„Prekliaty dážď,“ zašomral som namosúrene, a vystúpil z auta. Tam ma už čakala mláka, ktorá akoby Atlantickému oceánu z oka vypadla.

„Prekliata voda,“ zahromžil som a pripálil si premočenú LMku. Tá to po pár sekundách márneho snaženia vzdala. V návale zlosti som ju požmolil medzi prstami a prehltol ju.

„Prekliate cigarety. Prekliaty svet. Prekliata vražda.“

Povedať, že som mal náladu pod psa, je slabé slovo. Mal som ju pod psiu búdu, dokonca aj pod červy, ktoré pod ňou žili.

Kam sa podeli časy, keď sa ľudia vraždili za krásnych slnečných dní? V tých dobách sa nemusel nik otravovať s baloniakom, dáždnikmi, pršiplášťami, ani gumákmi. Detektív na scéne mal vždy vyzerať ako zo škatuľky. Nie ako premočený stážista v brakovej literatúre, písanej počas daždivého sobotňajšieho večera.

***

„Z-zdravím, detektív...“ habkal strážmajster Škatuľka, stojaci pri vchodových dverách, dobre že sa nepoondil. Za starých čias by ku polícii neprijali hocijakého trpáka, čo nevie rozlíšiť ranu spôsobenú puškou od rany spôsobenej pištoľou.

Časy sa ale zmenili. K horšiemu.

„Čo to tu máme?“ spýtal som sa Škatuľky. Neznášam formality, prázdne reči o počasí, ani podobných zabijakov času. Kiežby som aj tých vedel posadiť za mreže!

„V-viacnásobnú vraždu, m-minimálne…“ Škatuľkov pohľad bol fixovaný na moju krikľavo zelenú kravatu, darček od jednej z bývaliek. Veľmi sa mu však nečudujem. Už neraz sa stalo, že slabšie povahy odpadli, keď zazreli moje oči.

„Takže prípad pre mňa,“ odvetil som labužnícky, a odstrčil som strážmajstra nabok, takmer sa zrútil na zem.

Už dlho sa mi nepritrafil poriadny prípad. Posledný, čo za niečo stál, bola vražda nejakého starého trpáka v DeLoreane, ktorý tvrdil, že prišiel z minulosti. Vraj ho prenasleduje nejaký Biff, či Buff, nejaké trpácke meno. Nakoniec ho zhasol obyčajný bezdomovec. O toho som sa zase postaral ja. Krásny prípad.

Len čo som vkročil do obývačky, ovalil ma omamný pach smrti. Predo mnou boli hotové jatky.

Z prvej obete ostalo len torzo, evidentne mužské, jeho pýcha nám všetkým ešte stále salutovala. Druhá obeť bola žena. Jej telo bolo kompletné, každý centimeter mala však posiaty reznými ranami. Tretia obeť bola priklincovaná nad kozubom, ruky naširoko roztiahnuté, oči s jazykom chýbali. Po koberci sa povaľovali ešte niekoľko párov rúk a nôh, obete museli byť rozmiestnené po celom dome.

„Riadny masaker,“ precedil som pomedzi zuby a zamieril ku súdnemu lekárovi. Ten práve aplikoval medicínu na sebe. Len čo som ku nemu podišiel, podal mu fľašu domácej pálenky.

„Na zdravie,“ pozdvihol som fľašu. „Ako to vidíš? Čo sa podľa teba stalo?“

Doktor si zobral fľašu naspäť, dorazil ju na ex, a pozrel sa mu priamo do očí.

„Šialenstvo,“ zašepkal. Potom vytiahol skalpel a jediným ladným pohybom si podrezal hrdlo. Na moje prekvapenie sa nezrútil okamžite na zem, zo päť či desať sekúnd sa mi ešte pozeral do očí. Na uznanie som mu kývol s hlavou.

„Prekliate slabé nervy,“ povzdychol som a sklonil sa ku doktorovmu telu, v snahe nájsť nejaké cigarety. V tom ma však vyrušil výstrel, prichádzajúci od predných dverí. Podľa hrmotu, ktoré vydalo padajúce telo, som usúdil, že Škatuľka to taktiež zabalil.

„Čo sa to tu deje?“ zavrčal som hlasom, ktorý nestrpel nezodpovedané otázky a tajomstvá.

„Detektííív… Tu horeee…,“ ozval sa mátožný, hlas, prichádzajúci z podkrovia.

„Prekliati duchovia,“ odpľul som si, a rukou siahol pod kabát. Nič nie je viac upokojujúcejšie ako zovrieť pažbu mojej tri-päť-sedmičky.

***

Len čo som otvoril padacie dvere, vedúce do podkrovia, ovalil ma smrad síry a neznesiteľné teplo. Nič z toho ma však neodradilo, a razantne som sa vyškriabal hore. Okamžite som zistil, kde zmizli zvyšné pozostatky obetí.

Vyzeralo to, ako jedno z tých nový, moderných, avantgardných umeleckých diel. Po stenách boli načmárané pentagramy, citáty z latinčiny a obrátené kríže. Na stene visela zavesená odrezaná hlava čierneho kozla, v strede čela mal vyrezanú dieru, do ktorej mu niekto vložil smaragd. A pred ním ležala hŕba ľudských pozostatkov, nahádzaná na kopu, bez ladu a skladu.

„Prekliati okultisti.“

„Konečne… si prišieeel…,“ ozval sa opäť ten mátožný hlas. Teraz však bolo jasné, odkiaľ prichádza. Kozol náhle otvoril oči, ktoré mali farbu šarlátu.

„Pridaj sa … ku mn-“ Než stihol vysloviť ďalšie slovo, prevŕtal som mu čelo. Hlava sa v momente rozletela na milión kúskov, lietali po izbe ako konfety na oslave.

„Nie ďakujem. Jednu prácu už mám.“

„To… bola… chybaaa…,“ hlas sa tentoraz niesol od kopy končatín, ktoré sal začali podivne triasť a levitovať. Za menej ako desať sekúnd stál predo mnou mäsový golem, s množstvom rúk aj nôh.

„Teraz… zomr-“

Do kreatúry som teraz vypálil celý bubienok.

„Povedal som, že nemám záujem,“ zavrčal som a zišiel po schodoch nadol.

***

Pred vchodovými dvermi na mňa čakal húf novinárov. Stačil však jeden z mojich pohľadov, a okamžite sa pratali, ako potkany, utekajúce z potápajúcej sa lode.

„Detektív, čo sa udialo v dome?“ spýtal sa jeden, keď som nastupoval do auta.

„Rutina,“ odvetil som a odpľul si. „Prekliati novinári.“