Hotelový bar bol obložený drevom, drevená bola i podlaha a všetok nábytok. Kým Anna čakala tretiu rundu miestneho červeného, znalecky prešla rukou po povrchu stola.

Myslíš, že je pravé?“ opýtala sa manžela spiklenecky stíšeným hlasom.

„Nieee,“ zanôtil Karl nahlas, „určite je to syntetika, to by si nemohli dovoliť. Tu stromy predsa nerastú. Muselo by to byť všetko z dovozu. A toto nie je práve päťhviezdičkový hotel.“

„No, možno majú hotel len naoko a zarábajú na iných kšeftoch. Veď vieš…“ Trikrát nápadne zažmurkala. Karlovi to bolo jasné. Annin obľúbený podcast o organizovanom zločine bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodli stráviť dovolenku na Sicílii. Samozrejme, nie tom ostrove, to by nebolo dosť vzrušujúce, ale na tej planéte.

Po pozemsko-anšvarskej vojne sa čiastočne teraformovaná Sicília ocitla v nárazníkovej zóne medzi oboma nepriateľskými ríšami, čo v praxi znamenalo, že v nej tak úplne neplatili zákony ani jednej z nich. A tak sa stala skutočným útočiskom zločincov. Okrem cestovného ruchu zarábala na kasínach, nelegálnom pestovaní orgánov z kmeňových buniek a pašovaní anšvarskej whisky, ktorá sa na pozemskú podobala len menom – v skutočnosti mala plynné skupenstvo, bola zelená a ešte oveľa návykovejšia.

Pred pobytom v jednom z veľkých kasín v Las Palerme Anna a Karl uprednostnili malý hotelík, rodinný podnik, v jednej z dediniek na pobreží ružovkastého oceána s krásnymi výhľadmi a priateľskou atmosférou.

Vychrtlý čašník konečne priniesol drinky.

„Nemôžeš povedať, že vyzerá ako mafián,“ povedal Karl trochu priskoro. Čašník, ktorý ešte nebol dosť ďaleko, s povzdychom pokrútil hlavou, ale nepovedal nič. Také reči od turistov mali zrejme na dennom poriadku.

„S modernými zbraňami na fyzickej sile až tak nezáleží,“ odvetila Anna. Na chvíľku sa zamyslela, prevaľujúc víno v pohári.

„Hm, ale o tamtých by si mi to uveril, či nie?“ kývla hlavou k novopríchodzej skupine.

Karl sa obzrel.

Vo dverách stáli dvaja chlapi s vyholenými hlavami, vysokí ako duby a podobne urastení. Očami preskenovali celú miestnosť, potom jeden z nich prikývol, a do baru vošiel korpulentný pánko v dokonalom smokingu vrátane staromódneho klobúka a vychádzkovej palice. Všetci traja sa posadili do veľkého boxu v kúte. Čašník im okamžite priniesol tri poháriky whisky, tentoraz tej pozemskej, medovozlatej. Ani si ju nemuseli objednať.

„Čistý Corleone!“ priznal Karl, opäť o trochu hlasnejšie, než zamýšľal.

„Pssst!“ zahriakla ho Anna so smiechom.

S rastúcim počtom vypitých vín však klesali jej okolky.

Po takom šiestom vytiahla mobil, postavila sa na vratké podpätky.

„Musím sa s nimi odfotiť,“ vyhlásila, „proste musím.“

Skôr ako však Karl stihol zareagovať a rozbehnúť sa za ňou, už bola na druhom konci miestnosti a koktavo žiadala tých troch o selfinu.

„… viete, som tu na dovolenke a kamošky tomu nikdy neuveria. Ani mamina. Nie, nie, z ničoho vás neobviňujem, len to, že sme tu a vy vyzeráte takto… A keby to aj bola pravda, nikomu to nepoviem…“

„Anna…“ dohonil ju Karl konečne.

No jeho manželka sa plne sústredila na odblokovanie mobilu. Jeden z cudzincových strážcov však práve začal vstávať, ale zrazu klesol naspäť na lavicu.

„TERAZ!“ zavolala Anna, zrazu znejúca celkom triezvo. Nečudo, sicílske víno, nie z toho ostrova, ale z tej planéty, je totiž úplne bezalkoholické.

Karl vytiahol z rukáva laserovú minipištoľ a zasiahol obidvoch strážcov, paralyzovaných vírusom, ktoré im Anna poslala do mozgových čipov, presne do hlavy. Následne z otočky zlomil nos čašníkovi, ktorý sa chystal brániť bossa aspoň kuchynským nožom.

Jeho manželka medzitým vlastnou pištoľou namierila na mafiána. Ten na ňu prekvapene škúlil, akoby sa ju pokúšal zaradiť.

„Vyzeráš presne, ako otec,“ povedal napokon. Nič viac, nič menej, žiadne vysvetľovanie ani prosby o milosť.

Anna len prikývla a stlačila spúšť.

Karl s Annou leteli na planétu Sicíliu aj preto, že mala rada podcasty o mafii (lebo jej pripomínajú detstvo). Hlavný dôvod ale bol, že s ňou mala nevyrovnané účty.