Tak a je to tu, pristávam.

Zem.

Okolo mňa sa zhmotnil ochranný ihlan z tak tenučkého skla, že ma pri rozbití nemohol poraniť. Flóra v jeho okolí sa premenila na ľadové kryštály. Ihlan samotný vytvoril drobný priestor, ktorý mi poskytol simuláciu atmosféry, ktorá na tejto planéte prevláda. Teraz nastáva ten kritický okamih. Musím zložiť helmu.

Zariadenie, ktorému tu hovoria pľúca, zhlboka nasalo simulované ovzdušie. Trochu to pálilo v krku, ale naučím sa to používať. Manuál som v školiacom stredisku pochopil medzi prvými a na trenažéri som dosiahol nadpriemerné hodnoty. Je to vlastne celkom ľahké. Predovšetkým ma k tomu vskutku premyslene nabáda možnosť udusenia sa, keby som to nerobil. Bŕŕŕ, na grafiky udusených sa ani pri tak primitívnom druhu, akým ľudia bez pochyby sú, nepozeralo ľahko.

Schytil som helmu obomi rukami a prepol na zrkadlenie, aby som skontroloval mimikry. Na nerozoznanie od ostatných homo sapiens sapiens. Výborne. Zapol som autodeštrukčný mód, nastavil ho na desať sekúnd a prudko som sa postavil. Trochu sa mi zatočila hlava, zrejme vinou vnútrolebečného tlaku. Tenučké sklo sa mi ako cukor rozsypalo po bunde z dobytčej kože. Presne ako sme predpokladali, nijak neohrozilo moju pokožku.

Krokový simulátor bol jedným z mojich najobľúbenejších - konečne prišla prax. Bolo to trochu iné, než si naši technológovia predstavovali, ale opäť: pozemské techniky sú neuveriteľne inštinktívne. Na bionickom náramku som nastavil trasu - husto osídlené mesto, vzdialené približne osemtisíc ľudských krokov priemernej dĺžky. Ešte chvíľu som sa učil narábať s jemnou motorikou a rovnováhou stredného ucha a potom...

Potom som začal utekať.

Bolo to prazvláštne oslobodzujúce.

Začínal som si túto misiu skutočne užívať. Pri vzdialenosti sedemsto dvadsiatich krokov od najbližšej komunikácie som prešiel späť do krokového módu a nastavil bionický náramok na zber pocitových a vizuálnych vnemov.Zapol som prepis na dáta a nastavil užitočné filtre. Inštinktívne som sa zhlboka nadýchol... A pozvracal sa.

Nechápal som, ako si niekto môže takto znečistiť atmosféru používaním fosílnych palív. Učili sme sa o autách, tomto odpornom a na presun (v očiach ľudí) nevyhnutnom prežitku, no nečakal som, že kultúrny šok bude tak obrovský a pocitové vnemy tak negatívne. Došlo mi, že rozdiel z našich posledných dát o atmosfére Zeme je značne skreslený a pravdepodobne starší, než sme predpokladali. Od našej poslednej návštevy, ešte za čias mayskej civilizácie sa očividne mnohé zmenilo.

Bionický náramok (ďalej len BN) začal vykazovať nebezpečenstvo. Prepol som na termovíziu a v neprehľadnom labyrinte budov som zbadal tri približujúce sa postavy. Prepol som sa opäť na ľudské videnie. Pred sebou som mal len päsť, ktorá sa rýchlo približovala.

Áno, absolvoval som bojový manuál používania ľudskej telesnej schránky. Áno, bolo mi vyslovene zakázané upozorňovať na seba.

A áno, reflexy som mal prispôsobené oveľa mladšiemu človeku, než bol ten, ktorého mimikry ma zviditeľňovali. Ale výcvik je výcvik a realita je fraktúra čuchového aparátu, potupné obrátenie všetkých záhybov odevu za účelom defraudácie neexistujúceho majetku a konečne prehlásenie agresora číslo jeden na adresu BN, citujem:

„Aj babkine miBandy vyzerajú lepšie!“

Na záver ešte akési zhodnotenie môjho pigmentu. Je to tu barbarskejšie, než sa nám zdalo.

