Súdny deň
Bol súdny deň a ja s Gregom sme sa viezli v aute. Akurát sme prekračovali hranice jedinej živej pôdy, o ktorej sme vedeli. Už ani ona nebola pre nás bezpečné útočisko. No v kufri sme niesli našu poslednú nádej.
Bol súdny deň a ja s Gregom sme sa viezli v aute. Akurát sme prekračovali hranice jedinej živej pôdy, o ktorej sme vedeli. Už ani ona nebola pre nás bezpečné útočisko. No v kufri sme niesli našu poslednú nádej.
Keďže svitalo mohli sme vidieť trosky sveta, ktorý kedysi existoval. Popri ceste sa týčili polorozpadnuté budovy, ktoré oproti nášmu štýlovému autu tvorili kontrast. Ukradli sme ho z laboratória. Pri funkcii blesk dokázalo prejsť aj tisíc kilometrov počas jedinej milisekundy.
Vývojové centrum ho dlho držalo po zámkom, ale keďže sme mali v miestnej komunite kontakty medzi rebelmi, podarilo sa nám si tento objav uchmatnúť. Obávali sme sa, že by inak skončil v zlých rukách. Namiesto toho, aby ho využili na hľadanie stôp po ľudskom živote by slúžil len ako jednoduchá zábavka. Načo sú nám objavy, ktoré nedokážu pomáhať?
Presne s touto myšlienkou sme k autu pristúpili a tak sme boli tu. Na cestách do neznáma.
Vyrazili sme približne o polnoci ale až do tohto momentu boli cesty kľudné. Ledva sa mihla živá duša, či stopy po nakazených. Videli sme časti, kde nebola žiadna forma života. Nič dokonca ani nenasvedčovalo tomu, že tu nejaký život niekedy aj bol.
V šoku sme zostali,keď sa pred nami objavila závora, vedľa ktorej stálo niekoľko ťažkoodencov. Mali na sebe typickú čiernu a mohutné helmy, takže im nebolo vidieť do tváre. Boli sme nútení zastaviť.
Zhlboka som sa nadýchla a snažila upokojiť roztrasený dych. Vyšla som zo strany vodiča a otvorila dvere. Nahodila som priateľský úsmev a čakala, čo budú títo neznámi muži chcieť. Bola som pripravená na viacero scenárov.
„Otvorte kufor,“ povedal jeden z nich.
„Samozrejme,“ prešla som do zadnej strany vozidla. Vedela som presne, čo robím.
„Nech sa páči,“ povedala som a nechala dvoch ťažkoodencov, aby si kufor prehľadali.
„To je divné, nie je tu nič len psia búda,“ povedal jeden.
„Veď práve,“ odvetila som a stlačila malé nenápadne tlačidlo, ktoré bolo vsadené do jej rohu. Nenápadnosť bola moja silná parketa.
Tik-tak, tik-tak, tik-tak, ozvalo sa a potom nasledoval výstrel, ktorý ma ale nezasiahol, pretože táto forma energia ma nemohla zabiť. Ja aj Greg sme boli voči nej odolní. Pochádzali sme z inej planéty a Zem už o chvíľu mohla patriť len nám.
Veja
Môj obľúbený žáner je sci-fi a v poslednej dobe mám obľubu aj v dark fantasy, ktoré rada píšem aj čítam.