Strela z minulosti

Viktor prichádza na stretnutie, ktoré mu obráti život hore nohami.
Filmová história scifi
Viktor stál pred hotelom uprostred ulice. Nájsť ho mu nerobilo problém aj napriek tomu, že je to jeho prvá návšteva mesta. Nevybral sa tam náhodou. Pred týždňom dostal list od neznámeho odosielateľa s prosbou o stretnutie. Na konci stala adresa s dátum a časom. Podpísaný ako M. Pravdepodobne by ten list nechal bez povšimnutia, ak by sa v ňom nenachádzala informácia, o ktorej nik nevedel. Dones kufrík s hudobným nástrojom. Pri otcovej smrteľnej posteli mu dal sľub, že o ňom nikomu nepovie a po jeho smrti ho Viktor uložil na povalu, kde ležal, až doteraz. „Raz si ho niekto vypitá, či mu budeš dôverovať, rozhodneš sa sám,“ otcove slova mu ešte teraz zneli v ušiach. Teraz stál Viktor pred dverami hotela s kufríkom v ruke. Ešte raz skontroloval list, ktorý mal vo vrecku. V šere ulice sa mu ťažšie čítalo, preto si list otvoril pod plynovou pouličnou lampou. Slnko zapadalo v tomto jesennom období skôr, medzi vysokými budovami to bolo ešte o niečo skôr. Adresa sedela, dátum samozrejme tiež a čas, do sedemnástej hodiny to bolo iba pár minút. Na konci textu stálo, izba 503. Vzhľadom na to, že sa izba nachádzala na najvyššom poschodí a hotel nemal výťah, pridal do kroku. Keď sa mu podarilo vybehnúť až na piate poschodie, ešte zachytil posledné lúče slnka ako cez okno osvetľujú hotelovú chodbu. Krásny pohľad, ktorý sa mu naskytol, netrval dlho a oslepujúca žeravá guľa sa stratila za horizontom. Teraz sa už musel spoliehať iba na slabé osvetlenie chodby. Izbu, ktorú hľadal sa nachádzala na jej konci, hneď vedľa okna, odkiaľ videl posledné dnešné lúče. Zabúchal na dvere číslo 503 a čakal. Keď neprichádzala žiadna odozva, urobil tak znova. Stále nič. Čo ak som to premeškal? Blyslo mu hlavou. Z kabáta si vybral malé okrúhle hodinky na retiazke. Vyzerali tak obyčajne, ako všetky iné, no pre neho mali nevyčísliteľnú hodnotu. Bolo to jedna z dvoch vecí, čo mu po otcovi ostali. Zvláštne na nich bolo iba to, že sa nikdy nepotrebovali nastavovať. Vždy ukazovali čas presne a teraz ich ručičky smerovali na jednu minútu pred piatou hodinou. Som tu priskoro. Chvíľu čakal, kým minútová ručička neskočila na dvanástku. V tom istom momente niečo cvaklo v zámku. Niekto čakal za dverami, kým nebude presne päť hodín, aby odomkol dvere, alebo to mohol byť nejaký mechanizmus nastavený na hodiny? O ničom takom v živote nepočul.
Viktor znova zabúchal na dvere, po čom zaznelo druhé cvaknutie a dvere sa pootvorili. Cez medzeru zbadal zdroj svetla v strede miestnosti. Lampáš visiaci na strope osvetľoval stôl pod ním, na viac už jeho slabé svetlo nestačilo. Kufríkom zatlačil na dvere, tie sa viac otvorili a on si tak mohol lepšie urobiť prehľad interiéru izby. Hneď nato zaznel chrapľavý hlas.
„Môžeš vstúpiť dnu.“
Keď sa Viktor lepšie zahľadel smerom, odkiaľ sa mu ten hlas prihováral, zbadal v rohu miestnosti siluetu kresla a v ňom sediaceho chlapa. Preletel pohľadom po okolí a keď nespozoroval nič zvláštne, urobil ako mu bolo povedané.
„Zatvor tie dvere.“ Znovu sa ozval chrapľavý hlas.
Neprotestoval. Keď ich zatváral zaujalo ho niečo na vnútornej strane dverí. Akýsi druh mechanizmu bol pripevnený na kľučku a od nej smerovali tenké drôty na tabuľu pripevnenú približne vo výške hlavy.
