„Dobrý deň! Moje meno je Gustáv, kapitán soliských rytierov. V meste som sa dopočul, že sa u vášho syna možno objavilo znamenie! Smiem sa pozrieť?“

Samo strnul uprostred pohybu. Neveriacky otočil hlavu k dverám. To snáď nie, pomyslel si. Kto mu to vytáral?! Očami prešiel k oknu. Nenápadne k nemu vykročil.

Jeho rodičia medzitým spracovávali výjav pred sebou. Pod slovami kapitán a rytier si totiž málokedy predstavíte plešivejúceho, morbídne obézneho muža v stredných rokoch.

Prvý sa spamätal otec. „Och… Dobrý deň aj vám, pán rytier! Samozrejme, poďte ďalej.“

Kapitán vstúpil do skromne zariadeného príbytku. Drevená podlaha, nezvyknutá na váhu kosatky, zmučene zavŕzgala. S úsmevom sa rozhliadol po miestnosti. „Vďaka! Nebojte, nezdržím vás dlho.“ Zrak mu padol na polovicu mladíka, ktorého druhá polka práve mizla von oknom. „To musí byť on, pravda?“ zvolal veselo a vtiahol kričiaceho Sama späť do domu.

„Nechajte ma!“

Gusto ho ignoroval. Schmatol ho za hlavu a začal mu ju skúmať. „Slnko na nebesiach!“ vydýchol užasnuto. „Znamenie! V tak mladom veku!“

Chlapec zaúpel: „Žiadne znamenie! Je to len začínajúca plešina!”

Gustáv bol vo vytržení. Obrátil sa na rodičov, ktorí túto scénu zmätene sledovali od dverí. „Váš syn má pred sebou veľkú budúcnosť!“ Pozrel Samovi do očí. „Koľko máš rokov?“

„Šestnásť! Okamžite ma pustite!“

„Neskutočné! Neuveriteľné!“ vykrikoval nadšený rytier. Pustil chlapca a pribehol k otcovi. „Pane! Beriem si vášho syna za učňa!“

„Hmm, no… akoby som to len…“ ošíval sa otec, „viete, už sa učí u majstra kováča a…“

„To nebude problém!” prerušil ho Gusto. Naklonil sa k rodičom a začal im čosi potichu vysvetľovať.

Obaja v šoku vytreštili oči. Pozreli sa na seba a po chvíľke prikývli.

„Synu!“ zvolal otec. „Tvoje učňovstvo u majstra kováča končí! Pôjdeš tuto, s pánom rytierom. Ten z teba spraví… “ neisto sa odmlčal a pohľadom prebehol po dokonale guľatej postave usmievajúceho sa kapitána. Márne sa snažil nájsť jeho krk. „Spraví z teba… “

„Rytiera,“ pomohol mu Gusto.

„Tak!“ prisvedčil s úľavou otec.

Samovi padla sánka. „To mu nemôžete dovoliť!“

„Sme tvoji rodičia! Také je naše želanie!“ Obaja podišli k synovi a odtiahli ho do kúta.

„Teraz ma pozorne počúvaj,“ šepol otec. Obzrel sa ku kapitánovi, ktorý cez okno sledoval západ slnka a zasnežené mesto. „Vidíš to brucho?“

„To sa nedá nevidieť!“

„Povedz mi, ako vyzerá.“

„Čože?“

„Poslúchni! Ako vyzerá?!“

Gustove brucho bolo obrovské. Vravelo sa, že keď mu v ňom škvŕka a je práve pri mori, veľryby odpovedajú na jeho volanie. Jednému vráskavcovi sa to, bohužiaľ, stalo osudným, keď nadobudol dojem, že sa jedná o volanie samičky. V zúfalej honbe za láskou sa vyplavil na breh a tam uviazol.

„Akoby žilo vlastným životom,“ odvetil znechutene chlapec.

„Presne! A teraz sa pozri na svoje.“

Samova rodina patrila medzi tie, ktoré žili z ruky do úst. O veľkosti jeho brucha veľa napovedalo to, že mal nohavice dvakrát opásané špagátom. Aj tak mu padali.

