Nič čo videli zvonka ich nemohlo pripraviť na to, čo na nich čakalo vo vnútri. Keď vošli ocitli sa v hale veľkej ako sieň katedrály, z ktorej viedli na ďalšie poschodia štyri vyrezávané točité schodištia. Ich konce sa strácali v tme. Blonďavý mladík sa však nevydal ani po jednom a namiesto toho zahol doprava a otvoril najmenšie z mnohých dverí lemujúcich rozsiahlu halu. Vkĺzol do nich a deti šli s otvorenými ústami za ním. Prešli dlhou chodbou obloženou mramorovými doštičkami a ako šli zapaľovali sa pri ich krokoch pochodne. Nikto ich nezažínal a ony predsa žiarili jasným ohňom a čo iná pochodeň to iná farba plameňa. Fialová, čierna, indigová, zlatá, pichľavo zelená. Napokon dorazili ku dverám na konci chodby. Tie však nemali žiadnu kľučku a Rio bola zvedavá ako ich chlapec otvorí. Jej brat bol ešte stále v šoku a absolútne nevnímal nič len svoje prekvapenie. Mládenec len zľahka prešiel dlaňou po ich drevenom nalakovanom povrchu, dvere zapriadli tichučko ako keď zapradie mača a so škripotom a vzdychaním pántov sa otvorili. Za nimi ležala jednoducho, ale účelne zariadená kuchyňa.

„ Kuchyňa?“ začudovanie prehodila Rio a voviedla ohúreného brata dnu.

„ Napadlo ma, že by ste mohli byť hladní.“ riekol mladík a usmial sa na ňu. Mal veľmi pekný úsmev a Rio si ani nevšimla kedy sa začala tak strašne červenať.

„ Čo to má znamenať? Ja ... chcem vysvetlenie.“ ozval sa odrazu Mio a hlas mu preskakoval ako raz keď si našiel v klobúku pavúčie hniezdo a takmer umrel od hrôzy. Odvtedy mal panický strach z vecí, ktoré mali viac než štyri nohy a zo stonožky mu šlo preskočiť. V tomto ohľade bola jeho sestra statočnejšia. Bála sa len hadov a aj to len tých jedovatých inak bola veľká milovníčka zvierat.

„ Vysvetlenie?“ opáčil mladík. „ Dovoľte mi najprv, aby som sa predstavil. Moje meno je dlhé a nemožné takže budem rád ak ma budete oslovovať len Esben. To postačí.“

„ A mne hovorte Milly.“ ozvalo sa odkiaľsi spoza krbu, ktorý stál na opačnej strane miestnosti.

„ Čo to tu hovorí?“ zaúpel Mio nešťastne.

„ Aha tam je!“ skríkla Rio a chmatla brata za lakeť ukazujúc kamsi vpravo od kozuba, ale on tam okrem zvíreného popola nič nevidel.

„ Neblbni, nič tam nie je. To by som to musel vidieť nie? Nie som predsa slepý.“ zareagoval Mio a hrubo sa sestre vytrhol.

„ Hej, mladý, ja predsa nemôžem za to, že ma nevidíš. Musíš najprv chcieť to je jasné.“ Zaštebotal veselý dievčenský hlas, zvonivý ako spiežovce na saniach, svieži a melodický ako zvuk mnohých hudobných nástrojov.

„ Ty ju ozaj nevidíš?“ spýtala sa Rio brata.“ Sedí na peci pri kozube. No, len sa poriadne pozri.“ Nabádala ho.

„ To nemá zmysel“ vyhlásil Esben presvedčivo.“ Kto nechce vidieť, nemôže, ale je to škoda, lebo Melusine je veľmi atraktívna mladá dáma.“ zasmial sa.

„ Melusine?“

„ Melusine je meluzína, dievčinka.“ Vysvetlil jej Esben krátko a postrapatil ju po hlave.

„ Volám sa Rio.“ Predstavila sa. „ A toto je môj brat, Neveriaci Tomáš.“

„ Som Mio.“

„ A furt je podráždený.“

„ Nie som.“

„ A si.“

Meluzína, ktorá sa volala Melusine, ale používala krátku prezývku Milly vzlietla z pece, na ktorej sedela, hoci zadok každého priemerného človeka by už dávno zhorel a belostnú ruku položila Miovi na plece. Zdalo sa, že je jej naozaj ľúto, že ju chlapec nevidí. Mio pocítil dotyk kohosi neviditeľného a takmer vyskočil z kože.

„ Chcem, aby ma videl.“ Riekla Milly smutne a zaborila prsty do Miovho pleca tak silno, že ten takmer vykríkol, ale včas si zahryzol do jazyka .

„ To je teraz jedno. Venujme sa radšej tomu, čo je dôležité.“ riekol Esben obrátený k dvojičkám.

„ Mňa by zaujímalo čo od nás Aisling chce. Na to, že sme sa len uliali zo školy vyvádzal až príliš. A nech ma tá neviditeľná slečinka pustí.“ Milly zložila ruku z jeho pleca, so smutným povzdychom vletela do kozuba a o chvíľu sa z komína ozval bezstarostný nápev starej krčmovej piesne. Nemala bohvieako slušný text, preto si Rio miestami zapchávala uši a silno sa pýrila.