„Mal si šťastie, že si sa ich nepokúšal nasilu otvoriť,“ ozval sa hlas z rohu miestnosti. „Tá vec na dverách by ti odstrelila hlavu.“ Na malú chvíľu nastalo hrobové ticho. Potom chlap pokračoval ďalej. „Teraz polož ten kufrík na stôl.“
Viktora prešiel mráz po chrbte, keď si pomyslel, ako bol blízko toho, aby prišiel o svoju najcennejšiu časť tela. Po tej hroznej predstave sa zmohol iba na dve slová. „Kto ste?“
„Druhýkrát to opakovať nebudem,“ muž si odkryl kabát na nohách. Pod ním držal pištoľ a dal ňou jasne najavo, koho priania sa budú plniť.
Viktor rázne pristúpil k stolu, až mu lampa osvetľovala tvár. „Ste M? Ak mi hneď neodpoviete, ten kufrík nedostanete. Tento je iba atrapa. Nie som hlupák, aby som priniesol jedinú vec čo mi otec zanechal na stretnutie s neznámym človekom.“
Z kúta sa ozval slabý smiech. „Naučil ťa toho dosť. S dochvíľnosťou ešte musíš pracovať, no nedôverovať nikomu je správna vec.“
„Kto ste?“ Viktor naliehal.
Chlap sa zdvihol a pristúpil k stolu, až mu svetlo osvetlilo tvár. Mal ju značne posiatu vráskami a sivá brada, so sivými vlasmi prezrádzala, že nie je najmladší.
„Ani nevieš ako sa na neho podobáš,“ na chvíľu sa odmlčal, aby si Viktora lepšie prezrel. „Som Markus.“
„Vy ste poznali môjho otca?“
„Poznalo ho viac ľudí ako by si prial,“ zdvihli sa mu kútiky úst na znak úsmevu, keď jeho pohľad zamieril na kufrík. „To je novinka, aj blafovať vieš, od otca si to teda nepochytil.“
Viktora to zaskočilo, ako mohol Markus vedieť, že blafuje. Ešte sa do toho kufríka ani nepozrel.
„Polož ho prosím na ten stôl, nech si ho poriadne prezriem.“
Keď tak Viktor urobil, Markus si ho poťažkal a hmatom prešiel po každej jeho ploche. Podľa tvaru vyzeral, že v sebe skrýva nejaký hudobný nástroj. Asi niečo ako gitara. Po preskúmaní každej plochy, ho položil späť na stôl.
„Už si ho otvoril?“
Viktor nesúhlasne pokrútil hlavou. „Ako? Nenašiel som žiadny zámok, žiadny uzamykací mechanizmus, absolútne nič. Nedokázal som ho otvoriť ani silou a nechcel som ho poškodiť náradím.“
„Ešte sa musíš veľa učiť,“ odvetil Markus.
Vtom zaznelo známe cvaknutie zámku a niekto zabúchal na dvere.
„Teraz sa postav bokom a nevydaj jediné slovo.“
Viktor poslúchol.
Dvere sa otvorili a do miestnosti bez slova, pomalým krokom vstúpil holohlavý chlap v kabáte. Chvíľu sa obzeral po miestnosti a potom vyštartoval k stolu uprostred. Položil ruku na kufrík a s úžasom si ho prezeral.
„Je to to čo si myslím?“ spýtal sa holohlavý muž.
„Máš čo som od teba žiadal?“ odvetil Markus.
„Ten kufrík mi pribalíš k tomu.“
„Tak moment, ten kufrík je môj,“ skočil do toho Viktor.
„Ty sa do toho nemiešaj,“ zahriakol ho Markus.
Holohlavý chlap naklonil lampu, aby si posvietil na Viktora.
„Ale, ale koho to tu máme,“ odmlčal sa. „Ta podoba...“
„Jeho z toho vynechaj,“ vytrhol mu Markus lampu z ruky.
„Toto začína byt zaujímavé. Čo plánuješ Markus?“
„Do toho ťa nič, tak navaľ to, prečo si tu.“
Chlap sa chvíľu nespokojne vrtel a potom spustil. „Myslím, že po týchto nových okolnostiach budem nútený svoju odmenu navýšiť. Ako iste vieš, už teraz riskujem viac ako je mi milé a teraz... keď tu vidím jeho, musíš chystať niečo ozaj veľké.“
„Najprv mi to ukáž,“ trval na svojom Markus.
Chlap siahol do vrecka svojho kabátu, po čom naňho Markus namieril pištoľ.
„Len pomaly!“ zvrieskol chlap. „Hádam si nemyslíš, že tam mám zbraň. Musíme si aspoň trocha dôverovať, človeče.“
„Pomaly to polož na stôl,“ povedal Markus stále mieriaci svojou pištoľou na holohlavého.
Chlap vybral niečo z vrecka a opatrne to položil pred Markusa. Malý oválny predmet , ktorý svojim zašpicateným koncom s nezameniteľným tvarom teraz ukazoval na lampu. Bol to náboj.
„Dal som si záležať,“ pochválil sa holohlavý.
„To sa uvidí,“ Markus vložil pištoľ do pošvy a spod stola vytiahol malú váhu, schopnú vážiť hmotnosti v gramoch. Položil na ňu náboj, sledujúc na akej hodnote sa zastaví ručička.
„Vyrobil som ho presne podľa tvojich požiadaviek a tie neboli štandardné. Obaja dobre vieme čo ten náboj dokáže. Ak je to pravda, chcem to vidieť.“
„Čo žiadaš?“
„Ta vec v tom kufríku je niečo, ale ten poklad leží niekde inde,“ pohladil kufrík na stole, na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval ďalej. „Chcem vidieť tu optiku.“
Markus neochotne krútil hlavou. „Na tom sme sa nedohodli.“
„Tak zmeňme dohodu. Ten náboj za ten kufrík a ukážeš mi tu optiku.“
„Čo tak moja verzia novej dohody. Nič ti neukážem a ten kufrík s nábojom ostane tu. Za odmenu ti neprestrelím hlavu touto pištoľou,“ Markus namieril na holohlavého chlapa zbraň.
„Tá moja sa mi páčila viac.“
Holohlavý chlap kopol do stola a ten trafil Markusa do brucha, čo mu vyrazilo dych. Následne zaznel výstrel smerujúci do neznáma, po ktorom Markusovi vyletela zbraň z rúk. Viktor skočil po kufríku, ktorý padol na podlahu, no zastavil ho kopanec do tváre. Bolesť mu hneď vystrelila do mozgu po čom sa zrútil na zem. Oči zaliali slzy a z nosa sa mu valila krv. S rozmazaným pohľadom sledoval ako sa Markus pozviechal a zatlačil na stôl. Holohlavý strhol lampáš zo stropu a poriadnym oblúkom sa s nim zahnal. Trafil tak Markusa do hlavy, pri čom sa roztrieštilo sklo lampáša, sviečka zhasla a v miestnosti nastala tma. Bitku, ktorá sa medzi nimi odohrávala si Viktor vedel predstaviť iba podľa zvukov prichádzajúcich z miestnosti. Pre istotu cúval ležiaci na podlahe čo najďalej od toho čo počul, keď vtom nahmatal Markusovu pištoľ. Aj so zaslzenými očami by mal problém trafiť cieľ, nie to ešte po tme. A ktorí zo zápasiacich chlapov by to bol? Ani jedného nepoznal viac ako pár minút. Vedel by sa rozhodnúť koho zachrániť a koho zastreliť? Napokon zrobil najlepšiu vec, ktorá mu v tej chvíli napadla. Zdvihol zbraň a vystrelil do stropu. V miestnosti nastalo ticho, ktoré netrvalo dlho. Prerušila ho iba chôdza po podlahe smerujúca k nemu.
„Stoj, lebo strelím!“ zvrieskol, po krátkom zaváhaní však chôdza pokračovala.
V tom miestnosť presvetlilo svetlo prichádzajúce z vonka od pouličných lámp. Nebolo silné no stačilo, aby Viktor rozoznal postavu prichádzajúcu k nemu.
„Tak si si svoj osud spečatil,“ namieril a vystrelil.
Postava dopadla na neho a keď ju Viktor zo seba zhadzoval, uvedomil si, že je to holohlavý chlap.
Našiel lampáš na zemi a zapálil v ňom sviečku. Markus ležal pri okne z ktorého zhodil plachtu. Tvár mal poriadne doriadenú a nebolo to iba od rany z lampáša.
„Pomôž mi vstať, povedal slabým hlasom“
Viktor tak urobil, no dobitý Markus sa hneď hodil do kresla.
„Koľko je hodín?,“ vytiahol z vrecka rovnaké hodiny aké mal Viktor.
„Niečo po pol šiestej.“
„Niečo, niečo, potrebujem to vedieť presne,“ naliehal Markus.
