Prachy alebo Amerika?
PnP
Muž sedel na bare v Old Bag. Bol to najhorší pub vo Westerville, štát Ohio. Chystal sa do seba kopnúť šiesty pohárik bourbonu, keď mu ktosi poklepal na ramene:
„Smiem vás vyrušiť? Vy ste Marty Smith?“ spýtal sa ho muž v stredných rokoch, vedľa ktorého pokorne postávala jeho zanedbaná ženuška. Muža to prekvapilo, jeho „umelecké meno“ nesmel poznať každý hlupák, nieto ešte si priradiť jeho ksicht k falošnej identite.
„Kto vás, kurva, za mnou poslal?!“ zrúkol Smith a zdrapol svojho náprotivka za golier.
„Len pokojne. Nemienime vás udať. Chceme od vás pomoc. Profesionálnu pomoc!“ hovoril vystrašený muž. Smith si ho premeral, tak ako aj jeho vystrašenú manželku a oboch odviedol na parkovisko pred pubom.
Zapálil si cigaretu značky Kool – tá vám vraj uhnala rakovinu dvakrát skôr než ostatné. Nervózne sa prechádzal pomedzi zaparkované trucky a ustavičným bafkaním skracoval dĺžku koolky.
„Už som mimo biznis. A je zo mňa kus ožratého hovna,“ oponoval Smith a nahlas si odgrgol.
„Ale stále ste najlepší! Počul som, čo ste dokázali s Watergate. Úžasné!“ nadchýnal sa potenciálny klient.
„Ale to bolo pred pätnástimi rokmi. Veď sa na mňa pozrite! Neviem, čo odo mňa čakáte!“ povedal Smith.
„Očakávam od vás akurát to, že pôjdete do WTC a získate dôkazy, že to bol inside job,“ zaškeril sa muž.
„Drbe vám? Veď každý príčetný človek v Amerike vie, že to urobili Arabi!“ povedal Smith napoly pobavene a lačne si potiahol.
„Ja vám seriem na to, kto to naozaj urobil. Pekne pôjdete do roku 2001 a natočíte, ako podminúvajú Dvojičky. Ak k tomu potrebujete komparz, tak si ho zožeňte. Vyše dvadsať rokov bojujem s poisťovňou, ktorá mi nechce nič preplatiť! Lebo môj hotel na Ground Zero asi spadol len tak, že? Ale ak by ste mi zabezpečili tú pásku, tak vysúdim od štátu desiatky miliónov!“ hovoril muž s až šialeným zasnením.
„Ale čo by to spravilo s krajinou, kurva? Čakáte, že zradím Ameriku kvôli pár všivavým dolárom?!“ kričal Smith.
„Nebude to pár dolárov. Ale trojnásobok toho, čo ste zvykli brať. A áno. Myslím, že to urobíte. Nechal som si vás preveriť a máte na krku exekúcií na dva životy!“ chichúňal sa muž.
***
Desiateho septembra roku 2001 bolo v New Yorku krásne babie leto. Na nebi ani mráčik. Smith si nebol istý, či portál bude po toľkých rokoch fungovať. Táto vecička, ktorú mu strýko zveril na smrteľnej posteli bola sprvu jeho požehnaním, ale aj prekliatím.
Práve Watergate ho presvedčila, aby svoj pochybný biznis zanechal. Zamiloval sa do dcéry Marthy Mitchell, korunnej svedkyne. Na tom by nebolo nič zlé, ak by on nebol pricestoval z roku 2009 a ona nebola dievčaťom z rokov sedemdesiatych. Mohol si dávať za vinu smrť jej matky, ale v prvom rade bolo vrcholne neprofesionálne sa zapliesť s niekym z minulosti.
New York roku 2001, deň pred útokom, mal skvelú atmosféru. Amerika bola nespochybniteľnou mocnosťou, ktorej dovtedy všetko vychádzalo. Ako by strýko bol povedal: „Padali jej samé dvojité šestky.“
Vychutnával si skvelé dusené mäso na írsky spôsob v pube O'Hara, ktorý sa nachádzal priamo na Ground Zero. Zapil ho dvojitou tullamorkou a netrpezlivo vyhliadol von, cez presklený výklad.
Jeho komparz, zamaskovaní mladíci z divadelnej školy, ktorí mu mali pomôcť v jeho prácičke, mali čoskoro doraziť. Naraz mu zabehla kroketa – tak ho šokovalo to, čo videl cez vonku.
Okolo pubu si, akoby sa nechumelilo, prešiel Mohamed Atta. Šéf devätnástich teroristov, ktorí mali deň na to raniť celú Ameriku. V hlave mu to šrotovalo. Strýko ho učil, že základným pravidlom je nemeniť históriu a nebrať si zákazky príliš osobne. Lenže to už kurva porušil pri Watergate! Nevedno, či to bolo šesť panákov írskej whiskey, alebo patričná dávka amerického patriotizmu, ale bez platenia vyletel z Irish pubu a vydal sa za Attom.
