Nie je to po prvýkrát čo mi dali na starosti nováčika. Človek by povedal, že sa naučím ako s nimi pracovať no opak je pravdou. Vždy sa to skončí tým, že ma Vládkyňa svetla pošle do prísne uzavretej miestnosti samú. Má to byť môj trest za nezvládnutie bezpečnosti nových bojovníkov. Nemalo by to postavenie znamenať, že sa o seba postarajú sami? Ja som určite na začiatku nemala ani tušenia o tom ako sa požíva lepiaci prášok alebo čarovná doska. Všetko som si vyskúšala, bohužiaľ, sama na sebe. Prvých pár týždňov som mala pocit, že som bojovníčka sama so sebou. Hnevala som sa na to, že nie som taká nebojácna a šikovná ako zvyšok okolo mňa. To ma však rýchlo prešlo keď som zistila, že nie je deň keby aspoň jeden bojovník neskončil v prísne uzavretej miestnosti. Väčšina sme už na túto mučiacu miestnosť, tak zvyknutí, že ju berieme ako stratu času. Už sa predsa nikto nebojí toho čo nás tam čaká. Stali sme sa odolní.

Chlapec, ktorého mi dali dnes na starosti prišiel v celkom ošúchanom oblečení. Vlasy mal neposlušne rozstrapatené. No voňal ako spálené drevo. Také aké nájdete v krbe pri studených zimných dňoch. Bol niečím zvláštny. Mal v sebe akési neohrabané kúzlo. Nebolo to niečo s čím by som dnes chcela pracovať, no naozaj si verím, že sa dnes do prísne uzavretej miestnosti nedostanem.

Mojou úlohou je mu ukázať základňu a naučiť ho ako všetko funguje.

„Toto sú veľmi nebezpečné zbrane. Takže si dávaj veľký pozor ako ich používaš.“

„Sú to iba kusy kovu,“ odpovedá so smiechom v hlase.

„Tieto kusy kovu ťa vedia rozdeliť na štvrtiny v priebehu sekúnd, ak ich nebudeš používať správne. Ó, a tam je moja obľúbená,“ podídem bližšie k svetelnej gule, ktorá je uzavretá za pevnými mrežami.

„Čo to má byť?“

„Je to špeciálne svetlo, ktoré nám darovala Vládkyňa svetla, aby sme si v najhorších časoch vedeli nájsť akúkoľvek cestu naspäť. Niekedy ťa pošlú aj na veľmi dlhú cestu. Nesmieš odísť bez tohto svetla. Nie je to iba tvoj lístok naspäť ale veľmi dôležitá zbraň. Dá ti špeciálnu silu, ktorú osobne upraví pre teba Vládkyňa svetla.“

Chlapec nepovie ani slovo. Myslím, že je ale všetkým týmto celkom zaujatý. Zaujato sa pozerá na svetlo, ktoré akoby ho hypnotizovalo.

„Fascinujúce však?“

„Niečo také sa ťažko vidí v dnešnom ponurom svete.“

Má pravdu. Už je to roky, čo som videla svetlo ako toto. Po vojne sa všetko zničilo. Tak to býva. Prišli sme o veľa no hlavne o to, čo drží našu planétu pri živote. Slnko. Akoby nás aj ono chcelo potrestať za tú preliatu krv, ktorú máme všetci na rukách. Občianska vojna bola to najhoršie čomu sme sa všetci poddali. No vďaka Vládkyni svetla sme zachránili tento svet a dali nádej obyvateľom.

„Myslíš si, že sa ešte jedného dňa pozrieme na západ slnka?,“ opýtal sa s nádejou v hlase.

No ja som vedela viac ako on. V základni sme si hovorili rôzne teórie. Tie však bohužiaľ nezostali iba teóriami. Vedeli sme všetko. Tá nádej, ktorú sme v sebe držali bola falošná. Držali sme sa jej aj tak. Pretože nič iné nám neostávalo.

Po dlhom dni, keď som ukazovala novému chlapcovi rôzne dôležité miestnosti a zoznamovala ho s ostatnými bojovníkmi som sa konečne dostala k Vládkyni na kontrolu. Mala vždy potrebu kontrolovať náš výkon. A dnes som si veľmi dala záležať na tom ako budem prezentovať nového chlapca. Snažila som sa a modlím sa, že dnes veci skončia inak ako bežne. Pri prezentácii išlo všetko v poriadku, teda z mojej strany. Chlapec začal hovoriť o vojne a konci sveta. To bolo to posledné, čo naša chodiaca nádej chcela počuť. Ako keby toho nebolo dosť, zmienil sa o najkrutejšom bojovníkovi, ktorý zabil tisícky ľudí počas vojny. Takéto veci v slušnej spoločnosti nehovoria. Už som si však vedela prestaviť, čo sa bude diať.

Cestu som už poznala a tak som sa rovno rozbehla do mučiacej miestnosti. No ako som za sebou chcela zavrieť dvere niekto ich zadržal. Otočila som sa videla som ako sa medzi medzeru strčil chlapec, ktorého som už nikdy nechcela vidieť.

„Mal som skvelý nápad. Pokaziť to všetko, aby som sa sem dostal.“

Skoro som vybuchla. Čo to práve povedal?

„Nehnevaj sa. Musím ti niečo ukázať. Nikdy som nemal na to príležitosť,“ povedal s šibalským úsmevom. Otočil sa k bielej prázdnej stene a zavrel oči. Stuhla som v momente keď som pocítila ako mi zovrel zápästie.

„Zavri oči. Musíš mi dôverovať.“

Nemala som, čo iné robiť. Vždy som sa tu predsa len nudila. Tak som spravila ako mi povedal. Zrazu som pred sebou, teda ako vidinu alebo sen videla cestu. Takú, ktorá bola kúsok od nášho domu keď som vyrastala. Betónová. V lete horúca. A na jej konci žiarivá guľa. Slnko. Nevedela som odvrátiť pohľad. Bolo také príjemné cítiť to teplo, ktoré z neho žiarilo.

„Takto to kedysi bývalo. Keď boli veci inak. Pamätáš si?“ povedal hlas vedľa mňa. Sedel tam on. Chlapec, ktorý mi daroval tento zážitok. Išli sme spolu v aute do zapadajúceho slnka. A v ten moment som si uvedomila, že to nie je iba sen, ale spomienka.

„Toto nám zobrali oni. Tí, ktorých dnes voláme strážcov nádeje. Vládkyňa svetla.“