Virtuálna terapia

Príbeh nešťastného vzťahu a starej videohry.
Filmová história scifi
Dvere sa náhle rozrazili a do ordinácie sa ako veľká voda dovalil energický muž. Na nič nečakal a rovno si sadol na pohovku.
„Prišiel som sem, pani doktorka, aby som vám povedal svoj príbeh!“ oznámil hostiteľke a opierku divána frajersky oblapil oboma rukami. Doktorka Jana Molnárová nedala na sebe poznať, že ju toto entrée zaskočilo a pohotovo sa pozrela do pacientovej anamnézy. Nič konkrétne sa nedočítala. Očami si ho premerala – muž v raných stredných rokoch, flanelka, plešinka v tvare cédečka.
„Nech sa páči, pán Kováč, počúvam vás,“ povedala monotónnym hlasom.
„Dobre, tak idem na to. Inak, pani doktorka, vy ste prírodná blondínka?“ spýtal sa. Doktorka nepohla brvou.
„Áno, som. Ale dnes sa budeme rozprávať o vás,“ dodala nenútene.
„Oka, oka. Tak teda. Už dva týždne sedzím doma a furt hrám Simsa jednotku, tú starú hru, viete? V práci mi dali voľno - vidzeli, že sa trápim. Vyhovoril som sa, že to preto, lebo mi umrela snúbenka. Moc ma ľutovali. Ani som nejak neklamal, moja Tina tu už naozaj neni, ale dobrých dvadsať rokov. Človek by už aj bol zabudol, po takej dobe. Ale keď ide Valentín jak teraz, človek spomína,“ rozprával Kováč zasnene, pohľad uprel von oknom. Doktorka sa postavila, podišla k chladničke a vrátila sa s minerálkou. Naliala sebe aj pacientovi.
„Pokračujte, pán Kováč,“ vyzvala ho.
„No, áno. Blbé bolo, že som ve sklepe narazil na starý notebook. Otevrel som ho, našiel staré fotky, videá, spomienky. A Simsa. Poviete si, že babská hra. Ale práve Tina ma na to namotala. Taká bola doba. Boli sme mladí, blbí. Obaja sme sa odrezali od svojich rodín, od rodičov. Prašule neboli. Ja som už makal, ona študovala. V tej hre však mohla žiť iný život. Celé dni pri tom presedzela. Bavilo ju stavať si domek, zariaďovať ho nóbl nábytkom.“
Kováč sa prerušil, nahlas si odchlipol z minerálky a nešikovne utlmil grg. Doktorka na to nereagovala a namiesto toho si niečo zapisovala do notesa. Odložil pohár späť na stolček a uprene sa na ňu zahľadel.
„Pani doktorka, vy pekne voňáte. To je Yves Saint Laurent?“ spýtal sa prekvapivo. Doktorke sa rozšírili zrenice.
„Áno, máte pravdu. Vyznáte sa v parfumoch?“ pýtala sa so záujmom.
„Ale kde, poznám iba tento. Taký mala moja Tina. To bola celá ona – aj keby nebolo čo do huby, ale na voňavku budú prachy vždycky. Na a mňa to jedovalo. Jej sa lúbil drahý nábytok a my v byte holé steny. To preháňam, jasné?! Zobral som spotrebák a išiel do Ikey niečo kúpiť. Doma rozbalím krabice a tam všecko rozložené jak lego. Som to skladal a bohoval pri tom. Tina sa smiala, že mi to trvá pol dňa a jaký som neschopný. Ma chytil amok a reval som na ňu, že sused zdola trieskal metlou o plafón, nech je kľud. Vtedy sa vyhrážala, že ma opustí. A ja som sa len rehotal, že kam by šla? Nazad by sa priplazila k rodičom? To ťažko,“ povedal muž s nemiestnym úsmevom na perách.
„Boli ste k partnerke násilný aj fyzicky?“ spýtala sa doktorka.
„Ne, vtedy ešte ne,“ povedal Kováč ledabolo. Doktorka sa zamračila.
„Keď pridali do hry datadisk s domácimi zvieratami, tak si zaobstarala psa. To bolo niečo, čo som jej mohol splniť aj v reále. Kúpil som jej pudla. Sa tešila, asi tak dva dni. Potom zas trčala na compe. Musel som ho venčiť sám. Furt behal za háravými sukami. Ma nasral a som ho kopol tak, že odvtedy kríval. To sme sa zase s Tinou pohádali,“ povedal Kováč a odsrkol si z minerálky.