„Je päť hodín a tridsaťšesť minút.“
„Takže mám dvadsaťštyri minút do šiestej. Čas sa kráti,“ zastonal a slabým hlasom pokračoval. „Potrebujem tvoju pomoc Viktor.“
„Ja potrebujem odpovede.“
„Viktor, to na čo som tu prišiel je dôležité a správne načasovanie v tom hra kľúčovú úlohu.“
„Dôležité pre koho? Ja s tým všetkým nemám nič spoločné. Nemal som sem vôbec chodiť a teraz mám na svedomí tohto chlapa.“
„Máš pravdu, nemal si sem chodiť. Mal tu byť tvoj otec, no nie je. Posledných dvadsať rokov sme sa pripravovali na jednu jedinú chvíľu a tá nastane presne o šiestej. Pomôž mi a spolu dokončíme čo sme pred toľkými rokmi s tvojim otcom začali.“
„Potrebujem odpovede skôr ako niečo urobím.“
„Viktor, čas sa kráti.“
„Tak si s tými odpoveďami pohnite.“
„Nech je po tvojom.“
„Odkiaľ ste poznali otca?
„Boli sme najlepšími kamarátmi, vyrastali sme spolu.“
„Nikdy som o vás nepočul, ani raz sa o vás nezmienil. Neboli ste ani na jeho pohrebe.“
„V jednom bode v našom živote sme sa rozišli, nechcel som ho ohroziť a na pohrebe som nechcel ohroziť teba.“
„Ako ohroziť? Ohroziť pred kým? Tomu nerozumiem.“
„Pred niekým ako je on,“ ukázal na holohlavého.
„Kto je to?“
„Najlepšie bude, ak ti to ukážem, teraz ale na to nie je čas.“
„Nateraz mi bude stačiť odpoveď.“
„Ja, tvoj otec a ani tento tu, sem nepatríme.“
„Nie? Kam teda patrite.“
„Nejde o miesto, ale o čas. Prišli sme sem pred mnohými rokmi, no narodili sme sa v budúcnosti.“
„Máte ma za blázna?“
„O sto rokov odteraz, budú nadnárodne korporácie vládnuť svetu. Ich moc však nebude bezhraničná a nás sem poslali, aby sme to zmenili. Po úlohe, ktorú sme splnili sme sa mali vrátiť späť. To sa však nestalo. Oklamaní sme ostali uväznení v minulosti.“
„Tomu neverím.“
„Trvalo nám to kým sme si uvedomili, že cesty späť niet. Potom sme, začali pracovať na našej pomste. Našli sme spôsob, ako to vrátiť tím čo nám to spôsobili. Dôležité bolo iba správne načasovanie a to malo nastať o mnoho rokov neskôr. Museli sme čakať. Tvoj otec sa usadil, založil rodinu a mal teba. Ja som odhalil ďalších ako sme my a zasvätil som život sabotáži všetkého čo robili. Preto po mne šli a ja som musel vypadnúť zo života tvojho otca skôr, ako si sa narodil.“
Pre Viktora to znelo šialene. Vysvetľovalo to však mnoho veci, nikdy nespoznal niekoho z otcovej rodiny, ani sa o nich nehovorilo, akoby neexistovali a je pravda, že sa stránil veľkých miest, ale že je z budúcnosti, to by mu nikdy nenapadlo.
„Čo je v tom kufríku?“
„Je tam zbraň. Skonštruoval ju tvoj otec. Bol to skvelý inžinier a ešte lepší priateľ.“
„Ako ho otvorím?“
„Urobíš to jednoducho. Vedľa madla na kufri je malý štvorec, prilož naňho svoj palec.“
Markus vedel, že tak Viktor urobil, keď začul cvaknutie.
„Tá zbraň sa nepodobá na nič čo si doteraz videl, keď si ju však lepšie prezrieš, spoznáš jej hlavné časti. Až tak sa nelíši od toho čo sa používa v tejto dobe. Tvoj otec ju skonštruoval tak, aby sa ľahko upevnila na stojane, ktorý stoji pri okne. Prosím, urob to.“
Viktor ju vybral z kufríka a urobil, ako starec žiadal. Po namontovaní pušky na stojan, áno pušky, takú zbraň asi najviac táto čudesná kovová konštrukcia pripomínala, mierila niekam do podlahy.