„ Milly zbožňuje tieto odrhovačky. Dá sa na to však zvyknúť. Ako na všetko. Ale teraz k Aislingovi.“ Esben si sadol na jednu zo stoličiek, ktorá pod jeho váhou začala ticho hvízdať, znelo to ako slávičí spev, prehodil si jednu nohu cez druhú a vyhlásil.

„ Daveth Raphael Aisling je černokňažník, zlý mág, čarodejník, ktorý rád a nesmierne často zneužíva svoje schopnosti.“ Rio pokývala chápavo hlavou. Tušila to už dávno. Jej brat to nevzal s takým ľadovým pokojom ako ona. Ešte stále dúfal, že sa všetko racionálne vysvetlí, ale teraz všetky nádeje padli.

„ Určite som zjedol nejaké halucinogénne huby. To je jediné vysvetlenie.“ mrmlal si a usiloval sa spomenúť si či v poslednej dobe jedol hríby, ale žiadna taká udalosť mu neprichádzala na um.

„ A čo od nás chce?“ bola zvedavá Rio a sadla si na stoličku vedľa Esbena. Ten sa zachmúril a riekol.

„ Černokňažníci sú prakticky nesmrteľní. Lenže má to jeden háčik. Každých 100 rokov sa magická energia, ktorá napĺňa ich telá životom vyčerpá a oni si ju musia nahradiť." Usmial sa. „ Ako sa to vezme, musia ... Nemali by, pretože oná moc by mala kolovať a nie byť donekonečna pripútaná k jednej osobe. Ale kto by nechcel byť nesmrteľný ak má tú možnosť, však? Tak teda. Majú možnosť ju znova získať pomocou starobylého rituálu, ktorého postup je zapísaný v knihe, ktorej sa hovorí Morfinov manuskript. Ten zväzok je však dnes stratený. Aislingovi sa podarilo po dlhých desaťročiach vypátrať kde ho pravdepodobne ukryl istý kúzelník, ktorému sa rituál obnovovania čarovnej moci zdal prikrutý. Domnieva sa, že knihu nájde na dne jazera Horská slza.“

„ Tam sme chceli dnes ísť.“ Zašepkala Rio a Mio bol strašne šťastný, že konečne sa našla zámienka prečo k tej sprostej mláke nejsť.

„ Tiež kvôli tomu výročiu?“ pousmial sa Esben. “ Preto si aj Aisling vybral dnešok. Dúfa, že duch tej ženy mu splní želanie, čiže inými slovami vyloví za neho tú knihu z jazera. Ak sa tam vôbec nachádza, samozrejme.“

„ No dobre, ale čo to má spoločného s nami?“ nechápal Mio.

„ To je trocha trápne.“ Priznal Esben, vstal a poklopal hánkami po piecke, v ktorej sa vzápätí rozhorel veselý tmavooranžový ohník. „ Je to kvôli tomu rituálu. Potrebuje naň dvojičky, dva protipóly, stvorené z jednoty, úplne rozdielne, ale predsa niečím spojené. Vás spája krvné puto a práve o to ide. O krv dvojičiek a pretože vy ste jediné dvojčence v okolí voľba zákonite padla na vás.“

„ A prečo nám pomáhaš?“ spýtala sa Rio. „ Tiež si černokňažník, nie?“

„ Mňa sa nemusíte báť. Nemám ešte 100 rokov a ešte veľa vody pretečie kým dovŕšim taký vek. Z pohľadu čarodejov som ešte len decko. A mimochodom, skôr než sa spýtate, pracujem v tomto dome ako kuchár. V mojej rodine je to tradícia, ale nepredpokladám, že vás zaujíma Aislingov najobľúbenejší pokrm.“ zasmial sa, končekom ukazováka sa dotkol kuchynského noža, ktorý hneď vyskočil a začal sám od seba krájať zeleninu a hádzať ju do veľkého hrnca na sporáku.

Dvojičky stáli zvonka pri dverách Aislingovho domom a tuho premýšľali. Mladý čarodejník Esben im venoval dva amulety v tvare kosákovitého polmesiaca, ktoré ich mali urobiť v očiach jeho krutého zamestnávateľa neviditeľnými a dôrazne ich varoval, aby tej noci nechodili k Horskej slze. Rozlúčila sa s nimi aj meluzína Milly, hoci ju dráždilo, že ju Mio ešte stále nevidí. Napriek tomu mu na líce vtisla vzdušný bozk a fúkla do dohasínajúce ohníka v peci, ktorý okamžite ožil a zeleninový vývar na platničke začal bublať. Keď deti vychádzali z kuchyne, venovali miestnosti ešte jeden letmý pohľad a posledná vec, ktorú videli predtým než sa za nimi zabuchli dvere, bola Esbenova ruka hádžuca do hrnca čosi, čo podozrivo pripomínalo na kocky nakrájaný mozog.

„ Mimochodom, ty si naozaj nevidel tú jeho meluzínu?“ prehodila Rio keď už boli vonku pred domom.

