„Jakub, niečo nám prišlo potrubnou. To bude určite darček od Janka. Dobre vieš, že si na nás cez sviatky vždy spomenie.“

„Koľko krát ti mám, kurva, hovoriť, aby si ma volala Kubo? Sme štyridsať rokov manželia, ale ty si furt nájdeš nejakú prkotinu. Furt ma musíš podpichovať.“

„Prásk!“ mohutná mužská ruka presvišťala vzduchom a vytlačila na ženskej tvári sakrálne ornamenty s tematikou ukrižovania jedného z mesiášov. Laura si pošúchala svoju tvár, no kútikom úst sa podpichovačne pousmiala. Jej manžel sa zvykol trafiť aj lepšie.

„Tak, čo to tu máme?“ cez natlakovaný systém verejnej pošty vypadol na stôl malý balík. Ochranná páska s nezrozumiteľným ázijským písmom oboch manželov zaujala natoľko, aby sa začali predbiehať v jeho rozbaľovaní. Nikde však nenašli meno odosielateľa, alebo akýkoľvek iný identifikátor prepravcu.

„Odkedy ohlásili tie horúčavy a zákaz vychádzania, pošta už nie je čo bývala. Všetci na to dlabú,“ posťažoval sa Jakub a skontroloval výkonnosť vnútornej klimatizačnej jednotky.

„Ja som to hovorila!“ vykríkla Laura a so srdiečkami v očiach vyťahovala z kartónovej škatule zajaca v brnení jednotiek Východoázijskej armády. „Janko,“ usmiala sa tak úprimne, až by z toho slabšiu, čerstvo rozvedenú ženu pichlo pri srdci.

„No čaute! Čau starká!“ skôr ako sa stihol malý porcelánový artefakt s motívom hlodavca rozletieť, ozval sa hlas dávno strateného vnuka.

„To ma poser, Janko. To si fakt ty!“ Laura opísala rukami vo vzduchu obrovské srdce a aktivovala svoje digitálne rozhranie. Začala do metaverse bombardovať statusy a komentáre plné archaických emotikonov.

„Jin, starká. Žiadny Janko, Jano alebo Ján. Kým ti to musela opakovať mama, bolo mi to jedno. Ale už je to trochu trápne,“ ozval sa hlas, ktorého tóny začali vypĺňať podzemnú kuchyňu starého domu z polovice dvadsiateho storočia.

„Janko môj.“

„Ach,“ Jin si povzdychol a vypustil svoju holografickú projekciu do priestoru.

„Drž hubu, Laura,“ Jakub prerušil chystaný guľomet slov svojej manželky a predstúpil pred obraz svojho dávno nevideného vnuka. „Čo chceš ty sopliak? Zasa si sa prišiel vystatovať so svojimi gadgetmi a paškvilmi? Tu starká by ťa rada videla, no ty dáš prednosť špinavým nórsky fjordom pred pravou Veľkou nocou s rodinou? Čo si to za vnuka? Padaj mi z očí!“

Jakub celou silou napriahol svoju zovretú päsť a chystal sa zdemolovať miniatúrny projektor, vynímajúci sa medzi črepinami ostrofarebného zajaca. Zastavila ho však ruka jeho manželky.

„Neblázni Kubo!“

„Prásk!“ Laurina tvár začínala pripomínať Golgotu. „Prásk!“ Jakubov backhand na druhú stranu tváre však už poriadne zaštípal. Laura len uznanlivo pokývala hlavou.

„Akurát robím domáci šalát, Janko. Kiežby si tu mohol byť, dala by som ti ho ochutnať,“ postavila sa od stola a s piesňou „Always look on the bright side of life“ sa vybrala ku kryptochladničke. Otvorila dvierka a spolu s podivným vizuálnym smogom z nej vytiahla hrniec, plný neidentifikovateľnej hmoty.

