhranný šíp. Skrátený koniec konopnej slučky ladne dopadol gnómovi na šiju.

Richtárovu hlavu rozpolil elfský scimitar, ostrý ni britva. Pod kapucou sa mihli škaredé gamby Furielove.

„Ak som sa od vás, ľudí, niečo naučil,“ smial sa Matyáš, zatiaľ, čo si prerezával Furielovou dýkou zviazané zápästia, „tak to, že šaty robia človeka!“

V dave si konečne tučného orka v jazdeckom odeve. Didrik tasil svoju šašku a predieral sa ku katovi.

„A že mýliť sa je ľudské!“

*****

„Ty,“ potľapkal Aladár Matyáša po chrbte, keď už všetci sedeli na koňoch mieriacich preč zo zapálených Stračích nožiek, „vieš, že keby si o palec vyšší, tak ti ten šíp zavŕtam do čela...?“

Matyáš sa len samoľúbo usmial.

„Príliš krátky na smrť, spomínaš?“