„Tieto výbuchy hnevu boli u vás časté?“ spýtala sa doktorka bez známky emócie.
„No… Inak, vy máte pekné oči, pani doktorka,“ povedal muž a podvedome si oblizol peru.
„Ďakujem. Ale pán Kováč, musím vás ešte raz upozorniť, aby ste nevenovali pozornosť mne, ale svojmu príbehu,“ povedala doktorka. Kováč sa začal na pohovke nervózne mrviť.
„Hej, hej, prepáčte. Viete, aj moja Tina mala krásne zelené oči. Som si vtedy našiel druhú prácu. Robil som aj po nociach. Už sme sa ani poriadne nevídali. Raz som prišiel nadránom domov zo šichty. Ona už spala, tak som si zapol comp a zo srandy si pustil jej Simsa. V dome bývala rodinka – žena Tina, muž Peter jak ja a dve dzeci. Ale viete, k vám tam môžu chodiť domov susedia, nadväzujete s nimi vzťahy. Tina mala s nejakým fúzatým Mortimerom sto percent zhodu, srdénko pri tom, že sa akože milujú. Som sa jej spýtal, že čo to má byť, či s niekým chrápe. A ona, že hej. S jej profákom, tiež fúze jak maďarský zemepán. Tak ma vytočila, som ju zbil jak hada!“ hovoril Kováč a triaslo sa mu viečko na pravom oku. Doktorka si s kamennou tvárou pacientov príbeh poctivo zapisovala do zošita.
„Po tom všetkom ste so svojou priateľkou zostali žiť v jednej domácnosti?“ spýtala sa sucho.
„No… Inak, pani doktorka, vy máte dobré prsa. To sú vaše?“ nedal si pokoj muž.
„Pán Kováč!“ povedala doktorka rázne, ale stále nie hystericky.
„Ach, prepáčte. Viete, aj moja Tina mala dobré prsa. Ale už som sa ich odvtedy nikdy nechycil. Ten profák ju síce razem poslal do prdele. Ale my sme v našom byte už v podstate len prespávali. Začal som chlastať. Mal som strašné okná – koľko raz som si nepamätal celý večer. Zobudil som sa jedno ráno a kukám - zadrbaný koberec od bahna. Šiel som do spálne a tam nikdo. Kukám do skrine a Tinine šaty preč.“
Doktorka si dopísala svoje poznámky, napravila si okuliare a spýtala sa:
„Vtedy vás Tina opustila?“ Dala si veľmi záležať, aby z jej hlasu nebolo poznať, že jeho frajerke s dvadsať ročným odstupom fandí.
Kováč pokračoval:
„Nedalo sa jej dovolať, bola furt nedostupná. Volal som jej rodičom, nič nevedeli. Policajti na to srali. Toho večera som popíjal a neviem prečo som si zapol zas jej Simsa. Postavičku Tiny som nevedzel nájsť. Kukám, nová vecička vystavená v obývačke na sekretári. To musí byť urna s popolom. Kliknem na to a tam popis, že „Tina“. Vtedy ma striaslo. Začali sa mi vynárať spomienky. A možno to boli len bludy v delíriu. Mal som pred očami, jak sa Tina bráni, odtláča moje ruky. Vidzel som, jak ju zakopávam do zeme. Museli to byť isto iba haluze. Ale po istom čase som natrafil na naše staré fotky s Tinou, z útulne za mestom. Niečo ma tam ťahalo, tak som ta išiel. Oči mi padli na obrovský smrek za útulňou, naň sme vyrýpali kedysi do srdiečka T+P. Za smrekom bola veľká kopa hliny. Za dvadsať rokov som nemal odvahu tam hrabať a zistiť, čo som vlastne urobil,“ hovoril Kováč a už sa nekontrolovateľne triasol.
Doktorka zhlboka dýchala, ale stále navonok pokojná. Tlmeným hlasom sa spýtala:
„Myslíte, že by ste dokázali svoju partnerku zabiť?“
Kováča už zase chytal zasnený pohľad: „Viete pani doktorka, že vyzeráte lepšie ako mnohé dvadsiatky, hoci ste mali včil štyridsať?“
Doktorka nadvihla obočie. Nikde sa nemohol dočítať o jej nedávnych narodeninách, súkromie si strážila.
