„Tu Prieskumník jeden, hlásim pristátie. Počujete ma?“

„Počujeme prieskumník jeden. Signál je čistý. Nahláste stav.“

„Pristáli sme na lesnatej planéte. Atmosféra je dýchateľná. Posielam vám údaje z merača.“

„Potvrdzujem. Môžete si zložiť prilby.“

Všetci traja sme si zložili teda prilby. Doprial som si hlboký nádych. Konečne čerstvý vzduch a nielen filtrovaná atmosféra vo vesmírnej lodi.

„Začíname s prieskumom.“ Nahlásil som do vysielačky.

„Flóra, odober vzorky pôdy a rastlín. Táto planéta je výnimočne zalesnená, budeš mať veľa práce.“

„To mi nerobí problém, som vo svojom živly.“ Naša botanička, drobnej postavy si už rozkladala vybavenie.

„Tech, ty naštartuj prístroje. Potrebujeme získať čo najviac údajov. Poznáš postup. V prvom rade sprav podrobnejší sken známok života. V takom veľkom lese musia žiť aj nejaké živočíchy.“

„Fantastické. Videl si tú pôdu Veliteľ? Je úplne čierna, plná živín. Ak by sme ju priviezli na zem možno by sa v nej dokázalo spamätať naše zúbožené rastlinstvo.“ Flóra sa celá nadšená prehrabávala v hline.

„To by bolo skvelé. Tech máš niečo?“

„Skener ukazuje len drobné živočíchy. Inak je tu čisto.“

„Dobre. Idem sa obzrieť po okolí. Pri pristávaní sa mi zdalo, že som videl niečo, čo pripomínalo budovy. Pôjdem to preveriť. Vy zostaňte pri module, o chvíľu som späť.“

Len prikývli, ani nezdvihli hlavy od svojich prístrojov. Tak to vyzerá, keď ma pošlú na výpravu s dvoma nadšencami do svojho oboru. Ale museli vybrať predsa tých najlepších z najlepších. Inak to nešlo.

Dostával som sa hlbšie do lesa. Stromy rástli vysoko a blízko pri sebe. Cez koruny presvitalo ranné slnko a v opare pôsobilo až hmatateľne. Biodiverzita bola rozmanitá, kmene mali všetky odtiene hnedej ale našli sa aj celkom čierne alebo biele s čiernymi škvrnami. Keď som sa pozrel nahor takmer mi to vyrazilo dych. Listy hrali pestrou paletou farieb. Väčšinou zelené a žlté, sem tam výrazná červená alebo oranžová ale aj sivá až modrá.

Očarovaný krásou som nedal pozor kam kráčam a zakopol som. Skotúľal som sa miernym svahom nadol. Našťastie som sa nezranil, utrpela len moja hrdosť.

No objavil som to čo som hľadal. Predo mnou sa rozkladal komplex napoly zrútených budov. Boli postavené z čierneho a sivého kameňa, ale zostali stáť len niektoré steny, okná a strechy chýbali. Zrejme tu kedysi žila vyspelá civilizácia, ktorá už zanikla.

Opatrne som vošiel do jednej najzachovalejšej budovy. Vonku bolo príjemne teplo, v korunách stromov pofukoval príjemný vetrík a šum lístia znel ako melódia. Ale vo vnútri bola tma a chladno. Musel som zapnúť svetlo na mojom skafandri aby som videl.

Z hrdla sa mi vydral výkrik. Lúč svetla z baterky dopadol rovno na akúsi postavu.

Stála uprostred miestnosti, v špinavých bielych šatách. Hlavu mala holú a bielu ale po zvyšku tela jej stekala akási čierna lepkavá hmota. Na tvári mala šialený výraz.

Zvonku ku mne dovial teplý vetrík a v šume lístia sa mi zazdalo, že som začul jemný, ľudský hlas.

„Fersha.“

Rozbehol som sa späť k svojmu tímu. Musím ich varovať. Žijú tu akési humanoidné bytosti a naše skenery ich nezachytili. To nie je v poriadku.

***

Dievča prekvapene naklonilo hlavu, keď videlo ako muž v skafandri nemotorne uteká hore briežkom.

Kúsok od vchodu do budovy sa z blata vynorila ďalšia bledá postava, pokrytá čiernym blatom. Striasla zo seba zvyšky hliny a lístia a pobrala sa za dcérou.

„Fersha, prečo si sa neozvala? Volala som ťa. Raňajky sú už na stole.“

„Bol tu akýsi zvláštny pán. Bol smiešne oblečený.“ Ukázala tým smerom, ktorým ušiel prieskumník.

„Nevymýšľaj si. Tu nikto okrem nás nežije. Poď je čas ísť.“

Spoločne vyšli von a znovu sa ponorili do bahna.

Ich spoločnosť kedysi žila v domoch. Ale prispôsobili sa. Teraz čerpali živiny z pôdy ako stromy a komunikovali na diaľku cez šum lístia. Zlúčili svoj život s prírodou.