„Keď budeš s ním, všetkého budeš mať dostatok!“

„Ale veď sa im všetci smejú! Dobre vieš, ako ich volajú. Plešaté svetlušky! Sú tuční a po nociach chodia hore-dole s tým svojím, akože čarovným, svetlom.“

„Asi máš na mysli toto!“ zvolal Gusto. V ruke držal kovový predmet.

Samo sa obzrel. Zrak mu padol na hranatý objekt. „Veď je to obyčajný lampáš!“

„Nie tak celkom. My to voláme orb.“

„Aký je medzi nimi rozdiel?“

Gustáv sa k nemu naklonil a s potmehúdskym výrazom na tvári zašepkal: „Znie to viac tajomne.“

„To nemyslíte vážne…“ chlapec od zúfalstva takmer plakal. „Mami, prosím!“

Matka svojho syna s láskou objala. „Máš pravdu. Rytieri Solisu sú ľuďom väčšinou na smiech. No kolujú o nich aj iné príbehy. Minulý týždeň vraj zachránili nášho bylinkára pred démonom!“

„Jozefa?! Veď ten ani nevie povedať, ako sa volá! V kuse je z tých svojich byliniek mimo! Tej historke nikto neverí!“

Matka sa len usmiala. „S nimi sa budeš mať oveľa lepšie. My ti nemáme čo ponúknuť. Takto uvidíš svet, spoznáš nových ľudí…“ jemne ho chytila za plecia a pritiahla ku Gustovi. „A zároveň za teba dostaneme sto toliarov,“ dodala akoby mimochodom.

„Prosím?!“

„Postarajte sa nám o neho, pán rytier!“

„Nebojte! Budem sa o neho starať ako o vlastného!“ ubezpečil kapitán rodičov a podal otcovi mešec zlatiek.

Samo ostal stáť ako obarený. „Veď to je obchodovanie s ľuďmi!“

„To teda rozhodne nie je!“ ohradil sa Gusto. „Dávam tvojim rodičom odškodné za to, že od nich beriem ich vzácne dieťa. Robíme to stále, keď odvádzame od rodín otcov alebo synov.“

A tak vzácny syn len v hrôze prizeral tomu, ako ho rodičia zbalili, objali a dali mu požehnanie na cestu. Potom ho schmatla tučná ruka a neúprosne ho vytiahla z jeho rodného domu. Odpor bol márny.

Matka s otcom postáli vo dverách predpísaných pár sekúnd potrebných na mávanie. Potom rýchlo vošli do domu, aby ich niekto, nedajbože, nespájal s tou plešatou dvojicou.

Novopečený rytiersky učeň tomu všetkému stále odmietal uveriť. Ako vo sne kráčal vedľa svojho nového majstra. Tomu očividne vôbec nerobili ťažkú hlavu posmešné pohľady, ktoré na nich vrhali okoloidúci.

Samo precitol až v momente, keď sa ocitli za bránami mesta. Neďaleko pred nimi sa rozprestieral les. „Počkajte!“ vyhŕkol. „Kam chcete ísť?“

„Do susedného mestečka. Konajú sa tam tie najúžasnejšie trhy pod slnkom! To jedlo, ktoré tam ponúkajú! Pivo zo všetkých kútov sveta!“ Gusto sa blažene usmial.

„Viete vy vôbec, čo je to za les?“

„Listnatý? Nie, beriem späť. Tam vidím borovicu…“

„Je prekliaty! Stromy sú tam tak husté, že v ňom aj cez deň vládne tma! Každý mesiac tam niekto zmizne. Väčšinou kupcovia, ktorí nám neveria.“

„Zaujímavé…“ rytier sa zamyslene poškrabal po jednej zo svojich brád. „Raz som ním už prešiel. Nič podozrivé som si nevšimol.“

„Vy naozaj chcete ísť cez neho?! Radšej ho obíďme, prosím! Nie je až tak veľký…“

„Nie! Služobník slnka sa ničoho nebojí!“

Okolím sa rozľahlo majestátne volanie veľryby.

