„Zase ten blbý sen!“ posťažoval si Phong nad šálkou kávy.

„Aj teraz si videl Fénixa?“ starý muž si posunul taburetku bližšie k vnukovi, „ako sa má?“

„Má sa v pohode,“ Phong prevrátil očami, „Roztiahnuté krídla, z nozdier šľahá oheň, ako asi môže byť veľkému vtákovi čo ma tyranizuje v podvedomí?“

„Trochu úcty, Phong,“

„Robí mi zle, nechcem dokola o ňom snívať.“

„Fénix je prastarý patrón a ochranca nášho rodu. Malo by ti záležať na vybudovaní dobrého vzťahu s ním...“

„A jemu ako záleží? V každom sne bojujem o život! Vďaka za rady dedo, ale ja už neverím týmto folklórnym hlúpostiam. Svet sa mení, je logický a progresívny...“

„Ako to myslíš, Phong?“

„Že všetko sa dá vyriešiť!“ Phong buchne rukou po kuchynskej linke, „Chápem dedo, že v tvojej generácií ste sa museli modliť k dobrému Fénixovi, patrónvi rodu, ale teraz to už netreba! Predstava Fénixa nikoho nespasí! Tak načo s ním udržovať vzťah? Teraz, keď sa niečo pokazí, zavoláš opravára! Nemáš čo jesť? Objednáš si pizzu. Chceš sa rozveseliť? Ideš do kina! Nemusíš sa spoliehať na žiadneho rodinného patróna a tvoriť s ním vzťah. Civilizácia sa o teba postará!“

„Rozumiem ti Phong, ale niektoré veci sú nemenné.“

„Stále si len hovoríš svoje, dedo. Ja tomu neverím.“

„Musíš dovoliť, aby ti Fénix v snoch odhalil tvoje predurčenie a budeš skutočne šťastný,“ dedo sa nenechal odradiť, „všetci muži v našej línií si tým prešli. Strach je len ako odraz na vode. Nie je skutočný.“

„Bez urážky dedo, ale človek si sám určuje svoj osud. Neverím že vták zo sna mi povie čo mám robiť a ja budem šťastný.“

„Nemusíš mať vieru, stačí myseľ bádateľa,“ Dedo sa vystrel s miskou čaju v ruke. Vyzeral ako staroveký mudrc z čínskeho obrazu. Alebo ako meditujúca Kung Fu Panda? Zlomyseľne sa ušklebol Phong.

Digitálne hodiny na linke pípaním oznámili 7hodín. Vykúpenie.

„I keď udatne predstieram že ma s tebou baví diskutovať,“ Phong zdvihol komicky čelo, „musím už bežať do práce, “ rýchlo vybehol z kuchyne do typického Londýnskeho počasia.

XXX

Čísla. Vtáčie nohy. Tabuľky. Šľahajúce plamene. Grafy. Hodvábne pierka. Čiary hore a čiary dole. Zvuk trepotajúcich krídel. Maily. Oči čo vidia až do duše. Zvuk kopírky. Osud.

Ty nie si rodinný patrón ale rodinné strašidlo, Phong zatne čeľusť, kedy sa mi prestaneš zjavovať? Treba konať!

„Dobrý deň, chcel by som sa objednať na základnú psychodiagnostiku. Mohol by ma pán psychológ zobrať?“

„Viete čo, akurát sa nám uvoľnil jeden poobedný termín. Prídete o 17:00?“

„Jasné, budem tam.“

XXX

Phong bol o 17:05 pozvaný do útulnej pracovne s pohodlným čiernym kreslom. Nervózne prešľapoval na mäkkom koberci.

„Prosím, posaďte sa,“

Nervózne sa rozhliadol po miestnosti, pretože nikoho okrem busty Sigmunda Freuda na polici nevidel. Nervózne poslúchol a vystrel si stuhnuté nohy.

„Tak čo vás trápi?“ s úsmevom sa zpoza neho vynoril drobný muž s hrubými okuliarmi. To musí byť ten cvokár.

„Nočné mory. Denne. Je tam obrovský vták Fénix. O ničom inom sa mi ani nesníva.“

„Fénix býva dobré znamenie,“ prehodí psychológ.

„Vy to nechápete, v tých snoch sa musím skrývať za balvany, aby ma nespálil. Alebo sa držím lodného lana aby ma nezmietol krídlami. Má obrovské kuracie nohy čo ma idú zašľapnúť.“

„Pôsobivé,“ psychológ si niečo zapisuje do notesa, „čo od vás chce?“

„Neviem a ani to nechcem vedieť.“

„Dobre. Chcem vám ponúknuť jednu techniku, ktorá pomohla väčšine mojich pacientov. Idete do toho?“

„Čo to obnáša?“

„Zavrite oči a zhlboka dýchajte.“

Phong sa netrpezlivo pomrvil ale podvolil sa psychológovým príkazom.

„Zostupujeme po schodoch dole. Jeden za druhým. Keď napočítam do 3, uvidíte ho. Stále pokojne dýchajte.“

Phong by protestoval, keby mu telo netŕplo v spánkovej paralýze. V mysli mu nabiehali kontúry obávaného vtáka ohniváka- Fénixa. Uhol sa, pretože po obrovských kráčajúcixh nohách ostávali v zemi diery. Jeho plamenný dych bol veľmi blízko a vôňa spálených vlasov ho zaštípala v nose. Mal pocit, že srdce zrýchlilo svoj tep a dlane mu zvlhli. Telo však ostávalo stále pokojne ležať na gauči.

„Spýtajte sa ho, čo chce,“ hlas psychológa doliehal z diaľky.

Hoci sa Fénixov zobák nepohol, Phong začul odpoveď: „Daj mi šancu, jeden krát. Preleť sa na mojom chrbte. Ukážem ti, čo je tvojím zmyslom života.“

Phong sa pokúsil šklbnúť sebou a ukončiť imagináciu, no telo ho neposlúchalo.

„Ostaňte v predstave. Preskúmajte každý detail a zhlboka dýchajte. Ja vás preberiem keď bude čas.“ pocítil na ramene psychológov dotyk.

Keď už ma ten cvokár zhypnotizoval tak, že sa nedokážem prebrať, znamená to, že som v predstave. A hoci je to nechutný vták, nemôže sa mi tu nič stať, pomyslel si Phong a vyliezol na Fénixa. Jeho majestátne krídla sa vzniesli a odniesli ho k najhlbšej podstate, kde pochopil svoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť.