Moja sestra sa obesila. Bola to hrozná neskutočná udalosť, ktorá náhle uvrhla našu doteraz sporiadanú, uznávanú rodinu univerzitného profesora a lekárky do temného sveta, medzi vyvrheľov a podivínov spoločnosti. Zrazu sa na nás začali pozerať cez prsty, hoci len pred týždňom by sa pretrhli, aby sa votreli do našej priazne. Doteraz sa väčšina obyvateľov nášho mestečka, romantici by ho nazvali malebným kútom starého Anglicka, snažila nášmu rodu zavďačiť. Iba pred dvoma dňami žiadal miestny krčmár o pôžičku, nedávno sa o otcovej akademickej práci zmieňovali tunajšie noviny ako o obrovskom prínose pre celú britskú spoločnosť. A bolo to len predvčerom, čo stará lady Torebecková zvonila pri našich dverách s neforemnou masou krému a smotany, ktorú s pýchou nazývala torta, a prosila moju matku, aby pre všetko dobro na svete prednostne prijala jej chorého manžela a nedala mu (rozhodne nie predčasne) skonať. A dnes, keď som prechádzal okolo okna jej vetrom a vekom ošľahaného kaštieľa, známeho kedysi ako Dom filozofov, ktorí sa v jeho pivničných priestoroch kedysi schádzali na svoje tajomné rituály a ženy z rodu Torebeckovcov bývali ich vodkyňami a ochrankyňami, sledovali ma jej matné oči s čírou nenávisťou. Mihali sa v tme za závesom ako dva svetelné body v neskutočnej diaľke, a hneď boli preč, ich bledý svit sa stratil v temných útrobách Domu filozofov a viac sa neukázali.

S výrazom bolestného smútku som vstúpil do našej vily, bez pozdravu som prešiel obývačkou, kde sedeli moji nešťastím a neznášanlivosťou okolia zdrvení rodičia a vošiel som do sestrinej izby. Chvíľu som postál na prahu a prezeral si viktoriánsky ladenú izbu, so všetkou tou ružovou a bielou, s kvetmi v rozpuku ťaživej krásy a nádhery s magnóliami a ružami, ktoré na povlečení a záclonách vyzerali ako živé, akoby ich práve odtrhli z hrobu krásnej Ofélie a rozhodili po belostnej čipkovanej látke. Podlaha bola vystlaná mäkkými kobercami, aby si nožičky mojej drahej sestry náhodou neublížili, pretože s radosťou chodievala bosá, okolo francúzskych okien stál vyrezávaný nábytok, skrine a komody z lešteného dreva, pracovný stôl s kyticou vädnúcich margarét. Zachvel som sa. Jej izba kedysi tak útulná, zvyčajne osvetlená teplým svetlom z kozuba pôsobila neprístupným dojmom, bola chladná, takmer budila hrôzu či bázeň. Zrazu ma oblial studený pot, ako keby na mňa dýchla svojim mŕtvolným dychom sama Smrť. Táto miestnosť ma nenávidí. Nenávidí ma a ak do nej vojdem, ak položím svoju nohu na perzský koberec, ak sa nadýchnem jej prachu, ak zapálim oheň vo vyhasnutom krbe zadusí ma čírym hnevom, ktorý som cítil všade vôkol mňa. Znenazdania mi celá izba mojej mŕtvej sestry pripadala ako živý organizmus, ako pomstychtivá, stará žena, okná vedúce do záhrady sú jej pozorujúcimi očami, v kozube plápolá jej na prach obrátené srdce, huňaté koberce z drahých látok sú jej vlasy a chĺpky na vráskavej pokožke, dvere, v ktorých som stál sú jej bezzubé ústa.