Gusto prekvapene pozrel na svoje brucho. „Teda okrem hladu.“ Prižmúrenými očami si premeral hostinec, ktorý stál kúsok od lesa. „Varia tam dobre?“

„U spiaceho pútnika? Ale hej… Občas tam chodievam pomôcť hostinskému vynášať sudy s pivom. Vždy mi za to dá pár grošov.“

Pri zmienke o pive sa Gustove očká rozžiarili radosťou. „Presvedčil si ma! Dnes v noci tam prespíme.“

„Chvalabohu…“

O pár sekúnd už otvárali dvere hostinca. Privítala ich vôňa jedla, hudba a smiech.

„Samko!“ zvolal od baru hostinský Rudo. „Ideš práve včas! Dnes mi doviezli novú várku. Sudy sú…“ zarazil sa.

Vrava v miestnosti utíchla. Pozornosť všetkých sa presunula k dverám.

„Bodaj ťa toho!“ hromžil zaseknutý rytier. „Nebojte! Hneď vám to tu spriechodním! Občas sa to stáva.“ Zhlboka sa nadýchol. Zaprel sa. Tvár mu sfialovela. Oči vyzerali, že sa už už lúčia so svojim tradičným miestom v lebke a okúsia doteraz nepoznanú slobodu.

Všetci v nemom úžase hľadeli na jeho snaženie.

Po chvíli rezignovane vydýchol. „Takto to nepôjde. Chlapče!“ kývol na Sama. „Vylez cez okno von a zožeň poriadnu sekeru.“

„Myslím, že to nebude nutné!” zakročil hostinský. „Mládenci!“ mávol na svojich dvoch pomocníkov. „Poďte mu pomôcť.“

Po chvíľke urputného boja nakoniec dostali Gusta z dverí von.

„Vďaka vám, dobrí ľudia! A teraz,“ nedočkavo si pomädlil ruky a sadol si za najbližší stôl, „sa môžme začať venovať tomu, kvôli čomu sme sem prišli!“

„Čo si dáte, páni?“ spýtal sa Rudo.

Rytier sa obrátil na svojho učňa. „Čo odporúčaš?“

Ten si skleslo sadol oproti nemu. Mykol plecom. „Majú tu dobrú jeleniu sviečkovicu.“

„Tak teda tri krát!“

„Čakáme ešte niekoho?“

„Nie, prečo?“

Samo pokrútil hlavou. „Že sa vôbec čudujem…“

„A samozrejme pivo!“ dodal Gustáv. „To mi môžte nosiť aj bez pýtania.“

Rudo prikývol a odišiel.

Pár sekúnd na to už stál pred rytierom vytúžený, zlatý mok. Zdvihol krígeľ k ústam a za pár sekúnd ho vyprázdnil. Spokojne si odgrgol. „Čo si tak ticho, chlapče?“ zisťoval. „Stalo sa niečo?“

„Bol som predaný do otroctva bláznovi!“

„Ale no. Nepreháňaj. Čo ti vadí?“

„Chcete to naozaj počuť?“

„Som jedno veľké ucho.“

„Ste jedno veľké brucho!” vybuchol chlapec. „Plešatý, tučný pajác! Že znamenie… je to obyčajná plešina! Nikto z ľudí vás neberie vážne! A tie príbehy… Všetci vedia, že ich vymýšľate a šírite vy sami! Démoni…“ znechutene odfrkol. „Nič také nie je. Ani upíri, ani vlkolaci!“

„Ty tým príbehom neveríš?“

„Jasné, že nie! Chcete mi tvrdiť, že nejaký váš kamoš zachránil nášho bylinkára pred démonom?“