„Niekde na podlahe sa musí váľať náboj. Zohráva jednu z kľúčových úloh. Strelný prach v nábojnici je zo špeciálnej látky, ktorá pošle guľku po vystrelení nielen dopredu v priestore, ale aj v čase a jeho množstvo určí, do akej budúcnosti to až bude.“
„Prečo bol holohlavý taký prekvapený z jeho veľkosti?“
„Tak ďaleko do budúcnosti ešte nikto nestrieľal.“
„Ako je to možné?“
„Aby si niečo trafil, potrebuješ to aj vidieť. Na to slúži špeciálna optika, ďalekohľad cez ktorý uvidíš do budúcnosti a keď ho zosúladíš s nábojom... Taká optika je však veľmi vzácny a zložitý mechanizmus. Aj keď určitým druhom takéhoto ďalekohľadu disponujú niektorí ako je on, nikomu sa ešte nepodarilo zostrojiť optiku až na také vzdialenosti do budúcnosti. Navrhli sme ju spolu s tvojim otcom, no a posledných dvadsať rokov som sa ju snažil zostrojiť.“
„Trvalo vám dvadsať rokov zostrojiť ďalekohľad?“
„Toto nie je obyčajný ďalekohľad, ktorým sa pozeráš na jeleňa pri love. Zohnať materiál a zostrojiť ho bolo veľmi náročne. Trvalo mi to dve dekády.“
Viktor vložil do hlavne náboj, ktorý našiel na podlahe.
„Tak už iba tá optika.“
Markus vytiahol z vnútra svojho kabáta ochranný obal v tvare valca, z ktorého odskrutkoval koniec. Následne z neho vybral o niečo menší valec zlatistej farby, s klapkami na každej strane. So slovami „zapadne tam presne,“ ho podal Viktorovi.
Mal pravdu, uchytil sa bez problémov, vyzeralo to skoro akoby sa stretli dva magnety a bezchybne sa spojili.
„Teraz je zbraň kompletná.“ V jeho slovách bol náznak pokoja. „Koľko je hodín?“
„Sedem minút pred šiestou.“
„Viktor, nežiadal by som ťa o to, ale moje poranenia mi nedovolia, aby som dokončil úlohu, kvôli ktorej som tu. Potrebujem, aby si to urobil za mňa.“
„Ak ste chceli na niekoho strieľať, nič z toho nebude. Tá zbraň mieri do podlahy.“
„Toho si nevšímaj, o mnoho rokov neskôr, keď guľka bude letieť k svojmu cieľu, tá podlaha a ani ten hotel, tu už dávno nebudú.“
Viktor pristúpil k zbrani, natiahol hlaveň a skôr ako otvoril klapky na optike, ho Markus zastavil.
„Teraz ma dobre počúvaj. Svet, ktorý cez tu optiku uvidíš, si ani len nevieš predstaviť. Mnohým veciam nebudeš rozumieť, ale nenechaj sa nimi rozptýliť, zameraj sa na cieľ a vystreľ.“
„Ako ho rozpoznám?“
„Opíšeš mi čo vidíš a ja ti zadám tvoj cieľ.“
Viktor otvoril klapky chrániace citlivé šošovky a zahľadel sa do sveta, ktorý iba zďaleka pripomínal ten v ktorom žije. Pred veľkou budovou pokrytou sklom s dlhými širokými schodmi pred vchodom, sa zišla masa ľudí. Plot im bránil, aby sa dostali bližšie. Spoza rohu budovy prišli akési mechanizmy, z ktorých vyliezli ľudia. Vyzerali ako koče, neťahali ich však žiadne kone, čo Viktora prekvapilo. Prvý a posledný ma na vrchu niečo, čo začalo prerušovane svietiť v červeno modrých farbách. Zlietli sa tam aj vtáky, aké Viktor v živote nevidel. Vznášali sa nad davom, občas zastali, rozhliadli sa po okolí a potom veľkou rýchlosťou sa premiestnili. Niektoré dokonca zrobili aj vývrtku a najzvláštnejšie na tom bolo, že nemali krídla. Iba štyri nehybné končatiny trčiace na každú stranu z ich malého tela. Z prostredného koča, ak to bol koč, vystúpil mladý muž v bielom a hneď nato sa z davu ľudí spustili záblesky. Viktorovi to pripomínalo záblesky na oblohe počas mohutnej búrky v letných horúčavách. Aká zvláštna je tá budúcnosť, pomyslel si.
„Čo tam vidíš?“
„Vidím dav ľudí a uprostred neho stojí muž v bielom obleku.“
„To je náš cieľ. Dlho sa tam nezdrží, nájdi vhodnú chvíľu a vystreľ.“
Viktora sa zmocnil zvláštny pocit. Má ukončiť život človeku, ktorého nepoznal, dokonca, ak ten starec hovorí pravdu, ešte sa ani nenarodil. Zahľadel sa lepšie do optiky a tá sa sama ešte viac priblížila. Teraz už na toho muža v bielom videl lepšie. Stal pred tou masou ľudí a niečo hovoril, keď v jednom momente stíchol a zahľadel sa smerom, odkiaľ na neho Viktor mieril.