Obrátil som sa na päte a pri všetkých bohoch som sa zaprisahal, že tam viac nevstúpim. Aj moji rodičia akoby sa báli vojsť do tých častí domu, povedal by som, že cítili to isté čo ja, prenasledoval ich rovnaký strach. Celá domácnosť, od najposlednejšej slúžky po môjho otca, ktorý sa hádam nikdy ničoho nebál, bojoval v dvoch vojnách a za mladi vybojoval srdce mojej matky po starodávnom spôsobe súbojom na kordy, sa tej izbe vyhýbali. Každý mal pocit, že tam čosi je, že to čosi žije a dýcha, je zachytené v závesoch, prilepené na podlahe, vznáša sa vo vzduchu spolu s čiastočkami prachu a rokmi pomaly narastá, sleduje slepnúcimi očami starej ženy všetko dianie v dome.

Prešlo veľa času, viac než dvadsať rokov, vyrástol som, vyštudoval a odsťahoval sa z domu mojich rodičov ďaleko, do iného mesta, priam na opačný koniec krajiny. Až tam, k útesom na brehu sivého búrlivého mora, ktoré takmer denne vyvrhovalo na svoje pláže nafúknuté mŕtvoly utopencov, ma vyhnal des a hrôza z izby, kde bývala moja zosnulá sestra. Vrátiť som sa netúžil, hoci môj nový domov bol veľmi skľučujúcim miestom takmer bez slnečných dní zato s množstvom podmračených. Ani na návštevy domov som nechodil, žiadne Vianoce ani oslava narodenín v rodinnom kruhu neprichádzala mojej mysli do úvahy. Áno viem, nebolo to práve najcitlivejšie voči mojim starnúcim rodičom, ale ja som sa jednoducho nemohol vrátiť. Keby som sa vrátil, musel by som v tom dome zomrieť. A ja sa smrti bojím. Možno zbabelo, možno dokonca zbytočne, ale ja mám dusivú hrôzu z čistej neexistencie, ktorú náruč poslednej milenky, smrti, vo mne vyvoláva.

No moja sestra mala odvahu vziať si život, vbodnúť si dýku do mäkkého tela v rozpuku síl a navyše si v našej záhrade založiť na hrdlo slučku. Bolo to zvláštne. Niekto by aj mohol pochybovať, či bol jej koniec jej vlastným pričinením a slobodnou vôľou čímsi kvárenej duše. Jej mŕtvola sa našla v strede labyrintu s posplietaných krov a nízkych stromov, ktorý stál na našom pozemku a hraničil s Domom filozofov, visela na jednom z hrubších konárov a jemne sa pohupovala ako kyvadlo starých hodín. Nikdy na ten pohľad nezabudnem, ostane so mnou a bude ma prenasledovať až kým nespočiniem v chladnej zemi, aby som sa znova stal jej súčasťou.

S jej opustenou telesnou schránkou akoby sa pohrával vietor, hoci bolo bezvetrie. Oči, nebesky modré mala vyvalené, ustrnuté v prekvapení, ktoré ponúka prah života a smrti a ... na viac si nespomínam. Stratil som vedomie a keď sa mi znova vrátilo, sestra už v labyrinte nebola a videl som ju až na pohrebe. Vyzerala podobne ako za života, len okolo hrdla sa jej ako had obtáčala povrazom vyrytá jazva a oči mala aj naďalej vo večnom šoku otvorené dokorán, pretože nebolo toho, kto by jej ich dokázal zatlačiť.