„To nie.“

„Tak vidíte!“

„Bol som to ja.“

Samo vypleštil oči. „Čože?“

„Ja som zachránil vášho bylinkára.“

„Pred démonom?“

Gusto neurčito pokýval rukou. „Neviem, či by som to nazval démonom.“

„A ako teda?“

„Rybacou kosťou.“

Chlapcov udivený výraz sa v zlomku sekundy zmenil na zmätený. „Prosím?!“

„Šiel som len tak mestom, keď tu zrazu, ktosi kričí o pomoc,“ začal vysvetľovať Gusto. „Povinnosťou nášho rádu je v prvom rade pomáhať, nuž som šiel zistiť, čo sa deje. Vošiel som do domu, odkiaľ krik vychádzal. Cez hustý, dymový opar, ktorý vyplňoval miestnosť, sa mi naskytol pohľad na toho vášho Jozefa. Vyzeral hrozne. Sedel za stolom, gúľal očami a celý sa triasol. Slintal, chrčal. Okolo mal svojich priateľov. Všetci do jedného boli spití pod obraz Boží. Jedni sa modlili, druhí zatiaľ, nevedno odkiaľ, dotiahli svätenú vodu a usilovne ňou Jožka kropili. Len čo ma zbadali, padli predo mnou na kolená a prosili ma, nech vyženiem démona z ich priateľa. Pod stolom som si všimol zvyšok ryby. Prešiel som teda k bylinkárovi a mocným hlasom som zvolal: „Odíď, zlý duch!“ Potom som ho tresol po chrbte a hľa! Kosť bola na svete a Jozef bol zachránený!“ zakončil so smiechom svoje rozprávanie.

Samo nevedel, či sa má smiať alebo plakať. „Takže som mal pravdu. Všetko sú to len výmysly, ktoré sami rozširujete.“

„To som nepovedal.“

„Veď ste práve priznal…“

„Uznávam, že to nebol démon. No ja tú historku nešírim.“

„A kto teda?“

Gusto vďačne kývol jednému z pomocníkov, ktorý mu prišiel naplniť krígeľ. V momente ho vyprázdnil. Utrel si penu spod nosa. „No predsa tá banda pijanov! Ktovie, čo všetko aj fajčili. Podľa toho ako pred týždňom vyzerali, vytriezvia približne… “ v duchu začal vykonávať zložité počty, „…nikdy.“

Medzitým sa vedľa nich objavil usmiaty hostinský s tromi pariacimi sa miskami jedla. „Nech sa páči. Dobrú chuť, páni!“

„A toto je čo?“ vyprskol smiechom rytier. „Tomuto vravíte príbor?“ V rukách držal obyčajnú vidličku s nožom. V jeho obrovských končatinách sa doslova strácali.

„No… Áno.“

„Chcete vidieť, ako vyzerá poriadny príbor?“ Gustáv siahol za opasok. „Aha!“ V ruke držal ostrý, drevený kôl. „Ups… omyl.“ Kôl zasunul spať a vytasil obrovský, lovecký nôž. Hrdo ho ukázal šokovanému hostinskému. „Toto je príbor pre chlapa!“ zvolal. „Pozrite na tú čepeľ! Niekedy ju používam ako zrkadlo!“

Očividne z miery vyvedený hostinský len prikývol a rýchlo sa pobral za normálnejším zákazníkom.

Chlapec sa k tomu radšej nevyjadroval.

Pustili sa do jedla. Po zbytok večera toho Samo veľa nenahovoril. Zato jeho nový majster, ktorý v sebe spláchol ešte osem pív, sa svedomito pustil do vzdelávania svojho učňa.

„Je to znamenie,“ vysvetľoval mu. Drobné očká mal červené ako rak. Vyzeral, že každú chvíľu zaspí. „Znamenie označujúce tých pár vyvolených spomedzi nás. Vyzerá to ako obyčajná plešina? Samozrejme. Ale je to obyčajná plešina? U väčšiny áno. Lenže u pár ľudí je to niečo viac!“ Sklonil hlavu.

Samovi sa naskytol pohľad na kus bledej kože obklopenej čiernymi vlasmi.

„Žiarivý ostrov v more temnoty,“ pokračoval rytier chrapľavým hlasom. „Svetlo bojujúce proti silám temna. Znamenie slnka…“ Zahľadel sa chlapcovi do očí. „Jedine člen nášho rádu dokáže povedať, či je niekto nositeľom znamenia, alebo vlastník jednoduchej plešiny. A ty, chlapče,“ ukázal na neho prstom, „ty si jedným z nás. Spolu sa postavíme noci a jej nástrahám.“ Chvíľu si ešte sám pre seba čosi mrmlal a potom sa s buchnutím zrútil na stôl. Hostincom sa začalo rozliehať mohutné chrápanie.