„Čo to je, starká?“ výraz na Jinovom holograme nadobudol kontúry evokujúce veľmi jasný pocit ostražitosti. „To vážne chcete jesť? Zober prosím lyžičku, naber menšie sústo a nechaj ho naskenovať tomuto holoprojektoru. Molekulárny snímač prenesie informácie do kvantových bitov a tie mi už poskytnú autentickú chuť priamo cez sieť.“

„Čo melie ten sopliak?“ Jakub sa snažil znieť nenápadne, no táto neželaná „návšteva“ ho už beztak vyrušila z jeho všedného denného stereotypu. Laura ho len zahriakla a na malý lopárik nabrala kúsok zelenkastej hmoty.

„Rovno z kýblika. Tento recept som zdedila ešte po svojej starej mame. Tú si určite pamätáš, že?“

„Veď umrela dvadsať rokov predtým ako som sa narodil.“

„Netáraj! Pamätám sa ako ťa kedysi kočíkovala.“

„Ach,“ Jinov vzdych znel unavene. Jakub len empaticky podvihol obočím.

„Pravý rodinný zemiakový šalát. Grúle máme ešte z čias poslednej republiky. Dávam ich každý rok do hygienického roztoku, spolu s dávkou škrobu. Vraj potom chutia ako ozajstné.“

Jinov hologram vypúlil oči. V pozadí aplikácie už totiž pristál rozbor skenovaného objektu. Detektor pre istotu zbehol identifikáciu ingrediencií štyrikrát za sebou, no nemýlil sa. Žalúdočné šťavy, zemitá hmota, ktorá sa nedala pomenovať ináč ako humusov, hygienický čistič na báze chlóru a pozostatky glukózy a škrobu.

Keď sa snažil Jin sprostredkovať svojej mysli chuť tradičného pokrmu, jeho projekcia v slovenskej kuchyni na pár sekúnd zablikala. Vypínal sa mu ako tráviaci trakt, tak aj nervová sústava, ktorá spúšťala obranné mechanizmy.

„Toto jete každý rok?“ spýtal sa Jin znechutene.

„Každý boží,“ Jakub sa natiahol za kýblom so „šalátom“ a smelo si nabral kopcovitú porciu. Doširoka otvoril ústa, vložil do nich náklad a slastne prežúval. „Veľká noc, Jin. To tam u vás v Ázii určite nemáte,“ dodal pohŕdavo a pokračoval v gastronomickom inferne.

„Ja slávim jarnú rovnodennosť. No viem, že by ste ma radi videli aspoň párkrát do roka,“ Jin sklonil hlavu a čakal na reakciu svojich starých rodičov.

„Pohan,“ podotkol Jakub a natiahol sa za modrým kýblom. „Budúci rok tento, že?“ opýtal sa manželky s hnevom v očiach. Laura len koketne prikývla. Na sedemdesiatročnú ženu mala v talóne iskru na každý únik plynu.

Jakub sa nahol nad hrniec a mohutne začala nasávať vzduch. Jinov hologram len neveriacky sledoval podivný rodinný zvyk. Keď sa Jakubove, už beztak nafúknuté brucho roztiahlo ešte viac, vypustil zo seba čerstvé zvratky. Leteli z neho, no na jeho tvári panoval úsmev.

„Tak, Janko náš. A tu má starká porciu na ďalší rok,“ podal svojej manželke kýbel plný niečoho, čo možno niekedy ozaj bolo zemiakovým šalátom. Laura len spokojne prijala hrniec a vrátila ho do kryochladničky.

„Prásk!“ mužská ruka okrem ženskej tváre trafila aj rám chladničkových dverí. Laura sa zrútila na zem a celá červená spustila schyzofrenický smiech.

„To aby bola celý rok zdravá. Preventívne,“ nadchol sa Jakub a predtým ako zdemoloval holoprojektor, obraz jeho vnuka preventívne zmizol. Ako keby tušil najhoršie.

...

„Skurvené tradície,“ povzdychol si Jin a pokračoval v brázdení metaversa.