Šedú oblohu nad mestom určite podporoval už spomenutý smog. Na BN som zapol analýzu poškodenia a zistil som, že môžem kľudne pokračovať - telesné funkcie neboli výrazne ohrozené.

Dvojica uniformovaných mužov si odo mňa vyžiadala občiansky preukaz; chceli tiež vedieť, čo sa mi stalo, že vyzerám tak, ako vyzerám a kde sa nachádza moje bydlisko. Chcel som odpovedať, hoci výsledky mojich plicae vocales neboli extra hodnotné, ale varlatá sa mi scvrkli a v ústach mi vyschlo. Moje mlčanie si vyslúžilo ďalšie zrazenie na zem a niekoľko dobre mierených kopancov na rebrá.

Aspoňže v znášaní bolesti som bol expert.

BN kontrola životných funkcií - uspokojivé.

Prekročil som v akejsi tmavej uličke telo, ktoré nevykazovalo žiadne termické žiarenie. Upozorňovali nás nato, hoci sa to snažili všemožne eliminovať. Dostavili sa emócie.

Stál som nad telom samičky staršieho dátumu splodenia. A bolo mi smutno.

Mal som pocit, že sa mi kráča čoraz ťažšie. No ak som chcel uspieť, musel som ísť ďalej; až do štvrtí, ktoré obýva vládnúca trieda. Len tak mohli byť moje údaje validné.

Za ďalším rohom vykonával muž stredného veku proces vyprázdňovania. Vo vlastnom biotope mimo miest nato určených!

Zhusenie.

Predtým smútok.

Ešte predtým strach.

Zmrákalo sa a moje dáta sa plnili samými negatívnymi reportmi:

Samičky predávajúce svoje telá za kredity.

Samci vytĺkajúci jeden z druhého životné funkcie. Za kredity.

BN náramok prepnutý na zber myšlienok a pocitov v okolí:

Mláďatá pomýšľajúce na usmrtenie svojich sploditeľov, za účelom prenosu kreditov na ich účet.

Strach o nedostatočné možnosti hromaždenia kreditov.

Túžba po vlastnení väčšieho množstva kreditov.

Primitívne, tak primitívne...

Zdalo sa, že pre invazné kruhy generála Mahrema je moje dátozberectvo ukončené.

Zvukový signál, ktorý BN vydalo, potvrdil moje domnienky:

Pamäť plná.

Už-už som sa chystal odoslať údaje a zažiadať o prenos, keď som ju zbadal...

Vyšla z budovy, v ktorej sa uctievali monoteické božstvá troch podstát a jej vlasy mali farbu slnka.

Jej oči žiarili ako ten najčistejší oceán, alebo obloha za bezoblačného jasného dňa.

Hlavu jej vzadu zakrýval vkusný biely závoj, jej šaty boli taktiež snehovobiele.

Cítil som lásku, vnímal som krásu.

Čítal som lásku a šťastie v nej.

Pre tento okamih, pre túto pominuteľnú chvíľu si nechala obrátiť život hore nohami, hoci nemohla vedieť, ako to s nimi v budúcnosti dopadne.

Bola nádherná, celá žiarila.

A ja som bol na jeden krátky okamih svdkom jej krásy, jej lásky, jej šťastia.

Cítil som to všetko z oboch, z tohto páru homo sapiens sapiens, ktorý mi skrížil cestu, keď už som bol rozhodnutý. Ale ja to neurobím-

Neodsúdim tento svet, túto planétu k zničeniu, ja nie.

Nie, nech si nato nájdu nového dátozberača.

Tento report neodošlem.

***

Kedysi, ešte vo výcvikovom stredisku som sa dočítal o delfínoch; tvoroch, ktoré inteligenciou a predovšetkým vnímaním dosiahli úroveň človeka, či ho dokonca niektoré exempláre predčili.

Vraj len delfín dokáže zomrieť tak, že vedome prestane dýchať a zvolí si smrť.

Len delfín.

A ja...