„No, podarilo sa?“

„Nič,“ frustrovane odvetil detektív Sanrael a bezmocne päsťou tresol po palubnej vysielačke. „Odkedy sme prekročili Závoj, nechytá nič. Prekliaty krám!“

„Opatrne!“ okríkol ho jeho partner, detektív Kitsuma. „Udieraj si do svojho samochodu, môj nechaj na pokoji. Vieš koľko som do neho už vrazil reálov?“ ako hovoril, z náprsného vrecka vytiahol čistú servítku a začal utierať nielen palubnú dosku, spolu s riadiacimi tyčami. „Miesto hnevu radšej rozmýšľaj nad tým, čo urobíme,“ povedal a hlavou ukázal za seba. Tam sa nachádzal dôvod, prečo riskovali vlastné životy.

Na zemi ležalo telo mladej ženy. Kedysi bola akiste krásna, muži na nej mohli oči nechať. Momentálne na ňu ale nebol príjemný pohľad.

Nohy sa jej končili hrubým rezom tesne pod kolenami, z ktorých trčali kosti. Aj v prítomnosti Šede na ne bol zaujímavý pohľad, pravdaže z čisto umeleckého hľadiska. Červeň mäsa a beloba kosti vytvárali unikátny kontrast, o to viac zvýraznený nedostatkom okolitej hmoty. Trup mala otvorený a dotrhaný, hrubé črevo mala omotané okolo pása, ako nejaký zvrátený a dekadentný módny doplnok, ktorých je Revachol posledné roky plný. Najviac krutosti sa však ušlo tvári. Oči mal vytiahnuté z jamiek, viseli na očných nervoch. Ak by tu bol vánok, poľahky by ich rozkýval, až by sa Sanraelovi obrátil žalúdok. V Šedi však vládlo len jedno počasie: Prázdno.

„No čo by sme mali asi urobiť? Naložíme ju do samochodu a fujazdíme preč.“

„Si naozaj myslíš, že to vydrží? Veď už sa začína rozpadávať. Pozri, prsty má takmer preč,“ odvetil Kitsuma a ukázal na mŕtvej ruky. Bolo jasne vidieť, ako sa končeky jej prstov pomaly rozpadajú, na čoraz menšie a menšie kúsky, až z nich nič neostane.

„Kurva,“ zhodnotil situáciu Sanrael a odpľul si. „Tak čo teda?“ spýtal sa kolegu. Ten pokrčil ramenami.

„Môžeme ju akurát tak skúsiť nafotiť, fotky možno vydržia. Budú nám síce na dve veci, ale lepšie ako odchádzať z prázdnymi rukami.“

Sanrael mlčky prikývol. Dobre vedel, že bez tela im vedenie nepovolí vyšetrovanie, beztak bol ich okrsok zaplavený bezpočtom zločinov, ktoré nemal kto riešiť. „Viva la Revolúción,“ pomyslel si a opäť si znechutene odpľul.

„Kto ale niečo takého mohol urobiť? Komunardi?“ spýtal sa po chvíli.

„Tí?“ Kistuma mávol rukou a odfrkol si. „Komunisti sú zabraní obviňovaním druhých komunistov za neúspech Revolúcie. A väčšinou sú to starí chreni, takí nemajú silu na niečo takéto. Skôr by som to videl na kryptofašistov, tí sú riadne prepnutí.“

„No neviem,“ neisto povedal Sanrael, „ani na nich sa mi to nehodí. Tí sa vyžívajú vo verejnom lynčovaní a popravách. Ak by to mal na svedomí niekto z nich, nechal by ju pohodenú pred Centrálou Opozičných Síl, alebo na nejakom podobnom mieste, čo neznášajú. Pochybujem, že by riskovali životy, a niesli by ju do Šede. Navyše, sústreďujú sa na Kiptov a Graadčanov, a táto vyzerá, že je z Oranjese.“

„Málo ich poznáš. Keď im prepne, zarežú kohokoľvek, čierneho či bieleho, je im to jedno, a potom si vymyslia nejakú báchorku, prečo bol mŕtvy zradca rasy, alebo niečoho iného. Do jedného majú vymyté mozgy.“

Sanrael chcel čosi povedať, v tom mu však zapípali hodinky na rukách. Okamžite ruku zdvihol na úroveň očí, a zdúpnel.