Spomínam si na muža, ktorý celú záležitosť vyšetroval, vysokého a plešatého policajta s ironicky vykrútenými perami, ktorý sa vypytoval každého a nakoniec aj mňa, ale ja som mu nevedel veľa povedať. Mal som čosi vyše ôsmich rokov a svoju mladú sestru som si neveľmi všímal. Napokon to veľmi jednoducho uzavreli. Osemnásťročná dievčina si v záchvate náhlych citov vrazila nôž medzi rebrá a zo strachu pred pomalosťou svojho konca sa navyše obesila v labyrinte záhrady rodičovského domu. Keď nad tým teraz, sám ako radový strážca zákona rozmýšľam nachádzam toľko nejasností, až ma to znepokojuje, občas ma dokonca posadne myšlienka, že sa vrátim domov, znova sa zahĺbim do záhady úmrtia mojej sestry a hádam sa mi podarí dopátrať sa pravdy. No tieto návaly činorodosti netrvajú dlho. Spomeniem si na strach z jej izby a pocit zžieravej nenávisti, ktorú vyvolávali jej zákutia a hneď ma prejde chuť sa do čohokoľvek púšťať. Tu mám svätý pokoj, práca ma dostatočne napĺňa a moja náklonnosť k miestnej knihovníčke, pôvabnej a na dievčinu z vidieka prekvapivo intelektuálne založenej Emilií sa zdá byť konečne opätovaná. Nemám prečo odchádzať.

V jeden večer, po návrate domov, keď som si konečne otvoril zaslúženú fľašu piva a netúžil som po ničom inom ako zapáliť si fajku a dopriať mojim myšlienkam konečne trochu voľnosti, jednoducho leňošiť, preťal blahodarné ticho drnčivý zvuk telefónu. V nepríjemnej predtuche mi myklo rukou s pivom a pár kvapiek zlatého moku odkvaplo na biely koberec. Chvíľu som na ne trochu prekvapene hľadel, no rýchlo som sa spamätal a po piatom zazvonení som zodvihol slúchadlo. Fľašu som pre všetky prípady odložil na stolík. A dobre som urobil, pretože to bolo moje posledné pivo a nemal som veľmi náladu oň prísť.

Správy boli skutočné zlé, dokonca tragické. Obaja moji rodičia boli mŕtvi. Hlas v telefóne mi nepovedal viac, neprezradil ako došlo k ich tak náhlej a prekvapujúcej smrti, pričom bol podivne rozostretý, jeho kadenciu som nedokázal nikam zaradiť a dokonca ani netuším, či mi túto smutnú novinu oznámil muž alebo žena. Po krátkom rozhovore s „osobou“, som si sadol späť do kresla a dlhú chvíľu som sa oddával trudnomyseľnosti, pretože mi bolo okamžite v jedinom záblesku tvrdej reality jasné: musím sa tam vrátiť.

Do kraja môjho detstva a ranej mladosti som prišiel začiatkom jesene, toho roku neskutočne chmúrnej, mráz sa vkrádal pod každý odev a slnko akoby úplne zabudlo hriať. Keď som kráčal dobre známou ulicou, ktorá sa za dve dekády takmer vôbec nezmenila, striasalo ma a od úst sa mi odtrhávali obláčiky bielej pary. Všetko tam bolo biele, pokryté inovaťou a popraškom z prvého tohtoročného snehu, strechy i ploty, ešte stále zelené lístie na stromoch a kvety v záhradách. Pristavil som sa pri Dome filozofov a okamih sa mi zazdalo, že znova vidím tie bledé svetlá očí starej lady Torebeckovej mihajúce sa spoza záclon na prvom poschodí. „Tá už predsa roky mŕtva“, pripomenul som si v duchu a skoro som sa na ten dom usmial. Ale iba skoro, jeho pochmúrnosť, ktorú nemôže vyhubiť ani smrť majiteľov ani akákoľvek ich zmena v priebehu stáročí, ma donútila upustiť od tohto úmyslu. Minul som Dom filozofov a dlhými krokmi, dlhými, aby som nestihol zaváhať, som železnou bránou vošiel do sídla mojej rodiny. Bolo tiché, zdalo sa mi prívetivé, akoby mňa, dávno strateného syna, vítalo a všetky okná až na jedno malo otvorené dokorán. Tak som sa teda poddal čaru domova a vstúpil som dnu.