„Viktor?,“ Markusov hlas znel naliehavo.
V tom v malej izbe zaznel výstrel a spätná rana zatlačila strelca dozadu.
„Trafil si?“
Viktor pozoroval ako sa dav ľudí rozutekal a iba mala hŕstka sa zbehla okolo nehybného tela muža v bielom ležiaceho na zemi. Obklopili ho tak, že mu zmizol z dohľadu. Tie čudné vtáky sa rozleteli, iba jeden či dva sa ostali vznášať nad tým zhlukom ľudí. Vtedy sa udiala ešte jedna podivná vec. Jeden z týchto vtákov sa priblížil celkom blízko k jeho optike a svojim jediným okom sa priamo pozeral na Viktora. To oko nepripomínalo žiadne z očí aké poznal. Niekde z miesta nad tým z čoho sa na neho ten čudesný tvor pozeral, sa rozsvietilo silné svetlo a úplne ho oslepilo. Vtom Markus zatvoril klapky.
„To by už stačilo.“
„Čo to bolo? Niečo ma sledovalo.“
„Ak hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba.“
Viktora táto odpoveď neuspokojila. Svet do ktorého mal možnosť na malú chvíľu nahliadnuť ho úplne pohltil. Potreboval sa o ňom a o svojom otcovi dozvedieť čo najviac a starec v kresle bol jediný, kto mu tie odpovede môže dať. Aj keď strela trafí svoj cieľ, až za niečo vyše sto rokov, výstrel bolo počuť už teraz. Preto sa rozhodli z hotela čo najskôr odísť.
„Viktor, dnes si dokonal čo sme pred mnohými rokmi s tvojim otcom začali. Myslím, že si teraz zaslúžiš všetky odpovede a spoločne nás čaká svetla budúcnosť. Otec by bol na teba hrdý.“
Viktor o tom pochyboval. Bola to iba bohapustá pomsta, z ktorej ako správne tušil, nevzíde nič dobré.

Olap

Olap
scifi

Diskusia

Tom Hotep
Musím uznať, že nápad korporačného skynetu, posielajúceho agentov do minulosti, aby ju zmenili v jej prospech je naozaj zaujímavý. Rovnako aj strela letiaca do budúcnosti. Autorovi určite fantázia nechýba. Čo mi však trocha haprovalo, bol koniec. Prišiel mi taký nemastný neslaný. Tiež sa nájde pár logických chybičiek. Keď sa na vás rúti v neveľkej miestnosti, tak mu určite nepoviete: "Tak si si svoj osud spečatil." než po ňom vystrelíte. Než by bola veta dopovedaná, bolo by po vás. Taktiež ako opustili Marcus s Viktorom hotel, lebo výstrel bolo počuť už teraz. Rovnako bolo počuť už teraz aj tých niekoľko výstrelov pred tým a keďže medzi nimi a výstrelom do budúcnosti prešla takmer pól hodina, odhalenie, kto strieľal už asi bolo nepodstatné.
05.08.2024
mayo
Z tejto poviedky som mal miestami dojem ako z filmu TENET (kvoli tomu naboju) a potom trocha ako z knihy 11/22/63 od S. Kinga. Ta veta kde bola spomenuta absencia koni bol zaujimavy, uviedol scenu do spravneho casu, take momenty sa mi pacia - clovek ma urcitu predstavu ktoru potom takato informacia nabura :) Aj postreh ze ani napriec casom nie je mozne pozorovat a pritom nebyt pozorovany, bol zaujimavy. Sem-tam trocha skripala slovencina, aj vela veci by sa dalo zjednodusit - napr.: "Bitku, ktorá sa medzi nimi odohrávala si Viktor vedel predstaviť iba podľa zvukov prichádzajúcich z miestnosti." (vieme, ze zvuky prichadzali asi len z tej miestnosti, ked skrtnes posledne tri slova tak sa zbavis aj otravneho prechodnika). Ale az tak mi to osobne nevadilo, citalo sa to celkom dobre, tema aj dej boli dost zaujimave. Dufam, ze nam sem posles nieco aj nabuduce! :)
09.09.2024
mayo
PS: Prosim vas, nedalo by sa dorobit editovanie prispevkov (beztrestne aspon pocas prvych 5 minut), lebo potom niekedy piseme madarsky yoda ako?
09.09.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.