„Tý Karol, očúvaj,“ už asi po stý krát Fero potriasol kolegom, ktorého už dobrú hodinu lámalo na spánok. „Toto je čo za bajačinu? Že mačka Miazgovcov, lomeno organizuvaný zločim,“ mával mu pred tvárou s krížovkou.

„Veď to je mafia,“ odvetil Karol, zatiaľ čo sa snažil potlačiť zívnutie. To sa aj napriek jeho úsiliu predralo na svet, čím odhalilo nie príliš dobrý stav jeho chrupu.

„Ti hovorím, vyjeb si ich šetky ven, daj si urobit protézu. Víš o kolko je to lepšé?“ povedal Fero a okamžite začal loviť vlastné umelé zuby.

„Neopováž sa ich opäť vytiahnuť, inak ti ich rozbijem, počuješ?“ podráždene odvetil Karol.

„Já ti stem len dobre,“ urazene odvetil Fero a pred seba zdvihol krížovky, akoby sa za nimi chcel len schovať. Karol si ho už viac nevšímal, len podráždene odfrkol a uprel pohľad na monitor pred sebou. Ako každú smenu, aj dnes na ňom nebolo nič zaujímavé, len prázdne chodby, zdanlivo nekonečné. Pár krát klikol myškou, čím prešiel všetkých osem bezpečnostných kamier. Nikde žiadna zmena.

S ťažkým povzdychom, sprevádzaním pukaním kolien, sa postavil a podišiel ku chladničke, či skôr chladničiatku. Neraz mal pocit, že hrá Tetris v reálnom svete, keď sa pokúšali napratať si do nej svoje večere. O takomto čase bola už ale prázdna, misky a dózy ležali na dreze, čakajúc na umytie. A tak bez najmenších problémov z jej útrob vylovil energeťák v plechove.

„Som ti spomínal, že…“ Fero sa nadychoval ku svojej ďalšej tiráde ohľadom škodlivosti všetkého, čo obsahuje cukor, Karol ho však spražil pohľadom. Chcel mu niečo povedať ku jeho nekonečne nudným prednáškam, mnohé mal obkukané z InfoVojny, Hlavných Správ a iných „alternatívnych“ médií, keď v tom jeho pozornosť upútal monitor. Ten bol nastavený tak, že v určitých intervaloch sám prepínal medzi kamerami, a momentálne zobrazoval obraz z druhého poschodia, kde kedysi bývali kancelárie.

Niekto, podľa profilu mladá žena, v nich sedel.

Karol sa skoro zadusil energeťákom, keď sa snažil upriamiť Ferovu pozornosť na monitor. Ten si však viac všímal jeho súboj s tekutinou, ktorá ho takmer zadusila.

„Ale šak pomaly to pi, ešte sa mi tu zadrhneš!“ pobavene ho okríkol a s pomocou pár mocných buchnátov kolegovi prinavrátil dych.

„V-videl si to?“ kašľavo povedal Karol, zatiaľ čo rukou ukazoval na monitor.

„Čo?“ nechápavo sa spýtal Fero. „Čo som mal videt?“

„Kamera… na druhom poschodí… akoby tam niekto sedel,“ s prestávkami zo seba vysúkal Karol a cítil, ako mu po chrbte schádza ľadový prst strachu. Fero sa však na neho len zaškeril a ukázal mu prostredník.

„Že ti neni hanby, takto sa ma snažit ojebat,“ povedal a opäť si sadol na svoje miesto.

„Prisahám, neklamem ťa,“ dušoval sa Karol. „Naozaj som tam niekoho videl.“

„Tak to teda prepni, né? Šak už to ukazuje hen kotelnu,“ skepticky povedal Fero. Karol bez slova prikývol a priam sa vrhol ku počítaču. Keď sa však preklikal ku kamere namierenej na kancelárie, zostal ako obarený. Obrazovka bola prázdna.

„No vidíš, čo som to hovoril? Len si sa ma snažil ojebat, nič vác,“ víťazoslávne zvolal Fero. Karol sa však tak ľahko nenechal odradiť. Ešte chvíľu sledoval čiernu obrazovku, potom ju otočil ku kolegovi.

„Čo tam vidíš?“

„Čo by som mal videt? Šak len tmu, né?“

„A nemala by byť len tak náhodou celá miestnosť ožiarená núdzovým svetlom?“

„Nó,“ Fero premýšľal, zatiaľ čo si s ceruzkou škriabal bradu,“ sa asi vypálili žárovky, né?“

„Na celom poschodí? Všetkých dvadsať?“ pochybovačne sa spýtal Karol.

„A čo iného by to asi tak bolo?“

„Napríklad pokazená kamera? Vieš aké máme inštrukcie ohľadom toho, však?“

Fero sa pod Karolovým neúprosným pohľadom zvíjal ako potkan lapený do pasce.

