Pomerne malá budova sídliaca na Zelenej ulici bola namaľovaná na zeleno. Robotníci len v predošlý deň ukončili posledné úpravy pri maľbe a tak bola pripravená na slávnostné otvorenie.

,,Vitajte!” zaznel zvučný hlas ženy. Stála pred vchodovými dvermi tejto budovy a na tvári mala široký úsmev, ukazujúc tak biele zuby. ,,Som nesmierne vďačná, že ste sa tu dnes všetci zišli, aby ste spolu so mnou prežili tento úžasný okamžik otvorenia môjho Centra Voľného Času u Lucky!”

Následne sa ozval potlesk nadšených obyvateľov toho malého mestečka, ktorí sa tešili z každého nového prírastku do ich mesta. Táto pôvabná žena sa prisťahovala len nedávno, a od začiatku chrlila plány o vylepšení ich životov. Všetci sa z nej tešili a ak si niekto dovolil povedať, že mu na nej niečo nesedí, ihneď mu bol názor zmenený.

Žena naďalej rozprávala, jemne gestikulovala a nádherne sa usmievala. Po skončení jej prejavu jej primátor mesta podal nožnice na rozstrihnutie krvavo červenej stuhy, umiestnenej predo dvermi tejto zelenej budovy.

Keď sa slávnostný prejav skončil a stuha bola prestrihnutá, žena začala vymenovávať jednotlivé možnosti zábavy v jej Centre Voľného Času:

,,V pondelky sa bude hrať ping pong – poobede a večer sa maľujú obrazy! Utorky budú kľudnejšie, iba jedna hodina začiatočníckej jogy. V stredu sa môžete tešiť na kurzy sebaobrany, skorší pre začiatočníkov, neskorší pre pokročilých! Vo štvrtok bude jedine voľne otvorené fitness centrum. V piatky bude najprv čitateľský klub a neskôr poriadna diskotéka, pre mladších i starších. Víkendy budú vždy špeciálne, takže sa nechajte prekvapiť!”

Ľudia sa začali zapisovať na jednotlivé voľnočasové aktivity a potom sa šli pozrieť na novootvorené centrum.

***

Ubehlo niekoľko mesiacov a CVČ-ku u Lucky sa nesmierne darilo. Miestny si pochvaľovali program, ktorý sa neskôr ešte vylepšil, priestory a i samostatnú majiteľku - očarujúcu Lucku. Všetko šlo ľahko, až do jednej nešťastnej stredy.

,,Tak, poďme na to! Rozdeľte sa, prosím, do dvojíc, prejdeme si škrtenie.” oznámila inštruktorka, ktorá trénovala stredajšiu sebaobranu pre začiatočníkov.

Všetci sa poslušne rozdelili do dvojíc a čakali na vysvetlenie ich zadania. Narušila ich ale dvojica mužov, ktorí ako poslední vystali, avšak vo dvojici spolu byť nechceli.

,,Páni, dajte sa, prosím, do dvojice a môžeme začať.” trénerka ich požiadala.

,,Ja tu s týmto huntošom určite byť nebudem!” ozval sa jeden z nich. Hlavu mal oholenú a vyleštenú, ruky posiate tetovaniami. Jediná vec, ktorá nevyžarovala hrôzu bol jeho nízky vzrast.

,,Ako si ma to nazval? Ešte dobre, že keď rozprávaš jak škôlkar, tak ako jeden aj vypadáš!” Ozval sa druhý, omnoho vyšší ako jeho vypovedaný nepriateľ.

,,Páni,” z očí trénerky vyžaroval zvláštny kľud. ,,Upokojte sa. Určite sa môžete s niekým vymeniť, však?” následne sa obzrela po miestnosti na zvyšných ľudí, ktorí nehybne stáli. Nad tým sa zamračila a opäť sa spýtala: ,,Kto by bol ochotný ísť do dvojice s jedným z týchto pánov?”

Nikto sa neozval, nikto sa nepohol, nežmurkol, nič.

V celej miestnosti sa zrazu rozprestrel zvláštny chlad. Mladú trénerku striaslo od nečakanej zmeny a teploty a bezmocne sa obzrela po miestnosti. V telocvični Centra Voľného Času na Zelenej ulici bolo aspoň dvadsať ľudí, ktorí nehybne stáli. Jedna zo stien telocvične bola presklená a keď sa na ňu inštruktorka poriadne zahľadela, všimla si približujúcu sa postavu.

,,Lucka!” trénerka zvolala keď neznáma osoba vkročila do telocvične a stala sa známou.

,,Katka, čože sa tu deje?” spýtala sa Lucia, majiteľka zeleného CVČ.

,,Netuším. Dvaja muž-”

,,Lebo to vyzeralo, akoby sa pod tvojím dohľadom skoro vyslovili tri negatívne vety. Ako si to mohla dovoliť?” Lucia sa zamračila a v priebehu sekundy sa jej na tvári opäť rozlial jej známy úsmev.

,,Lucka...” trénerka Katarína nevedela, čo má na to absurdné obvinenie povedať.