„Ako viete, že som mala narodeniny?“ spýtala sa.
„Tina by ich mala tiež,“ precedil Kováč a podal doktorke fotku.
Molnárová nevychádzala z údivu. Bol na nej Kováč, oveľa mladší, usmievavý, bez plešiny. A osoba, ktorá vyzerala ako ona sama. Najprv ju to zmiatlo, ale vzápätí si všimla znamienko na ľavom líci. Vtedy sa jej prevrátil celý svet. So slzami v očiach precedila:
„Panebože, Maťa!“
***
Myslela si, že túto kapitolu života už uzavrela. Ak by to tak nebolo, nikdy by sa nemohla venovať svojej profesii. Keď sa pred rokmi stratila jej sestra, dvojička, prisahala, že urobí všetko, aby ju našla – živú, či mŕtvu.
Zabočila volantom tesne za mestom, minula poľovnícku chatu a pokračovala až k útulni. Veľmi dobre vedela, kde je to miesto, o ktorom Kováč hovoril. Ako malé ich tam so sestrou otec pravidelne brával.
Začínalo pršať, ale čo tam po tom?! Vysoký smrek našla hneď, v jeho kôre bolo vyrytých niekoľko milostných odkazov. Bolo to absurdné, ale naozaj začala rýľovať – nohou pritlačila na čepeľ a tá sa zaborila do mäkkej ílovitej hliny. Ryla ako zmyslov zbavená, fučala, potila sa, ale neprestávala. Na niečo narazila.
Rukou odhrnula prebytočnú hlinu. Poklopkala po nájdenej konštrukcii – drevo! Nebolo pochýb, že pod zemou sa nachádza truhla. Rinuli sa jej z očí slzy, ale neprestávala trieskať rýľom po vrchnáku. Zvlhnuté veko povolilo a dvierka sa oddelili od staručkej zámky.
Nadýchla sa a odkryla vrch rakvy. Pohľad ju nevydesil. Vnútri neboli žiadne telesné pozostatky, ale veľká plyšová bábka trola s naježenými zelenými vlasmi. Presne taká, akú už dávno-pradávno jej a Mati priniesol otec z pracovnej cesty v Nemecku. Doktorka držala trola pevne v ruke a nerozumela.
Hustnúci dážď jej stekal po čele až do očí. Nemohla celkom identifikovať, čo sa to zjavilo na úbočí lesa. Zbystrila zrak a bol to on – Kováč, vo frajerskej koženej bunde. Vedľa neho sa čnel obrys druhej postavy. Podišla bližšie a zbadala samú seba. Ibaže tá osoba nemala vlasy zopnuté do konského chvosta, ale nedbalo rozhádzané a na líci kraľovalo výrazné znamienko.
„Čo to má znamenať?!“ kričala doktorka.
Obe postavy si na ňu ukázali prstom a začali sa hurónsky smiať.
„Nieee!!!“ revala. To musí byť len prízrak! Na okamih zavrela oči. Keď ich po chvíli znovu otvorila, po oboch postavách nebolo ani stopy.
***
Prišla domov a ani sa neunúvala skočiť pod sprchu. V mokrých háboch si sadla k počítaču a na
diaľku sa pripojila na pracovný intranet. Ako už vopred dávno tušila, o dnešnom sedení v ňom nebola ani zmienka. Mohol sa tam niekto nabúrať? Ťažko. Neprestajne plakala.
Klikla na modrú ikonku na ploche a otvorila si Sims 1. Pred nikým by nebola priznala, že hráva tak starú hru. Tú, ktorú jej sestra tak milovala. Vstúpila do svojho virtuálneho domu a nazrela na profil rodiny, ktorá ho obývala. Rodičia a dve identické blonďavé dievčatká – Martina a Jana.
Oproti ním, na vyvýšenine bývali v strašidelne vyzerajúcom domci manželia Kováčovci, s tromi synmi – všetci vagabundi, najmä ten najstarší. Nedovolí, aby im opäť vstúpil do života!
