Cink.

„...ja prvý! Ja som stlačil prízemie!“ kričal hlas z otvárajúcich sa dverí mohutného výťahu. Bol beznádejne plný anjelov a anjeli boli odjakživa beznádejne súťaživí.

„Ha!“ víťazne von vypadol ten, čo stlačil prízemie. A potom šikovne uhol! Okrídlení, dupotajúci dav by mu jeho malé víťazstvo milerád nedaroval, ale dôverne ich poznal. Veď, tiež mal krídla a hlavu v oblakoch.

Usmial sa, poupravil polohu svätožiary a pevným krokom vykročil k trinastisícdvestodvadsať prvým dverám. A za nimi?

Bábätká. Nekonečne rady bábätiek zamotaných do snehobielych dečiek s tancujúcimi proroctvami o životoch, ktoré ich čakajú. Anjel zavýskal! Už pridlho túžil byť priamou súčasťou ľudských životov. Neodsudzoval tých, ktorým stačilo spravovať nejaké to súhvezdie či šantili v subatomárnom svete, ale úprimne im nerozumel. Vybudovanie jedného jediného človeka zaplnilo ruky, duše a krídla tisícke anjelov a na prvý, ani druhý či tretí pohľad to nebolo vôbec poznať. Kedysi pradávno nad tým krútil hlavou, súhlasil so šomraním nebeských zdrojov, že toto je mrhanie. Navyše bez poriadných kontrolných mechanizmov! Vyrobený človek môže byť pokojne úplný odľud, zloduch a všeobecné zlyhanie a aj tak sa bude počítať ako úspešný výsledok nebeského procesu.

Ale.

Ale o to presne išlo? Boli unikátni nekonečnom drobností, ktoré práve oni, anjeli, dokázali vidieť ako tú najkomplexnejšiu fresku života. Každý záhyb na koži, každú bunku, každý chemický výbuch. A tak sa dívali, tešili a vykrikovali z výšky nebeských oblakov: „Vidíš ako ľúbi paradajky? To je moja robota, moja!“

Dnes do toho celého zapojili aj jeho. Prekvapilo ho, že sem nebol väčší pretlak. Stačilo sa ozvať a hladne po ňom skočili. Vraj je to považované za veľmi náročné, priam nebezpečné povolanie. Kútiky úst mu pobavene zatancovali. Miestni anjeli už pravdepodobne zabudli, aké to je, keď vám chytia krídla zo supernovy či musíte liezť cez horizont udalostí. Ale nech, nebude tu za protivného už od úplného začiatku.

Absolvoval veľmi stručné školenie. Podpísal nejaké papiere Dali mu model ľudskej hlavy. Nepríliš detailný. Ukázali mu základne postupy a on usilovne, celú noc trénoval. Ráno vo výťahu mu prialo, predsa teraz nepohorí.

Vysmrkal sa.

Pristúpil k prvému bábätku, zhlboka sa nadýchol a zdvihol svoju pravú ruku tesne nad drobnú tvár. Vystrel ukazovák a o-p-a-t-r-n-e sa budúcej ľudskej bytosti dotkol pod nosom.

Ťap.

„To by sme mali,“ pomyslel si odvážne. Prikročil k ďalšiemu bábätku.

Ťap.

A znova!

Ťap.

Skúsil to aj ľavou rukou.

Ťap. Ťap.

Začínal si naozaj veriť.

Ťap. Ťap. Ťap. Ťap.

Pre toto ho stvorili!

Ťap. Ťap. Ťap. Ťap.

Víí!

Ťa-

„Eh,“ neisto zdvihol prst z bacuľatej rúčky, ktorá sa mu postavila do cesty. Na jej predlaktí sa zjavila drobná priehlbinka, ozaj zanedbateľná. Ak neviete, že tam nemá byť, ani by ste si ju nevšimli.

„Ma vyrazia,“ zbledol anjel a nebolo to na ňom vôbec vidno. Skúsil to napraviť, jamku uhladiť v okrajoch, viac-menej úspešne.

„Dobre, to by sme mali, to zvládneme. Teraz sa hlavne sústrediť a-!“ hlas mu vyletel o zúfalých výšín. Bábo sa zasmialo a získalo novú jamku na špičke nosa.

Anjel zabudol žmurkať, dýchať a najradšej by zabudol aj existovať, ale to mali zakázané. Pokus to nejako uhladiť zavrhol. Nos bol oveľa rizikovejší priestor, jeho vlastná sebaistota bola tiež fuč a drobec sa navyše príliš vrtel. Anjela zabudli poučiť, že bábätká považujú beznádej okolia za veľmi smiešnu.

„Haló? Hej, trinastisícdvestodvadsať prvé. Potrebujem podporu,“ volal zlomene do svätožiary. Aj si ju nazad nasadil akosi nakrivo.

Čakal krátko. Prišiel anjel s veselou aurou a ráznym krokom. Všetko mu vysvetlil, s hanbou aj ukázal.

„Čo mám robiť?“ pýtal sa s nádejou.

„Skúsiť to znova,“ usmial sa druhý anjel povzbudivo. „Na ľudoch tu hore nič neopravujeme.“

„Nič?“ zneistel.

„Nič,“ potvrdil presvedčene. „Žijú so všetkými svojimi chybami tak isto ako my žijeme s ich chybami.“

„Našimi chybami,“ zamumlal ticho a urobil bábätku ten najdokonalejši odtlačok prsta pod nosom.