José si upil z riedkeho piva, znechutene skrivil rapavý ksicht, odpľul rovno pod nohy svojho spolustolovníka a vyštrngal z mešca hrsť dolárov. Aj trochu špiny, ktorá vyzerala približne ako z pupku. „No, zariadil si to úplne na hovno. Sejf celý, diera v stene banky jak Christosova hrobka a oficíos si už po teba idú. Presne, jak som čakal.“

Pablo sa usmieval. Nebola to reakcia na Josého prehlásenie. On sa škeril vždy, keď ľudia hovorili jeho smerom. Úprimne sa tešil, keď ho dakto aspoň domnele oslovil napriek špine a smradu, ktoré s ním putovali všade, kam aj jeho špinavý culo. Významu Josého slov sotva rozumel. Cítil však, že sa deje dačo dobré. Napriek špine a smradu to cítil.

„Vieš“, pokračoval José, „spoľahnúť sa na teba bol obrovský risk. Ja som si to však poriadne vyrátal. Ten pomer risku a zisku. Vyšli mi priaznivé čísla a viac som neváhal. Vieš, čo sú čísla, tú loko? Aha, na dolároch sú“, ďobol José palcom do drobných na stole. A aj každý človek ich má, rodné čísla, comprendes? Každý sme len číslo, Pablo, niekto väčšie, iný menšie...“ Prevtelený Kierkegaard dumal chvíľu nad vlastnou úvahou.

„Hehe, rodné čísla, sí“, kýval hlavou Pablo do rytmu spoločníkových úvah.

José stíchol. Stuchnutý vzduch v starom pajzli sa vôbec nehýbal. Štamgast pri náprotivnom stole ustrnul v pivnej jóge. Barman pomaly fajčil včerajšiu cigaru. Nezmyselný ventilátor na strope zoskratoval, zasyčal a naposledy nezvíril hustnúcu atmosféru.

Najväčší rohatý Mexičan vošiel do dymu z cigariet a puchu neumytých rití. Chlpy, svaly, tesáky a pod pazuchami pistoles, ktorých kaliber nepochádzal z tohto sveta. Netrvalo dlho, kým sa zorientoval.

„Ty si José?“ , zavrčal cez zovreté gamby smerom k nádejnému filozofovi.

Tomu, čo si poriadne vyrátal pomer zisku a risku, vystrelil roztrasený ukazovák bez meškania Pablovým smerom: „To je on, jeho hľadáš!“

Démon okáľmi zagúľal, ušami zastrihal a nozdrami vzduch vtiahol: „Trepeš! Ty si to! Poznám to podľa pachu tvojich šťaniek, nešťastník! Ideš so mnou!“

„Kam?“, hlesol José?

„Do bordelu, hombre! Muhahahaha!“, rehotal sa diabol na svojom žarte, keď sa José došťal druhý raz. „ Do vriacej kade, plnej jalapenos, chilli, a milej pani Karolíny Reaper. To bude, samozrejme, iba začiatok. Nechcem ti však vopred kaziť zážitok, viac ti neprezradím, muhahaha!“

El Satan mávol tlapou a Josého hlava sa rozprskla na protiľahlej stene. Mozog trochu zafŕkal aj ventilátor. Telo vzal pekelník pod pazuchu, ako tučnú a z krvi tečúcu bábiku. Panvou rozrazil lietačky a zmizol tam, odkiaľ prišiel.

Ventilátor opäť naskočil. Pablo si odchlipol z piva. Nechutilo mu. Možno preto, že sa mu v ňom marínoval kúsok Josého šedej kôry. Pár minút ešte pozoroval prázdnu stoličku oproti, kým si uvedomil: „A zrazu je preč...“