„Kurvafix!“ zahrešil nakoniec a namrzene odhodil nedokončenú krížovku do rohu miestnosti. „Pome ju teda vymenit.“

***

Robil tu už niečo vyše roka, no aj tak Karol vždy znervóznel, keď sa mal vydať na nočnú obhliadku. Nevedel povedať, čím to presne bolo, alebo čo to spôsobovalo. Nikdy sa nebál tmy, či opustených priestorov. Toto miesto však bolo iné, než tie, ktoré ešte ako malý zasran preskúmaval.

„A čo tu vlastne bolo predtým?“ spýtal sa Fera. Nie kvôli tomu, že by ho to nejako zaujímalo, ale z potreby zahnať všadeprítomné, zdanlivo narastajúce ticho.

„A boh ví? Jedni hovorá že tu boli komanči, druhí zas že to bola oná, administratívna budova dákej fabriky, kerá zhorela do tla, a ostala len táto chajda,“ neurčito odvetil Fero, lúč jeho baterky nervózne poskakoval po stenách aj po dlážke.

„Tak prečo to tu nezbúrali? Pozemok v centre mesta, je to ako päsť na oko.“

„Ževraj oné, developeri si to tu nehali, aby tlačili ceny pozemkov dole, alebo dáke také bajačiny. Čo sa vóbec pýtaš na somariny? Pohni, nech to máme čo najskór vymenené.“

„Cítiš to aj ty, však?“ spýtal sa zrazu Karol prázdnym hlasom a zastal, až do neho Fero takmer vrazil.

„O čom to zas kurva trepeš?“ Ferovi sa do hlasu predrala nervozita, ruky aj chrbát mal úplne spotené. „Čo stojíš jak solný stĺp, pohni sa!“ zvolal nahnevane a vystrašene zároveň. Karolom to však ani nehlo. Vlastne, pohol sa, no iba sa otočil ku Ferovi. Ten mal čo robiť, aby nevykríkol od strachu, keď uvidel kolegovu tvár.

Priam to vyzeralo, že mu z nej niekto vysal všetko život. Akoby mal na tvári nasadenú gumenú masku, vytvorenú niekým, kto tak celkom nevedel, ako sa človek tvári. Ústa mal pootvorené, jazyk mu z nich lenivo trčal von. Vlasy nad spánkami mal prešedivené, hoci mal len tridsaťtri rokov. Najstrašidelnejšie však boli jeho oči. Zreničky mal ani špendlíkové hlavičky, rohovka bola takmer úplne bezfarebná, bielka boli zase krvavé od popraskaných žiliek.

„Už Slnko nikdy neuzrie to ráno,“ mŕtvolným hlasom povedal Karol.

Ferovi viac nebolo treba. S výkrikom absolútneho zdesenia sa rozbehol naslepo preč, lúč baterky šialene skákal, ožarujúc desiatky tvárí, nie nepodobných tej, ktorá patrila jeho kolegovi.

Nevedel, či uteká minútu, alebo celé hodiny. Nakoniec sa však ocitol na streche schátranej budovy. Ani tam však nebol v bezpečí. Akonáhle baterkou okolo seba opísal polkruh, zaúpel. Ku nemu sa približovala snáď stovka tvárí, jedna horšia ako druhá.

„Otčenáš, kerý si na nebesách…,“ s modlitbou na perách Fero zoskočil zo strechy.

***

V miestnosti sedeli dvaja muži. Už na prvý pohľad bolo jasné, kto je nadriadený a kto podriadený.

„Tak?“ spýtal sa postarší muž, na sebe mal jednoduché čierne sako, s kravatou tej istej farby.

„Obaja mŕtvi,“ odvetil mladší muž v laboratórnom plášti.

„Metóda?“

„Jeden podľa protokolu. Druhý spáchal samovraždu,“ odvetil mladší, akonáhle zdvihol pohľad od papierov, ktoré držal v rukách.

„Ako?“

„Skok zo strechy. Smrť nenastala okamžite.“

„Stačilo to?“

„Podľa našich meraní áno. Nemalo by prísť ku žiadnemu vychýleniu cyklu.“

„Výborne. Pre istotu ale dajte odstrániť vchod na strechu. A zabarikádovať všetky okná.“

„Vykonám,“ odvetil mladík, len čo si pokyny zapísal do papierov. „Povolenie vybrať nových dobrovoľníkov?“ spýtal sa nakoniec.

Starec neznášal, ako chladne to znelo. Zároveň však chápal, čo by sa stalo, ak by nesúhlasil.

„Povolenie sa udeľuje.“ Mladík viac nepovedal nič, iba sa mierne uklonil a vyšiel z miestnosti.

***

Obiet je treba,

aj keď nedobrovoľných.

Inak príde smrť.