Starý komorník, Wilkinss, pánko bez fantázie, akéhokoľvek zmyslu pre humor, či aspoň letmého pochopenia pre čaro irónie, ma úslužne privítal pohárom červeného vína na striebornom podnose. Pováľal som ho v ústach. Bolo znamenité. Na takéto uvítania si zvykol potrpieť môj otec, hoci matke zarytej abstinentke sa to nepáčilo, najradšej by bola, keby si podobné kratochvíle odpustil. Keď som chcel vedieť čo sa stalo, Wilkinss smutne pokrčil ramenami. Vravel, že v ten deň dali pán s paňou celému služobníctvu voľno, na celý mesiac, čo bolo viac ako nezvyklé a vyslovene si želali, aby sa nik v sídle neukázal kým stanovená lehota neuplynie. Prvý sa vrátil záhradník. Nikde nikoho. Pomyslel si, že sa ešte nevrátili a rozhodol sa ako počestný pracovník venovať svojim povinnostiam. Pozemok sa za ten mesiac stihol zmeniť na neprístupný les malinčia, bodliakov, spletených konárov krov a stromov, bodavých popínavých ruží a vysokej trávy. S ňou to bolo najhoršie. S tou vysokou trávou, takmer po kolená.

Napokon, keď sa deň už chýlil ku koncu a slnko sa vnáralo do ohňa na západnom nebi, vošiel s kosou aj do labyrintu. Rozháňal sa ňou s elánom dobre plateného človeka, navyše osvieženého dlhým odpočinkom, príjemným pitím a sýtym jedlom u svojej ženy a rodičov, až narazil na čosi tvrdšie. Starý peň, napadlo mu. Nič viac, len práchnivý starý peň, prehnitý, napadnutý červami a plný nepríjemnej chrobače. Zaťal doň a keď sa lepšie prizrel vydral sa mu z hrdla rev. Nemohol prestať, stále jačal, jeho hlas podobný apokalyptickej trúbe bol čoraz vyšší a vyšší, až mu s krvavým puknutím praskli ušné bubienky a nevýslovná hrôza ho načisto obrala o rozum. Rozbehol sa, bežal preč, čo najďalej a za ním ostala na zemi ako číhajúci pavúk ležať hnijúca ľudská ruka. Na zápästí sa jej jagali matkine zlaté hodinky.

Pochoval som teda svojich rodičov, tak ako oni pred dvadsiatimi rokmi pochovali moju sestru, do rodinnej hrobky plnej zabalzamovaných ostatkov dávnych predkov, ktorých vznešenou krvou sa honosila moja rodina. A ležala tam aj ona. Ruky zopäté, pohľad strnulý. Zvláštne, že jej oči nepodľahli rozkladu, boli stále rovnako blankytne modré ako predtým keď žila a vnímala nimi krásy i ošklivosti tohto sveta. Túžil som sa jej prihovoriť. Zahľadel som sa do toho strašidelného pohľadu, ktorý akoby na mňa nazeral spoza druhého brehu, kde sa zosnulí kŕmia podľa zásluh ovocím raja či jedom pekla, a odrazu som mal pocit, že ma vidí, že tie oči rozumejú, chápu a hoci sú mŕtve hovoria. Nielen hovoria, oni ma nútili a presviedčali. Zakryl som ich šatkou, ale ruku som mal spotenú a ten kúsok hodvábne jemnej látky s tichým šelestom skĺzol na kamennú dlážku hrobky. Zrazu som vedel, čo mám urobiť, prezradili mi to sestrine výrečné, i keď naveky umlčané oči.