Hostinský pobavene pokrútil hlavou. „Všetci už odišli, Samko. Zatváram. Ak chceš, tak tu môžete prespať. Všetky izby mám dnes voľné. Tento tu sa teraz aj tak nikam nedostane,“ kývol hlavou k chrápajúcej hore. „Zanesiem ho do izby a pôjdem ešte von, pomôcť mládencom. Odpratávajú sneh, ktorý čerstvo napadol. Nech sa ráno dostaneme von.“

Chlapec vďačne kývol. „Ďakujem.“

Rudo podišiel k spiacemu Gustovi. Prehodil si jeho ruku cez seba, a poľahky sa s ním postavil.

Samo udivene nadvihol obočie. Na človeka s útlou postavou bol hostinský prekvapivo mocný.

Prešli pár krokov.

Rytier precitol. S fanatickým výrazom šialenca vykríkol: „Zhyň, monštrum!“ a do hrude hostinského vrazil drevený kôl.

Rudo v šoku vytreštil oči na svoju hruď. Zachrčal a bezvládne sa zviezol na zem.

Gusto si spokojne pošúchal ruky. „Tomuto vravím dobre vykonaná práca,“ vyhlásil s úsmevom.

„Čo ste to spravili?!“ Chlapec pribehol k Rudovi a bezmocne sledoval tmavú škvrnu šíriacu sa po jeho hrudi.

„Pokoj, chlapče. Bol to upír.“

„Už s tým konečne prestante!“ vykríkol Samo. Od šoku a zúrivosti sa triasol. „Ste obyčajný psychopat! Aký upír? Žil v tomto hostinci päť rokov! Všetci ho poznali! Bol to dobrý človek a vy ste ho zabili!“

„Si si istý?“

„Áno!“

„Do riti!“ zahrešil Gusto. „Veď bol chudý, bledý, celkovo sa mi nezdal… Žeby ma sklamal môj inštinkt?“ Znechutene pokrútil hlavou. „Asi už starnem.“ Hodil chlapcovi svoj lovecký nôž. „Prilož mu ho k nosu. Pozri sa, či dýcha.“

Samo schmatol nôž. Priblížil ho k tvári hostinského. „Jasné, že nedýcha! Veď má v hrudi… “ vetu nedokončil. S hrôzou sledoval čepeľ noža. Videl v ňom odraz podlahy. Ruda nevidel.

Gustáv vybuchol smiechom „Keby si videl svoj výraz!“

Za nimi sa ozval buchot. Vo dverách stáli dvaja pomocníci. Zrak im padol na mŕtveho upíra. Pohľadom prešli od mŕtvoly k smejúcemu sa rytierovi. Pery skrivili do desivého úškľabku. Očné zuby sa im predĺžili. S rozdľavenými čeľusťami sa vrhli vpred.

Gusto sa neprestával smiať. No okrem toho začal robiť aj niečo iné.

Začal žiariť.

Šokovaný učeň s údivom sledoval, ako z jeho majstra vytrysklo svetlo.

Upíri zvrieskli. Koža im začala horieť. V panike zastali a obrátili sa späť k dverám. Ďaleko ale neušli.

Žiariaca hora tuku ich schmatla pod krk a s hlasným tresnutím hodila o stenu.

Obaja sa v bezvedomí zviezli na zem. O chvíľu na to boli aj ich hrude ozdobené drevenými kolmi.