„Koľko času?“

„Zostáva nám necelá polhodina. Mali by sme už asi vyraziť, ak nechceme dostať zjeba a stráviť dva týždne v sanatóriu.“

„Pravda,“ pritakal Kitsuma. „Naposledy som si toho užil až-až. Už ma tam nedostanú ani párom volov!“

„A čuduješ sa? Veď si normu prekročil o celý týždeň! Sa čudujem, že si to vôbec prežil,“ odvetil Sanrael.

„V Šedi dokážeš aj dlhšie vydržať, ako je povolené. Len sa to proste neodporúča,“ naoko ledabolo odvetil Kitsuma. „Vlastne mi ani nič nebolo,“ dodal, akoby nič.

„Nebolo ti nič?“ zopakoval Sanrael a pozrel sa na kolegu. „Veď si dostal dvadsať násobnú dávku žiarenia! Môžeš byť rád, že to skončilo tak, ako to skončilo,“ povedal a pohľadom strelil po kolegovej holej hlave, ktorú si práve ľútostivo hladil.

„No hej, vlasy mi chýbajú,“ povedal skormútene.

„Čo si nekúpiš nejakú parochňu? Dnes ich nosia aj muži, nie je sa za čo hanbiť,“ odvetil Sanrael a sadol si do samochodu. „Dokonca som počul, že na jednej klinike experimentovali s transplantáciou... Čo sa deje?“ spýtal sa, keď videl, že jeho kolega stuhol a neprítomne hľadí pred seba.

„Nechytá.“

„Čo prosím?“

„Nechytá,“ zopakoval Kitsuma hlasnejšie. „Nedokážem ho naštartovať. Asi je niekde diera na kryte motora, a Šeď zničila káble, sviečky... Neviem.“

„Povedz mi prosím ťa, že si zo mňa robíš žarty, že?“ trasľavým hlasom povedal Sanrael. „Kurva, ako sa teraz odtiaľto dostaneme?“ zvolal náhle, plný hnevu.

„Po svojich,“ lakonicky odvetil kolega, zatiaľ čo sa lúčil so samochodom. Bol si až bolestne vedomý toho, že neexistuje žiadny spôsob, ako jeho miláčika odtiaľto dostať.

„Peši?“ takmer hystericky zvolal Sanrael. „Tebe už načisto zajebalo! Veď je to dobrých päť kilometrov ku Závoju, to nezvládneme!“

„Chceš tu radšej čakať na to, kým sa rozpadneš?“ tvrdo odpovedal Kitsuma.

„N-nie, len...“

„Tak teda poďme, a rýchlo.“

Kitsuma okamžite vyskočil zo samochodu, dvere nechal dokorán roztvorené a dal sa do rýchlej chôdze.

„Ideš?“ zakričal ponad plece a pozrel sa na kolegu. Ten náhle spanikáril, a nedokázal si odopnúť bezpečnostný pás. Trvalo mu to mučivých päť minút, kým sa konečne vyslobodil. To už bol Kitsuma vzdialených dobrých tristo metrov.

„Počkaj!“ zúfalo skríkol Sanrael. Slová sa však neniesli ďaleko, zamreli už po necelých desiatich metroch. Cítil, ako sa na neho tlačí prázdnota Šede. Ničota mu tlačila na ušné bubienky, drala sa mu do hrdla aj do nozdier, pahltne ničila každú molekulu vzduchu, až nakoniec nemohúcne padol na zem, ruky vystreté za vzďaľujúcim sa kolegom.

Posledné, čo detektív Sanrael videl, bolo matný, šedastý kotúč Slnka. „Ani slnečné lúče neuniknú Šedi,“ preblyskla mu hlavou posledná myšlienka.

A potom už nič.