„ Ale áno videl. Len som klamal to je celé. A klamal som jednoducho preto, lebo tomu Esbenovi neverím. To čo nám povedal je príliš pritiahnuté za vlasy. V niečom nám hovoril pravdu, ale zvyšok boli len samé vymysleniny.“ odvetil Mio lakonicky a vydal sa krížom cez zarastenú záhradu smerom k bráne. Jeho sestra sa ani nepohla a bolo vidieť, že ju čosi trápi, lebo si ako mala vo zvyku hrýzla peru a okolo prsta si obtáčala jeden vrkoč.

„ Mio?“ ozvala sa napokon.

„ Čo je zas? Nebodaj sa tam chceš vrátiť. Dostala si chuť na varený mozoček?“ podpichol ju.

„ Nie, ale.“

„ Aké ale?“

„ My dvaja sme možno v bezpečí, ale čo ak sa Aisling rozhodne nájsť iné dvojičky, v nejakom inom meste? Im pôjde o život. My vieme, čo je v stávke. Tak si myslím, že by sme mali...“

Mio si okamžite uvedomil čo sa mu sestra usiluje naznačiť a nedá sa povedať, že by sa mu to dvakrát rátalo.

„ Opováž sa tú vetu dokončiť.“ zavrčal varovným tónom, hoci vedel, že len mrhá slinami.

„ Mali by sme zabrániť Aislingovi, aby manuskript získal.“ vysypala zo seba Rio a uprela na brata prosebný pohľad, ktorý on tak veľmi neznášal.

Aisling blúdil ulicami a klial ako pohan. Nechápal kam sa tie decká stratili. Hľadal ich celé hodiny, pýtal sa kde koho, hromžil, nadával a najradšej by to hlúpe mesto zrovnal so zemou. Slnko sa pomaly klonilo k západu a jemu sa začal krátiť čas. Napokon, po neúspešnom pátraní to vzdal a zastavil sa v parku pri stánkoch s párkami v rožku, varenou kukuricou, grilovanou klobásou a podobnými pochúťkami, aby si kúpil čosi pod zub. Po tom pobehovaní po meste mu vyhladlo. Sadol si na lavičku a hltavo sa pustil do jedla.

„ A dámu neponúkneš?“

„ Flo...“

„ Utri si ústa.“

Madam Chouetteová vytiahla z drobnej kabelky vreckovku a nežnými pohybmi dlhých prstov Aislingovi zmietla z brady a fúzov omrvinky.

„ Našiel si ich?“ spýtala sa ľahostajne.

„ Vyzerám na to?“ rozzúrene odvrkol Aisling a narval si do úst posledný kúsok párka v rožku. Flo Chouetteová ho pobavene sledovala, v tmavohnedých očiach jej žiarili škodoradostné ohníčky.

„ Nezdá sa, že by ťa trápil môj osud.“ poznamenal černokňažník a ona len mykla plecom.

„ Nezabúdaj, drahá, že bezo mňa si stratená.“

„ Nikdy na to nezabúdam.“ zašepkala a nahlas riekla. „ A čo budeš teraz robiť, majstre?“

Aisling nemohol prepočuť sarkazmus, ktorý vložila do slova majstre, ale tváril sa, že si nič nevšimol. Nerád sa s Flo hádal. Bola inteligentná, v ich sporoch mávala na vrch častejšie než on a to neznášal. Radšej zmenil tému.

„ O to sa ty nestaraj. Čo moji študenti? Dúfam, že všetko po starom a že stále nič netušia.“

Fleur stíchla a chvíľku sa pohrávala so svojimi čipkovanými rukavičkami sledujúc pouličného predavača medoviny ako pár krokov od nich balí svoj tovar do veľkých pletených košov.

„ Všetko po starom.“ Riekla napokon „ Ale dávala by som si pozor na mladú slečnu Drakeovú. Je veľmi bystrá a povedala by som, že čosi tuší. Poviem pravdu, nečudovala by som sa keby na to raz prišla práve ona.“

„ Lillian? Tá krpatá polosirota, čo má otca hvezdára furt zatvoreného v tej veľkej budove s teleskopom hore na kopci? Nikdy som si ju nejako zvlášť nevšímal. To dievčisko je skôr priemernou študentkou, hoci nadanie na čísla jej nemožno uprieť. S tým sa však ako baba ďaleko nedostane.“

„ To ako ženami pohŕdaš sa ti raz vypomstí, pane.“

„ Prestaň trepať.“ Precedil Aisling pomedzi zuby, zlostne pohúžval papier, v ktorom mal pôvodne zabalený párok, hodil ho zem vedľa lavičky a sťažka sa postavil. Flo ostala sedieť, hladké ruky zovreté v päsť, pohľad upretý pred seba. Vyzeralo to akoby s niečím vnútorne bojovala. A prehrávala.

„ Choď domov, Flo. Uvidíme sa ráno. Až budem mať v rukách Morfinov manuskript.“

Narazil si na hlavu klobúk a odišiel z parku. Flo tam ešte pár minút sedela mĺkvo ako socha s očami upretými na slnko, ktoré pozvoľna zapadalo za okolité kopce.