„Tak to by sme mali,“ poznamenal Gusto a obrátil sa k svojmu učňovi. „Poď, utáboríme sa v lese. Tu sa mi už ostať nechce.“

Samo stál na mieste. Ústa mal otvorené dokorán. Zdalo sa, že onemel. Po chvíli zo seba dostal: „Žiarite.“

„Och! Pardon,” Gustáv stlmil svoju žiaru, až prestal svietiť úplne. „A je to. Ideme?“

„Vaše nohavice…“

„Čo je s nimi? Sú špinavé?“ rytier sa vydesene pozrel na svoje nohy. „Ach,“ s úľavou vydýchol. Vytiahol si nohavice rýchlo späť. „Ešteže mám tuniku až po kolená, však?” poznamenal so smiechom. „Tvorba slnečného svetla si vyžaduje veľa energie.“ Utiahol si opasok. „Preto jej musím mať v zásobe čo najviac. Chvíľu potrvá, kým budem zase vo forme,“ potľapkal sa po bruchu, ktoré bolo zrazu oveľa menšie

No nešlo len o brucho. Všetok Gustov tuk výrazne ubudol. Pod tunikou sa rysovalo mohutné svalstvo. Stále vyzeral ako hovoriaca hora, no táto, pre zmenu, vzbudzovala rešpekt.

„Tak tam už toľko nestoj,“ prešiel k chlapcovi. Ten bez slova sledoval trojicu mrtvých upírov. „Viem, že je toho naraz veľa. No musíme ísť.“ Chytil ho za plece a vyviedol ho von.

Samo bol tak otrasený, že to, že sú v lese, si uvedomil až po pár minútach chôdze. Zdesene sa rozhliadol okolo seba.

„Kľud,“ upokojoval ho rytier, „sme v bezpečí. Tie zmiznutia mali na starosti tí traja. Neboli to náhodou oni, ktorí začali tvrdiť, že je les prekliaty?“

Vydesený učeň mlčky prikývol.

„Pche,“ odfrkol Gusto. „Určite svoje obete zabíjali, keď u nich v hostinci ostali cez noc. A ďalší deň tvrdili, že ich naposledy videli, ako idú do lesa.“

Samo neveriacky krútil hlavou. „Takže všetky tie historky o vás sú pravdivé?“

„Tie, v ktorých sme za šašov, nie. Tie šírime my, aby nás všetci, dokonca aj tie monštrá, podceňovali.“ Mávol smerom k hostincu. „Očividne im uverili aj oni. Inak by sa nás bez váhania vrhli v momente, keď sme osameli. No príbehy, v ktorých sme za hrdinov, sú pravdivé. Niečo také sa nedokáže ututlať úplne.“

„Ale ako ste vedeli, že sú to upíri?“

„V našej pevnosti máme skice hľadaných netvorov. Ten váš hostinský sa na jednu z nich dosť ponášal. Keď som na neho vytasil kôl, skoro pustil do gatí. A nožom som sa uistil. Nevidel som jeho odraz. No o tých dvoch som netušil,“ mykol plecom. Skúmavo sa na chlapca zahľadel. „Nebolo vám divné, že ste ich nikdy nevideli cez deň vonku?“

„Ale Rudo cez deň vonku vychádzal!“ spomenul si Samo. Potom sa zháčil. „No nebolo to často. Len pár krát za mesiac. Stále nosil široký klobúk, dlhé rukávy a rukavice. Dokonca aj v lete. A nikdy sa nezdržal dlho. Ľudia ho mali tak trochu za čudáka, ale nič viac. Často im pomáhal, keď od neho prišli nakúpiť zásoby, ktoré im došli.“

Gusto prikývol. „Bol prefíkaný.“

„Počkajte! A čo s ich telami? Všetci videli, že my sme ostali v hostinci poslední! Budú nás hľadať! Obvinia nás z vraždy!“

„To určite obvinia. No mám taký pocit, že len čo telá vynesú von, obvinenie stiahnu. Na slnku začnú horieť.“

„A potom?“

„Nuž, asi sa začne okolím šíriť ďalšia historka, ktorej dúfam, nikto neuverí.“ Obrátil sa k chlapcovi a spýtavo zdvihol obočie. „Tak čo? Byť jedným z nás, nie je zas tak zlé, že?“

Samovi sa na tvári objavil nesmelý úsmev. „Asi nie.“ Vtom si niečo uvedomil. „Moment! Znamená to, že musím byť tučný?!“

Gusto sa rozosmial. „Nemusíš byť tučný.“ Potom vážnym hlasom dodal. „Musíš byť morbídne obézny.“