,,Ach, to nič. Ja viem, že si nechcela.”

,,Čože to vravíte? Lucka, čo sa to s tými ľuďmi deje? Prečo sa tvária akoby boli zamrznutý v čase?”

,,Katka, zamysli sa.” Lucia povedala a začala sa prechádzať po telocvični, obdivujúc jej prácu. Myslela si, že jej chôdzou vyvolá u trénerky zhrozenie, že mladá slečna pochopí, čo sa deje.

Kataríne veru nebolo všetko jedno. Ihneď si uvedomila, že hoci nevie, čo presne sa deje, nič dobré to nebude. V momente, ako sa Lucia otočila aby sa po miestnosti poprechádzala, vytiahla Katarína telefón a stlačením pár gombíkov privolala pomoc. Stačilo jej už len čakať.

V priebehu ďalších pár minút Lucia začala rozprávať plány o jej centre voľného času. Katarína mlčala, snažila sa udržovať si odstup ale nezmeniť polohu, ktorú odoslala.

Lucia začala byť nervózna. Trénerka, ktorú považovala za nevinnú osôbku sa ešte stále nebála, aspoň nie tak, ako potrebovala. Práve preto začala Lucia rozprávať o jej plánoch pre tú budovu. Malo to byť šťastné miesto, ľudia sa mali tešiť tam chodiť. Aktivity mali byť zaujímavé - nikdy nie nudné. Všetko malo byť cenovo dostupné a predsa z toho mala niečo zarobiť.

Lucia pokračovala v rozprávaní, ale Katarína sa stále nebála. Ľudia naokolo ich nemo sledovali. Lucia pochopila, že Katarína môže byť nebezpečná a rozhodla sa, že keď už slečna musí zomrieť môže jej rovno prezradiť pravdu.

,,Vieš, nie všetko vždy ide podľa plánov. Keď sa ľudia hádajú, treba odstrániť ich konflikt. Ak to nie je možné, tak treba odstrániť ľudí samotných. Vedela si, že tu je aj pivnica? Žije tam moja drahá sestra Lujza. Obe sme niečo viac ako vy – chcem tým povedať, niečo medzi ľuďmi a nuž, padlými anjelmi. Chceme len toto miesto zlepšiť, vieš?” Lucia sa približovala ku Kataríne, ktorá započula hukot motoriek a o chvíľu ich parkovanie pred zeleným CVČ.

,,Ale niekedy, niekedy ľudia neposlúchajú, nechcú si nechať povedať a vtedy ich je treba odstrániť. Ale všetko je to pre dobrú vec, vieš? Musíš na to myslieť, keď bude Lujza s tebou pracovať na rituáli. Dodávala nám silu, ktorú potom využijeme na ve-”

Lucia mala pripravených ešte veľa rečí, ale vyrušil ju treskot dvier a následne mnoho ľudí oblečený v pomerne svetlých farbách, ktorí vstúpili do telocvične. Oči padlého anjela zostali otvorené a jej ústa taktiež.

,,To- to nemôžete! Všetci okrem mňa, Katky a Lujzy majú byť pozastavený v čase!” Lucia sa začala rozkrikovať. Jej oči nabrali temnú farbu a na chrbte ju svrbeli miesta, kde kedysi hrdo nosila krídla.

Zvláštna skupinka ľudí obišla Katarínu v ochrannom geste a vybrala sa rovno ku Lucii.

,,Nechcela som vyrušovať Váš monológ, avšak i ja pochádzam z rovnakého miesta ako vy.” prezradila Katarína.

,,Rovnako ako my všetci.” ozvala sa žena zo skupinky, ktorá si pomaly rozprestierala mocné krídla. ,,Avšak nie sme ako ty. Sme Mafia Bielych Krídel a dlho sme ťa hľadali. Tvoj čas nastal, tak sa nebráň.”

Nasledujúce okamihy sa udiali rýchlo. Lucia sa pokúsila o útek a takmer sa jej to podarilo, keby nebolo Kataríny, ktorá ju zastavila. Keď ju držala jedna, ostatní členovia sa ľahko pridali a vrieskajúcu ženu zajali a odviedli tam, kam umiestňovali všetkým padlých anjelov, ktorí sa nepolepšili.

Svoje hrdinské činy oslávili pri poháre piva, pogratulovali si a následne šli spať. Všetko im vyšlo úžasne. Až príliš úžasne a práve to nedalo Kataríne spať. Na niečo museli zabudnúť. Niečo, čo im dovolilo taký hladký priebeh zadržania Lucie. Katarína to vedela, ale nemohla prísť na to, čo to bolo. Nakoniec zaspala s nepokojnými myšlienkami.

Až keď sa v noci zobudila s potom na chrbte si uvedomila, že zabudli na Lujzu.

Lujza sa už dávno dala do práce, hodiny zbierala ľudí a energiu, tvorila svoju armádu s ktorou raz zbúra všetky svety aby pomstila sestru. Ak sa jej to podarí, jej skazu nikto neprežije, aby o tej hrôze rozprával.