Mala na vedomí, že niektoré veci je potrebné po rokoch uzavrieť. Klikla na postavu Martiny a vedľa mena sa objavila možnosť „Delete“. Triasla sa jej ruka, ukazovák už pulzoval nad ľavým tlačidlom myši. Pochopila, že to nikdy neurobí. Sestrička zostane s ňou naveky, v ich rodnom domčeku. Vkročila do honosnej rezidencie Molnárovcov a hrala sa celú noc.

Jacob aka jakeerko

Jacob aka jakeerko
Predovšetkým filmový fanúšik. Láka ma napísanie vlastného scenára, rozmýšľam skôr vo filmovom jazyku. Po blogovaní, recenzovaní, novinárčine či copywriterstve som sa v roku 2015 odhodlal aj na literárny text. Skúsil som hneď šťastie v MCF a nie neúspešne. Raz dvanáste, dva razy trináste miesto, účasti v zborníku sa zatiaľ úspešne vyhýbam. Práve táto súťaž ma priviedla k fantastike. Od decembra 2023 som členom autorského klubu Spisopriatelia.

Diskusia

Veles
Musím priznať že tu som zmätený a absolútne netuším, čo sa stalo. Zomrela jej sestra? Bol Kováč u nej v ordinácii? Ak áno, tak ako mohla zabudnúť na týpka čo chodil s jej sestrou? Ako to, že ju polícia nenašla. Vôbec neriešili prípad?
08.07.2024
Scarecrow
V prvej vete by som škrtol slovo „energický“. Keďže sa dvere rozrazili náhle a do ordinácie sa dovalil ako veľká voda, už z toho je jasné, že ten muž je energický. Ďalej mi osobne trošku nesedelo správanie psychologičky/psychiatričky (teda ak som správne vydedukoval, že sa jedná o túto profesiu). Aj keby mala niektorú z týchto „empatickejších profesií“ v medicíne, myslím, že by sa ohradzovala viac už pri tom vstupe pacienta do ordinácie a potom pri narážkach na jej osobu. Ale to je len môj osobný pocit, keďže ja by som sa určite ohradil, no každý sme iný. Potom ešte jeden detail. Ak sa doktorka pozrela do pacientovej anamnézy, znamená to, že u nej už v minulosti bol a tú anamnézu spolu spísali. Celá poviedka bola ale konštruovaná tak (aspoň ja som to tak pochopil) že ten muž k nej prišiel prvý krát (aj keď to bol vo finále duch). Alebo so sebou teraz doniesol papier od iného doktora v ktorom bola jeho anamnéza ale to v poviedke nebolo. Na konci som nepochopil čo znamenal ten trol v rakve (ale to je asi moja chyba :D ).
Aj napriek vyššie napísaným vetám sa mi táto poviedka celkom páčila. Čakal som, že Kováč ich bude nejak ovládať cez Sims, ale nakoniec to bolo inak, čo ma prekvapilo (a to je dobre). Išlo o v celku peknú duchársku poviedku :)
09.07.2024
BlackTom
Ľahko sa to číta a hoci mi Kováčova rétorika chvíľami liezla na nervy, ako celok to krásne hrá.
Za mňa topka tohto kola!
11.07.2024
Olex
Ahoj,
žiadalo by si to jasnejších kontúr medzi skutočnosťou a realitou, takto som sa v tom úplne stratila. Ten chlap bol hrozný:)
31.07.2024
Ray Janonoff
Som zmätený ako taký Veles:D
Priznávam, asi som sa príliš sústredil na dôvod, prečo psychologička/psychiatrička nevyrazila (nepokúsila sa) chlapa už len preto, že vošiel bez vyzvania. A možno bol objednaný, keďže pohotovo pozrela do anamnézy, čiže ju mala pripravenú.
A ako sa pýta aj Scarecrow - takéto otázky nie sú na mieste a lekár by mal pacienta hneď nasmerovať, že takto nie (chápal by som, kebyže je zaseknutý a chce z neho dostať aspoň niečo, lenže on rečnil stále) - na druhej strane, existujú rôzne prístupy. Lenže to by čitateľovi muselo niečo naznačiť, napríklad poznámka v anamnéze, že pacient vyžaduje špeciálny prístup.
Nuž a v zamýšľaní sa nad týmto mi asi úplne ušlo, že tam bol nejaký duch a všetko.
31.07.2024
Olex
Medzi nereálnom a skutočnosťou som myslela:D
31.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.