Napriek hrôze a zlu, ktoré sálalo hádam z každého predmetu, z tej najtenšej nite či najdrobnejšej mince ležiacej na podokenici, som stál uprostred Eleonórinej izby. Nemohol som dýchať, okná ako oči svietili mliečnou žiarou zakalených očí stareny a dvere, tie bezzubé ústa akoby sa ku mne každým vybojovaným nádychom približovali. Zhltnú ma. Zhltnú a ja umriem, pateticky a nadnesene, ako posledný dedič prekliateho domu. Začala mi byť príšerná zima, akoby som už ležal v tmavej hrobke po boku sestry a zahnívajúcich mŕtvol rodičov, ktorí všetci našli svoju smrť v labyrinte. Zrak mi padol na brvná v kozube. Nehorelo v ňom, však prečo by malo, toľko rokov do tej izby nevstúpila ani noha a tá, ktorá ho zapaľovala a ohrievala si nad ním biele ruky už dávno nemohla cítiť ani chlad ani teplo. Ale v ten deň, v ten hrozný deň pred dvadsiatimi rokmi, mysľou mučenou strachom mi prebehla dávno zapudená spomienka, v ňom čosi horelo. Sklonil som sa k popolu a prachu vyhasnutého ohniska, nevôľa izby akoby s tým pohybom ešte narástla, hoci sa mi to zdalo nemožné, a tam spod najmenšieho polienka trčal roh akéhosi listu. Bol napísaný na ružovom linajkovom papieri. Hneď mi zišlo na um, že ho písala žena a asi aj dostatočne dobre finančne zabezpečená, pretože list bol kvalitný aj keď takmer pohltený pažerákom nenásytného ohňa.

Moja milá Eleonóra,

Vaša je krása i mladosť, ale mne hoci zostarnutej vekom ostal aspoň prenikavý zrak. Nemyslite si, že neviem o vás a mojom drahom manželovi. Chápem, že jeho slepnúce oči s úľubou spočinuli na vašej mladistvej postave, červených líčkach a radšej budú uši toho starého blázna načúvať vášmu roztomilému švitoreniu ranného vtáčaťa ako môjmu hrubému hlasu, ktorý už dávno stratil svoj zamat. Môj Edmund ma za chrbtom nedôvtipne podvádza. S vami. Ja to viem.

No vedzte, že hoci ste mladá, kvetina v rozpuku, aj vás môže skosiť smrť. Všetko čoho sa dotknete bude predchnuté mojou myšlienkou na vašu smrť, ktorú si želám každým dňom a obraciam sa k nebesám s prosbou o ňu.

Napriek môjmu hnevu, verím, že spravodlivému, sa ešte môžeme pomeriť. Čakám vás v labyrinte, drahá a spolieham sa na vašu diskrétnosť. Ide o česť nás oboch, milá moja. Tento list preto spáľte ako náhle dočítate jeho riadky.

Vaša lady H. Torebecková

Usmial som sa, zapálil oheň v kozube, roky studenom a nepoužívanom a hodil som list vyhladovaným plameňom. Z krbu vyletela iskra, za ňou ďalšia a ďalšia, pripomínali mi ohňostroje, ktorými v ďalekej Ázií odháňajú na nový rok zlých duchov a veria, že sa po celé nasledujúce obdobie ostanú chúliť vydesené hlukom vo svojich odľahlých norách. Sledoval som ten vodopád svetla a pomaly smeroval ku dverám, roztvoreným dokorán, ako ústa v nemom výkriku volajúce o pomoc.

Netrvalo to dlho a bola v plameňoch celá izba. Horel viktoriánsky nábytok, klavír i vzácne knihy v kožených väzbách. Všetky tie predmety poznamenané kliatbou starej ženy ľahli popolom a napokon sa obrátil v ruiny celý dom. Od trosiek sa chytila záhrada a obrovský oheň strávil labyrint, kde žiarlivá lady Torebecková zavraždila moju sestru Eleonóru a kde jej pomstychtivý duch, vycivený a prázdny, túžiaci naplniť svoju ničotu životom svojich nepriateľov, vohnal do náruče vždy čakajúcej smrti aj mojich rodičov. Ja som tomu osudu unikol. Neviem či naveky, alebo len na chvíľu krátku ako nádych pred skokom do hlbokej vody. Svet smrti a duchov je široký a hlboký, kráča nám za chrbtom, krčí sa v našom tieni, občas sa ako neurčitá bludička mihne v kútiku unaveného oka, sleduje každý záchvev nášho srdca. A vždy pripravená, stále čaká.