Srdce mu bilo ako zvon. Atta si vykračoval po Manhattane a po asi piatich minútach zamieril k hotelu Artezen. Smith sa prešmykol recepciou akoby nič – veď časy, keď Amerika začne byť ostražitá mali prísť až na ďalší deň. Natlačil sa do výťahu a snažil sa tváriť, že si Attu nevšíma. Terorista napokon vystúpil na dvadsiatomšiestom poschodí a Smith ho nasledoval.
Atta zaklopal na izbu číslo 2607 a jeho kamarát mu otvoril. Keď sa za sebou chystal zabuchnúť dvere, Smith mu vložil do dverí nohu a subtílneho Araba poľahky pretlačil. Atta a jeho štyria kumpáni sa tvárili vystrašene, ale Smith bol pripravený a tým pádom rýchlejší a vytiahol revolver – ten, ktorý mu pri predošlých zákazkách tak dobre poslúžil.
„Čo to má znamenať?“ habkal Atta lámanou angličtinou.
Podnapitý Smith na neho namieril zbraň, zatackal sa, ale ruku mal pevnú. Zakričal: „God bless America!“ a vystrelil. A to presne päťkrát.
Ešte predtým, než sa urýchlene prepravil k portálu, stihol Smith zavolať na linku CIA a varovať ich pred teroristami na štyroch letiskách – predsa len zneškodnil len piatich z celkovo devätnástich atentátnikov. A ak by ich ani toto nestihlo odradiť…
***
Vrátil sa do Ohia roku 2019, plný očakávaní, ako jeho statočný čin zmenil dejiny. Nemohol byť viac prekvapený. Columbus, hlavné mesto a metropola, bol len zaprášenou dierou. Mrakorapy, hotely, jeho obľúbená krčmička boli fuč.
Všimol som si ho starček v plynovej maske a prihovoril sa mu: „Preboha, človeče. Čo robíte takto vonku, bez ochrany?!“
Smith sa ho smätene spýtal: „A na čo by som potreboval ochranu?“
„Veď proti atómovému prachu. Odkedy ten chuj Bush v 2003-ťom rozpútal jadrovú vojnu, tak neslobodno von chodiť bez masky!“
Smith nahlas preglgol a poberal sa preč. Už toľko počul o efekte motýlích krídel, ktorý môže spôsobiť cestovanie v čase. Spomenul si na slová strýka, ktorý ho pred zmenou dejín varoval. Nevedel, čo na jeho konaní mohla primäť prezidenta Busha, aby konal urobil to čo urobil. Bolo mu však jasné, že to je naposledy, čo sa rozhodol uprednostniť dobrý skutok pred prachmi.
Jacob aka jakeerko
Predovšetkým filmový fanúšik. Láka ma napísanie vlastného scenára, rozmýšľam skôr vo filmovom jazyku. Po blogovaní, recenzovaní, novinárčine či copywriterstve som sa v roku 2015 odhodlal aj na literárny text. Skúsil som hneď šťastie v MCF a nie neúspešne. Raz dvanáste, dva razy trináste miesto, účasti v zborníku sa zatiaľ úspešne vyhýbam. Práve táto súťaž ma priviedla k fantastike. Od decembra 2023 som členom autorského klubu Spisopriatelia.
Diskusia
xius
Pomerne klasicka casovka, ale so slusnym rozsahom a nestracajuca sa prilis vo vlastnych pravidlach. Mozno by som viac pritlacil na absurdnost takehoto agenta a jeho vrtochov (napr. stejk mohol jedavat zasadne v 90s)?
29.06.2024
Pomerne klasicka casovka, ale so slusnym rozsahom a nestracajuca sa prilis vo vlastnych pravidlach. Mozno by som viac pritlacil na absurdnost takehoto agenta a jeho vrtochov (napr. stejk mohol jedavat zasadne v 90s)?
29.06.2024
B.T. Niromwell
Páči sa mi, ako si sa oprel do amerických reálií, aj ako si rozkošatil príbeh. Ešte by bolo super, keby alternatívna budúcnosť bola menej náhodná
29.06.2024
Páči sa mi, ako si sa oprel do amerických reálií, aj ako si rozkošatil príbeh. Ešte by bolo super, keby alternatívna budúcnosť bola menej náhodná
29.06.2024
YaYa
Na PNP to má úžasnú šírku a reálie tomu dodávajú uveriteľnosť. Koniec je napísaný trochu slabšie (prvoplánový dialóg, chýbajúce vysvetlenie). Ale to sú už výčitky, ktoré by boli viac na mieste, keby čítanie nebolo časovo obmedzené.
30.06.2024
Na PNP to má úžasnú šírku a reálie tomu dodávajú uveriteľnosť. Koniec je napísaný trochu slabšie (prvoplánový dialóg, chýbajúce vysvetlenie). Ale to sú už výčitky, ktoré by boli viac na mieste, keby čítanie nebolo časovo obmedzené.
30.06.2024